Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 8. kapitola

12.11.2011 (17:00) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1834×

Kapitola ôsma: Nezmar

"You put your arms around me and I am home..."

(Christina Perri).

Poznáte ten pocit, keď sa na niečo myšlienkami priveľmi zameriate, keď potrebujete niečo poriadne zvážiť, prehrať si to v hlave a čas vám ako naschvál začne utekať pred očami o čosi rýchlejšie, len aby vás popohnal, donútil vás rozhodnúť sa? No tak mne sa dialo niečo podobné, len v úplne opačnom zmysle – mne prišlo všetko, ako na potvoru, spomalené. Ako keby sa svet rozhodol trochu pozastaviť, len aby ma podusil vo vlastnej neistote z toho, čo som spravila, v mojich neutíchajúcich obavách.

Lenže ja som s tým nemohla absolútne nič spraviť, a tak som sa krôčik po krôčiku opatrne približovala k pozostatku auta, zatiaľ čo tichom lesa sa ozýval prenikavý piskot poškodeného autoalarmu, ktorý sa znenazdajky spustil. Ten zvuk mi prišiel v kontexte k situácii zvláštne komický.

„Och, Stefan, koľko ráz ti mám povedať, aby si vypol ten poondiaty budík? To musím všetko spraviť sám?“ zahučal niekto ospalo z auta.

Ťažko som si povzdychla a radšej pozmenila taktiku – malé krôčiky sa zmenili na veľké kroky. Teraz je dôležité tú osobu rýchlo spracovať, všetko čo najpresnejšie vysvetliť. Rýchlejšia som však bola aj preto, že som bola zvedavá na to, kto mal to šťastie.

„Stefan,“ vyslovila som roztrasene spomínané meno jeho mŕtveho brata, „ti už pravdepodobne neodpovie.“ 

Hneď nato som sa zjavila pri okne zadného sedadla, z ktorého vychádzal ten otrávený hlas. Pri pohľade naň mi bolo skoro do smiechu - mal typický kyslý výraz otráveného pubertiaka v pondelkové ráno, atramentovo čierne vlasy mu na hlave tvorili zvláštny účes pripomínajúci vrabčie hniezdo.

Zmätene sa okolo seba poobzeral, neregistrujúc nič a nikoho. Po chvíli si konečne všimol moju hlavu vykúkajúcu v okne. Podľa rýchlosti reakcie som usudzovala, že toho v sebe musel mať pred smrťou dosť.

„Uf, čo si to povedala? Mám to všetko nejaké pomotané...“ zamrnčal a chytil sa stále zakrvavenou rukou za hlavu. „No, musela to byť poriadna žúrka, ak som si nezapamätal takú krásavicu,“ dodal uznanlivo.

Skutočne sa ma pokúsil baliť? Teraz? To bol vážne tak mimo?

„Tvoje meno, ctený pán?“ Usúdila som, že milými rečami uňho nezabodujem.

„Damon.“ Svoje meno vyslovil tak skomolene až znelo ako „démon“. Zamračila som sa.

„Tak, Damon, neviem, nakoľko ma teraz vnímaš, čiže to zhrniem do niekoľko jednoduchých krokov. Prvý krok –porozhliadni sa po aute.“

Na počudovanie ma poslúchol, dokonca bez zbytočných otázok, ktoré by som v takejto situácii očakávala.

Poviem vám, neviem, či som videla niekoho vytriezvieť tak rýchlo, ako vtedy Damona, ale nečudujem sa mu, aj keď neviem, či to mal na svedomí údiv a šok, alebo to, ako že ako upír sa už nikdy poriadne opiť môcť nebude.

Zmätene skenoval pohľadom telá na predných sedadlách, zreničky orámované jasne zelenými dúhovkami sa mu rozšírili desom. Neuveriteľne zbledol.

„Stefan? Toto mi nerob,“ zamrmlal a roztrasenú ruku položil na jeho rameno. Samozrejme, odpovede sa nedočkal.

