Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - Prológ + 1. kapitola

traja


Stratený živel - Prológ + 1. kapitolaBoli raz štyri sestry: Esme, Rosalie, Alice a Bella. Neboli to obyčajné dievčatá. Boli to čarodejky, dokázali ovládať prírodné živly (oheň, vzduch, zem, voda). Avšak ich najmladšia sestra Bella sa ešte v útlom veku stratila. Sestry sa s tým po čase vysporiadali a žili spolu ďalej. Čo ak Bellu znova stretnú? Čo ak sa do toho zamiešajú aj iné nadprirodzené bytosti?


Prológ

Svoje detstvo som si absolútne nepamätala. Avšak napriek tomu som sa cítila iná, že nepatrím medzi ľudí. Akoby som ani nebola človekom. Táto teória bola tak trochu správna. Potvrdila sa pred niekoľkými rokmi. Tú scénu som si pamätala presne, aj keď neviem presný dátum. Ale na tom nezáleží. Umývala som riad po večeri. Taniere boli umyté, nasledoval príbor. Pri umývaní spodnej strany lyžice na mňa išla vyšplechnúť voda. Dala som rýchlo pred seba obranne ruky a čakala, kedy na mňa dopadne spŕška vody. No nič som nepocítila. Otvorila som oči a žasla nad tou scenériou pred sebou. Voda sa vznášala vo vzduchu, akoby som ju ovládala. Posunula som ruky napravo a voda spravila ten istý pohyb. Šokovaná som sa na nič nezmohla. Cítila som ako mi ruky brnia, ako nimi prechádza neznáma energia, ktorá bola celkom príjemná.

Náhle ma vyrušilo vŕzganie dreva – niekto sa blížil. Vodu som naviedla do umývadla, ruky spustila pozdĺž tela a voda doň dopadla.

Som vari čarodejka? Nejaký bájny mýtus, ktorý dosiaľ nikto neobjavil? Alebo azda snívam a celé je to sen? Radšej to bude také moje malé tajomstvo, kým sa neprerieknem.

 

 

1. kapitola

Dnes som oslavovala osemnásť rokov. Myslela som si, že tento deň bude tým najlepším v mojom živote. Avšak som bola na veľkom omyle. Dozvedela som sa jednu nepeknú informáciu...

„Bella, si už dosť stará na to, aby si vedela pravdu,“ prehovorila moja mama Adele, keď sedela za stolom v kuchyni. Môj otec Terry sa k nej postavil. Sadla som si oproti mame, pretože som očakávala, že toto bude vážna debata. „Bella, my nie sme tvoji biologickí rodičia.“ Čo? Počujem dobre? Oni akože nie sú moji rodičia? To nemôže byť pravda!

„Je to pravda?“ obrátila som sa na otca. Vlastne... Je to môj otec?

Prikývol a mne sa zadrhol dych. Celých osemnásť rokov mi klamali do očí. Považovala som ich za vlastných rodičov. Milovala som ich. Ako mohli? Ako?!

V hlave som mala totálny chaos. Nezmohla som sa na nič. Sedela som tam ako oparená a nevydala som zo seba žiadnu hlásku. Tá pravda ma úplne zničila. Moja duša bola rozdrvená na prach. Kto je moja ozajstná matka? Žije vôbec? Je moje pravé meno Isabella Maddetová?

Naštvaná na Terryho a Adele som sa nahnevane postavila a buchla päsťami do stola.

„Ako ste ma mohli?!“ skríkla som, ale hlas sa mi zlomil. So szlami v očiach som vybehla hore schodmi do svojej malej izbičky. Zo skrine som vytiahla ruksak a nahádzala doň všetko oblečenie, čo som mala. Nebolo toho veľa. Nežila som v chudobe, ale ani v bohatstve. Keďže som mala dvoch súrodencov. Oprava – dvoch nevlastných súrodencov. Debbie a Tommyho. Spod postele som vytiahla dózičku, v ktorej som mala schované svoje úspory za celý život. Peniaze som vybrala a strčila si ich do priečinku v ruksaku. Keď už som mala všetko, čo som potrebovala, s ruksakom som zbehla po schodoch dole na prízemie a vyšla dvermi von.

„Bella!“ začula som Adelin hlas ozývajucí sa z domu. Ani som sa len neobzrela. Chcela som odtiaľto hneď preč. A čo najrýchlejšie. Rýchlo som si to mierila k autu, no zastavil ma malý Tommy.