„El?“ skúsil druhý raz, otočený smerom k žene vedľa Stefana. Aspoň už viem, ako sa volali. No trhalo mi srdce to sledovať nečinne ďalej, a tak som sa radšej potichu ozvala:

„Ako vidím, už si vytriezvel. Takže krok druhý – skús si spomenúť. Čo sa stalo?“

Teraz, pre zmenu podrobne, sledoval telo blondíny vedľa seba a moju otázku okázalo ignoroval. Prstami jej fascinovane prešiel po pomotaných vlasoch na čele a zastavil sa pri jej očiach, ktoré pozerali do prázdna. Jemne ich zatlačil, až viečka zapadli, tak, aby jej výhľad zastreli. Musela som uznať, že to tak bolo lepšie.

„Damon?“ skúsila som druhý raz. Absolútne som netušila, ako sa zachová a to ma znervózňovalo.

„Oni... po mňa prišli... bol som úplne na mol, mal som totiž narodeniny. Potom si pamätám už len to, ako ma naložili do auta, a to, ako nado mnou Caroline krčila ten svoj snobský nos. Bože, čo by som dal, aby to teraz spravila zas,“ dokončil polohlasom, stále od nej neodtrhol pohľad.

No okamih na to sa zrazu prudko otočil ku mne, ako keby mu napadlo niečo veľmi dôležité.

„Ty si kto? A čo sa to stalo, prečo ja?“ No a je to tu.

„Havarovali ste, to je dúfam jasné. No a zvyšok?“ Vytrhnem z pántov dvere, pri ktorých stojím a hodím ich za seba, ako keby nevážili ani gram. Symbolicky mu podám pomocnú ruku, zatiaľ čo on ma častuje pohľadom typu „snívam snáď“. No ja som sa rozhodla, na základe toho, čo som doteraz videla, mu to podať po lopate.

„Ver tomu, či nie, ale som upír a premenila som ťa, tak ako som sa o to pokúšala aj pri ostatných. Lenže oni to na rozdiel od teba neprežili.“

„Na čom, preboha, fičíš?“ vyhŕkne a znechutene sa na mňa pozrie.

„Poď so mnou a ja ti to ukážem.“

„No to tak akurát. A za prvým stromom ma podrežeš, že? Hovor si čo chceš, ja som človek a ty tiež.“

„Tak fajn, ty človek. Pozri sa na tú ranu, ktorú ma Caroline. Pozri sa na tú krv.“ Tak nejako som očakávala, že tomuto sa vyhneme.

„Prečo by som to mal robiť?“

„Čoho sa bojíš? No tak, urob to a ukáž, že si človekom. Dokáž, že som blázon.“ Na to mávnem rukou ku Caroline, no i prvotriedne zakrývam to, že jeho vyhlásenie o mojom psychickom zdraví ma urazilo. Ale je to pochopiteľné. Pritom ho však ostražito sledujem – nechcem, aby ju uhryzol a zneuctil mŕtvu.

„Fajn!“ vykríkne naštvane a prudko sa k nej opäť otočí.

Jeho dych, ktorý sa v okolitom chladnom prostredí mení na obláčiky pary, sa neuveriteľne zrýchli a skráti a stane sa presne to, čo som očakávala – okolo očí mu navrú čierne žily, ako znak hladu, ako symbol nášho druhu.

„Čo sa to deje?“ skríkne hystericky, ohmatáva si tvár. Žily pod jeho dotykom jemne pulzujú.

„Si hladný,“ oznámim mu sucho a schytím ho za ruku, ktorú mal doteraz na operadle a prudko ním potiahnem.

„Čo to robíš?! Čo si mi to spravila?“ zahuláka na mňa, no ja to ignorujem.

„Musíme ísť, potrebuješ jesť.“

„Ja nikam nejdem! Zostanem pri nich!“ na to sa mi vytrhne a otočí sa mi chrbtom. Má smolu – slzy, ktoré má na krajíčku, som zaregistrovala tak či onak.

„Už im nepomôžeš, Damon. Skutočne ich chceš zneuctiť tým, že z nich budeš piť? Poď so mnou – všetko ti vysvetlím a potom sa k nim môžeš vrátiť.“ Opäť k nemu natiahnem ruku.

Po chvíli mŕtvolného ticha sa ku mne otočí a premeria si ma pohľadom, pričom zazerá na moju ruku.

„Sľubuješ?“

„Prisahám.“ Na to mi podá svoju veľkú dlaň a ja ju povzbudivo stisnem a usmejem sa naňho.

„Tak poďme.“

...

„Cítiš tie srnky? Stoja dole na čistinke, niekoľko metrov pod nami,“ zamrmlem mu do ucha, hneď ako sa vietor otočil našim smerom a priniesol nám ich pach, prikrčená spolu s ním za väčším krovím tak, aby nás tie zvieratá nezazreli.

„Skôr ich počujem, ako cítim,“ odvetí. „A okrem toho, absolútne na ne nemám chuť, skôr mi smrdia ako niečo pokazené. Si si tým istá?“

„Absolútne.“

„Čisto teoreticky, čo by sa stalo, keby som povedal, že to jesť nechcem? Okrem toho, pol druha kilometra od auta, som zacítil niečo omnoho lepšie, aj keď neviem, čo to bolo.“ Samozrejme, tú vôňu som si všimla aj ja a preto som do lesa upaľovala ešte rýchlejšie. Ako keby nám nestačilo, že nás obmedzuje slnko a do jeho východu sa musíme skryť...

„No na to by som ti povedala, že tá úžasná vôňa boli ľudia, ktorí tu žijú v neďalekej chate, smerom na sever. A povedala by som ti, že buď sa napiješ z tých srniek, alebo zomrieš od hladu, pretože k tým ľuďom ťa nepustím, ani keby to malo byť to posledné, čo urobím. Ale to len čisto teoreticky.“

„Vieš, nejako tomu stále mám problém uveriť. Je to neuveriteľné, ako sa mi za pár hodín život otočil...“ povie zachmúrený, hraná ľahostajnosť je preč.

„Ja viem, ale neklamem. Zvyšok ti vysvetlím neskôr, sľubujem.“

Prikývne a zhlboka sa nadýchne. Raz, dvakrát, trikrát.

„Bože, to fakt nejde ... ako sa vlastne voláš?“ opýta sa prekvapene. I mňa zarazí, že som mu svoje meno ešte nespomenula.

„Volajú ma Bella. No a skús si vybaviť ten pocit... ten hlad, ktorý prišiel, keď si sa pozeral na Caroline, na jej tepnu, na tú červenú, lahodnú krv... áno, presne takto,“ poviem mu a ukazovákom mu prejdem po jednej zo žiliek okolo očí, ktoré sa opäť ukázali.

„Bojím sa toho, Bella.“

„U mňa to bolo podobné. Proste mi trocha dôveruj,“ poviem mu a opäť mu povzbudivo stisnem dlaň – a až potom si uvedomím, že to gesto používam nejako pričasto, vzhľadom na to, že sa poznáme zhruba tak dve hodiny.

„Ideme na to?“ spýtam sa. On prikývne a oblizne si zašpicatené očné zuby.

Na to sa rozbehneme lesnou tmou, poháňaní hladom a žiadostivosťou, ktorá bola dovtedy môjmu spoločníkovi neznáma.  

...

„Je mi ich dosť ľúto,“ zamrmle Damon, keď kľačí pri hromade skolených sŕn, ktoré sme dnes vypili. „Určite sa to nedá vyriešiť nejako inak?“ dodá a prejde jednej srne rukou po hnedom kožuchu.

„Aj mne,“ priznám sa. „Preto radšej lovím dravcov, ako bezbranné srny, ale tu nežijú, čiže sme si museli vystačiť s nimi. No bolo to aspoň užitočné – necítiš už hlad, však?“

„Nie,“ pritaká mojej domnienke, ale zatvári sa nespokojne „ale príde mi to ako priveľká cena za to, že sa nasýtim.“

„Je to tak, ako to je. Podstatné je, že nezabíjame ľudí a že lovíme len z nutnosti. To odlišuje zlých od dobrých.“

„Možno,“ povie. Zarazí ma ten zadumaný pohľad v jeho očiach, niekoho mi to pripomína... Rýchlo sa pozriem inam, aby som zakryla svoje rozpaky.

„Mali by sme už ísť. Musíme sa schovať pred slnkom.“

„Najprv sa zastavíme pri aute,“ pripomenie mi Damon môj sľub.

„Dobre, ale rýchlo,“  poviem trocha podráždenejšie ako som pôvodne zamýšľala a  s hlavou naklonenou k oblohe odhadujem, koľko času nám zostáva do úsvitu. Podľa farby bledej oblohy to odhadujem tak na dvadsať minúť.

„Hej, čo sa deje?“ spýta sa ma so založenými rukami, otočený smerom ku mne.