„Bella, kam ideš?“ opýtal sa ma a nechápavo sa zadíval na môj ruksak na chrbte. Čupla som si k nemu a zahľadela sa mu do blankytnomodrých očí. Pohladila som ho rukou po tvári a pevne ho objala. Veľmi som ho mala rada. Ako vlastného brata. Do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy, keď som si uvedomila, že ho už asi nikdy v živote neuvidím.

„Tommy, nezabudni, že ťa budem mať vždycky rada. Maj sa,“ šepla som a posledný krát ho poriadne objala. V jeho očiach som zbadala smútok.

„Neodchádzaj, prosím,“ žiadal ma. Smutne som sa usmiala.

„Musím, Tommy. Musím.“ Postavila som sa a rýchlym krokom som šla k môjmu červenému nákladiačiku. Nastúpila som doň, ruksak hodila na vedľajšie sedadlo a naštartovala motor. Zrazu sa pri okienku zjavila Adele. Lámalo mi to srdce, pri pohľade do jej smutných očí. Chcela som ju objať a utíšiť, že všetko bude v poriadku. Ale nemohla som. Nemohla!

„Viem, že si na nás nahnevaná, ale prosím ťa, pokús sa nám odpustiť,“ zavzlykala. Už-už som chcela odísť, no niečo mi vopchala cez otvorené okienko do ruky. „To si mala pri sebe, keď sme ťa našli,“ oboznámila ma. Zahľadela som sa do ruky. Bol to prívesok v tvare srdca. Jeho žiarivá modrá farba bila do očí.

Musela som už odtiaľto odísť. Síce zatiaľ neviem kam, ale musím preč. Rýchlo som zaradila páku a vyšla autom na cestu. Ešte som počula Adele, ako kričí: „Máme ťa radi!“ To ja už som sa autom hnala po ceste bohvie kam. Po niekoľkých minútach jazdy som zastavila na okraji cesty. Hlavou som dvakrát udrela do volanta a potom zanadávala. Čo budem teraz robiť? Nemám kam ísť, nemám nikoho. Ja som ale hlúpa!

Budem sa musieť niekde usadiť, začať nový život. Mám už osemnásť, som dospelá, môžem si robiť čo chcem. Z poličky v aute som vytiahla mapu a zahľadela sa na ňu. Kam sa tak môžem vybrať? Las Vegas alebo Miami? Nie, to sú až príliš také... ľudnaté mestá. Ja mám radšej malé mestečká. Ako to naše – Brigdeville, ktoré malo len niekoľko desiatok obyvateľov.

Počas premýšľania som si na krk zapla ten prívesok. Možno mi aj prinesie šastie. Tak sa teda zahrám. Oči som si zakryla ľavou rukou. Ukazovák pravej ruky som zabodla niekde na mape. S veľkolepým očakávaním som si odkryla oči.

„Forks?“ prečítala som názov toho mesta na úplnom konci Washingtonu. Nevyzeralo to ako veľkomesto. Ak by bolo, poznala by som ho. Ale nič sa mi s názvom Forks nespájalo... Napriek tomu mi niečo našepkávalo, že to je tá správna možnosť.

Tak teda sa vyráža do Forks! Možno tam ma bude čakať nový a lepší život.

 

Cesta bola nesmierne vyčerpávajúca. Následujúci deň ráno som konečne došla do cieľa, kde ma uvítala tabuľa s názvom Forks. Mestečko to bolo vcelku malé, ale žilo tu oveľa viac ľudí. Nad mestom sa vznášaly tmavé oblaky, každú chvíľu mohlo začať pršať.

Zaparkovala som pred nejakou reštauráciou. Keďže som bola poriadne hladná, potrebovala som aj nejaké teplé jedno, pretože na benzínkach som si akurát kúpila obloženú bagetu – „delikatesa“. Z ruksaku som si zobrala niekoľko dolárov, ktoré by mohli postačiť na raňajky. Vystúpila som z auta a mierila si to ku vchodu do reštaurácie. Dnu bolo zopár ľudí a ja som hneď upútala ich pozornosť. Nikto tu nemal na sebe oblečenie Armani alebo Gucci, za čo som bola vďačná. Ja som mala len rifle, tričká a mikiny.

Sadla som si do voľného boxu pri okne . Trocha som sa tu porozhliadala a potom sa pustila do čítania menu. Čo si tak dať?

„Ahoj, čo si dáš?“ ozval sa pri mne ženský hlas a ja som ľaknutím nadskočila. Premerala som si ženu stojacu pri stole. Ryšavočervené vlasy mala vypnuté hore, jej oči pripomínajúc oceán si premeriavali moju tvár. Milo sa na mňa usmiala. „Si tu nová, že?“ opýtala sa, na čo som len prikývla.

„Dám si lievace s javorovým sirupom,“ prehovorila som po chvíli vyberania. Čašníčka menom Jessica – jej meno som zistila z vysačky na tričku – si to zapísala a odišla.

Ostala som sama a začala som si uvedomovať, čo som vlastne spravila. Len tak som zmizla od mojich nevlastných rodičov. Jedna moja časť ich za to klamstvo nenávidela, ale tá druhá by sa najradšej vrátila späť k nim. Viem, že im na mne veľmi záležalo, môj odchod ich bolel. Určite majú o mňa strach, či sa mi niečo nestalo. Našťastie nie. Došla som v poriadku. Možno by som sa im mohla aspoň ozvať a dať im vedieť.

Ale v tej chvíli už u mňa stála Jessica a kládla predo mňa tanier s lievancami. Lahodná vôňa mi hneď udrela do nosa. Bola som strašne hladná a ako na dôkaz mi zaškvrkalo v žalúdku, že to počula aj ona. Cítila som, ako sa mi hrnie krv do líc.

„Dobrú chuť,“ popriala mi s úsmevom. Sálala z nej pozitívna energia, ktorú prenášala aj na mňa. Po mojom tichom ďakujem zmizla. Hneď som sa pustila do jedenia. Musím povedať, že takú lahôdku som dlho nejedla. Aj keď je pravda, že všetko jedlo, ktoré pripravila Adele, bolo vynikajúce.

Po dojedení za mnou prišla Jessica, zaplatila som požadovanú čiastku a ešte som sa opýtala:

„Je tu niekde telefón?“

„Napravo od toaliet,“ povedala, naznačila mi rukou smer a odišla spolu s tanierom. Vybrala som sa teda k toaletám, kde sa nachádzal telefón. Do rúk som chytila slúchadlo a zhlboka som sa nadýchla. Pripravovala som sa na to, čo jej poviem. Vhodila som tam zopár drobných, naťukala číslo a priložila si slúchadlo k uchu, z ktorého sa ozýval zvuk vyzváňania.

Zvonilo a zvonilo. Očakávala som, že to už ani nezdvihne, keď som začula jej hlas.

„Prosím?“ Stiahlo sa mi hrdlo a bála som sa, že zo seba nevydám ani hlásku. Všetko, čo som si doteraz pripravovala sa razom vyparilo a ja som nevedela nájsť vhodné slová.

„To som ja,“ prehovorila som chrapľavým hlasom, trocha som si odkašľala.

„Och, Bella! Kde si? Si v poriadku? Nestalo sa ti niečo?“ chrlila jednu otázku za druhou.

„Som v poriadku.“ Neviem, či by som jej mala prezradiť, kde sa práve nachádzam. No ale ak jej to nepoviem detailne, nebude vedieť, kde presne som. „Práve som vo Washingtone. Volám ti len preto, aby si vedela, že mi nič nie je. A chcem ti povedať, že sa už nevrátim. Nastúpim na novú strednú školu, nájdem si prácu, nejako to zvládnem.“

„Bella, si ešte mladá. Ja viem, že sme ti klamali, mali sme ti to prezradiť. Je nám to veľmi ľúto. Nezabudni, že u nás si vždy vítaná. Tu je tvoj domov.“ Jej slová ma chytili za srdce. Do očí sa mi nahrnuli slzy a dalo mi veľkú námahu, aby som sa nerozplakala.

„Pozdrav odo mňa všetkých. Terryho, Tommyho aj...“ Nedopovedala som, pretože som si všimla tri mladé dievčatá vchádzajúc do podniku. Práve si niečo medzi sebou hovorili a popri tom sa smiali. Tá, čo vyzerala nasjtaršie a zároveň najstarostlivejšie, mala vlnité karamelové vlasy, oči pripomínajúc tie moje, pripominájúc svetlozelenú trávu. Ďalšie dievča malo dlhé blond vlasy, oči farby rovnakej ako mala tá prvá. Tretie dievča, z nich troch najmenšie, pripomínalo svojím vzhľadom elfa. Čierne vlasy mala nakrátko ostrihané a oči mala taktiež zelené. Asi to boli sestry.

Ale to, čo ma na nich upútalo najviac, boli náhrdelníky, ktoré sa veľmi podobali na ten môj. Boli to tiež prívesky srdiečka, akurát boli všetky inej farby. Jedna mala oranžovočervený, druhá zelený a tretia priehľadný. Zdalo sa mi, akoby som ich poznala, akoby som ich už niekedy videla. No nevedela som si spomenúť, kde som ich mohla vidieť.

Nemohla som od nich odtrhnúť zrak, ale vyrušil ma Adelin hlas ozývajúc sa zo slúchadla.

„Prepáč, zadívala som sa. Pozdrav odo mňa všetkých. Zbohom,“ povedala som a zavesila som.

Stále som sa na ne dívala, nemohla som odtrhnúť zrak. Odkiaľ by som ich vôbec mohla poznať, keďže to tu pravdepodobne poznajú a nemyslím, že by tiež predtým žili v Kalifornii.

Všetky si posadali k jednému stolu a ďalej sa bavili.

Keď náhle to blonďavé dievča na mňa upriamilo svoj pohľad. Rýchlo som sa zadívala na podlahu a radšej sa otočila chrbtom k nim. Naďalej som na sebe cítila jej pohľad. Cítila som sa nejako zvláštne. Musím odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť. Zhlboka som sa nadýchla a s pohľadom prilepeným k zemi som sa vybrala preč. Tvár som si zahalila vlasmi.

Zrazu som pocítila na zápästí čísi dotyk. Hneď som sa ohliadla. Bola to ona, to blonďavé dievča. Výraz jej tváre bol šokovaný.

„Bella?“ šepla. Nechápavo som stiahla obočie. Kto to je? Odkiaľ vie moje meno? A prečo sa ma vôbec dotýka? Napriek tomu, že mi moje podvedomie vravelo, že ju poznám, nebola to pravda. Za svoj život som spoznala málo ľudí a o kamarátkach ani nehovorím. Väčšinu času som trávila sama v prírode, tam mi bolo najlepšie. Neustále ma tam niečo ťahalo.

Aj by som možno prehovorila, keby mi dych neuviazol niekde v pľúcach. Vymámila som si ruku z jej zovretia a rýchlym krokom som si to mierila preč. Vyšla som z podniku a naskočila do môjho nákladiačika. Naštartovala som a vybrala som sa nevedno kam. Iba som blúdila. Hľadala som niečo, kde by som sa mohla ubytovať.

Po nejakom čase som našla jeden motel, v ktorom som si vybavila ubytovanie na pár dní. Neviem, na akú dobu mi vystačia moje úspory. Potrebujem si zohnať prácu. Ale kde? Kde mám vôbec začať? A dá sa tu nájsť vôbec nejaká práca?

Zapadla som do svojej izby. Nebol to bohvieaký luxus, ale nebolo to ani najhoršie. Zatiaľ mi to vystačí. Ľahla som si na posteľ, ktorá trocha zavŕzgala. Ruky som si zaborila do vlasov a premýšľala som, čo budem robiť. Je leto, strednú som nedávno skončila. Mám voľno. Aj keď tu v tomto mestečku to na leto nevyzeralo. Vonku bolo zatiahnuté a vyzeralo, že začne pršať.

Čo ak som nespravila dobre? Čo ak som nemala odísť? Možno som sa s tým mala zmieriť, veď ma vychovávali. Aspoň by som mala stálu strechu nad hlavou. A teraz? Teraz som ubytovaná v nejakom moteli, ktorý ani nestojí za tie peniaze, čo som zaň vysolila. Možno o pár dní budem bez peňazí.

Tá predstava bola hrozná. Byť na mizine... Budem vari žobrať na ulici? Tak tu márne.

Celý deň som iba premýšľala. Neustále som myslela na svoju bývalú rodinu, na dievčatá z tej reštaurácie a na to, akú prácu si nájdem. Keď som si spomenula na Jessicu – čašníčku z toho podniku, či reštaurácie. Bola ochotná a milá. Možno by mi mohla pomôcť.

Vzala som si malú taštičku cez rameno, v ktorej som mala doklady a peniaze. Vyšla som z izby, zamkla dvere a zbehla dole po schodoch na maličké parkovisko, kde okrem môjho auta stála jedna motorka. Obloha už začala tmavnúť. Nastúpila som do auta a vyrazila. Dúfala som, že tam ešte bude.


Dúfam, že sa Vám kapitola páčila. Budem rada, ak zanecháte komentár (stačí aj smajlík). :)


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - Prológ + 1. kapitola:

 1 2   Další »
18. Lydia :3
25.06.2017 [21:48]

Skvelý nápad, skvelý príbeh...Úplne úžasné! Pamätám sa, že som si ho prečítala už dávnejšie, no potom som dostala nový mobil a nevedela som si spomenúť na meno. Ani si nedokážeš predstaviť moju