„Máme málo času.“

„Pokiaľ sa nemýlim, teraz by nás máločo malo ohroziť nie? Sme silnejší ako ľudia, predátori, ako si sama povedala...“

„Jasné, chytrák, no slnko neporazíš,“ odvrknem.

„Slnko? To myslíš zasa ako? Neber si to osobne, ale vyjadruješ sa, ako keby si mala osemdesiat a nie osemnásť.“

„Slnko ťa ugriluje pekne dohneda. Stačí ti to?“ To sa vážne vyjadrujem tak strašne?

„No vidíš a ani to nebolelo.“

...

„Pohni sebou,“ napoly zavrčím v behu, snažiac sa čo najskôr zachytiť našu pachovú stopu, aby sme sa čo najskôr po vlastných stopách vrátili k autu.

Do úsvitu nám zostáva ani nie desať minút – to by nebolo také strašné, keby nebola jeseň a stromy by poskytovali aspoň aký-taký tieň. Príroda sa mi zase otočila chrbtom, aj keď toto bolo skôr náhodou.

„Najprv k -“

„Ja viem, ja viem. No čo s nimi vlastne teraz chceš urobiť?“

„Pochovať ich, pochopiteľne,“ mykne plecami, keď ma dobehne. I keď nám les ubieha pred očami a ja musím dávať pozor na stopu i na to, aby som si to nenapálila rovno do nejakého stromu, jeho bolesť vidím, cítim. Je neprehliadnuteľná a ešte dlho bude.

„To teraz nestihneme.“

„Tak ich aspoň zoberieme so sebou. Nenechám ich tam.“

„Dobre, ale budeme sa ponáhľať, rozumel si? Inak to nedopadne dobre.“

„Neboj sa, po tom všetko čo si mi povedala by bola hlúposť neposlúchnuť ťa.“

„Len aby.“

...

Obloha neuveriteľne rýchlo bledne, príroda sa preberá k jesennému životu. Vtáky svojim jemným spevom oznamujú príchod dňa – za tým nevinným spevom sa však pre nočné tvory skrýva nebadaná výstraha, aby sa odobrali preč. Väčšina tvorov tú výstrahu počúvne. Ale väčšina neznamená všetci.

„Bella, spomaľ trocha, nevládzem!“ zavrčí Damon, ktorý nestačí s dychom.

„Nemôžem!“ zvolá ponad plece a beží poplašene ďalej. Srdce jej zamdlie strachom keď si uvedomí, ako je Damon pozadu. V noci si neuvedomila, ako ďaleko do lesov ho zaviedla a teraz na to doplácala.

No hneď, ako uvidel Damon auto, zrýchlil, predbehol ju. No keď dobehol k dverám auta, zamrzol užasnuto na mieste, aj keď čas sa hnal naďalej rovnako. Bella nechápala, čo to robí – oni sú predsa mŕtvi, ale oni vďaka nim zomrieť nemusia!

„No na čo čakáš? Zoberme ich a ideme!“ skríkne pár metrov od auta.

„Oni. Tam. Nie. Sú,“ povie len a bezradne sa k nej otočí.

„Čože?“ zrúkne a hneď sa aj do auta pozrie. No Damon má pravdu – okrem nehybnej Caroline v aute nikto nie je. Dve telá chýbajú.

„Teraz to musíme nechať tak. Hneď, ako sa zotmie, to vyriešime.“

„Ale -“

„Damon!“

„Dobre," zamrmle neochotne, „kam teda ideme?“

Na to k nemu Bella pristúpi, chytí ho za plecia a pozrie sa mu do očí. Vyzerá pri tom ešte vážnejšie a zachmúrenejšie ako doteraz, čo Damon ani nepovažoval za možné.

„Damon, nemáme na výber, nemáme sa kde schovať. Aj keď si novorodený, musíme ísť k tej chate, k tým ľuďom...“

Takže, ľudia, ak ste sa dočítali až sem, tak gratulujem. :D

Zvládne Damon svoju prvú skúšku - byť v blízkosti ľudí tak skoro po tom, čo sa stal upírom?

Čo sa stalo s telami Eleny a Stefana?

A ako ešte osudy našich hrdinov domocem?

To všetko v pokračovaní...

No a teraz zostáva už len jedná potrebná vec - vaše názory, pripomienky, no vy už viete, ako na to...

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 8. kapitola: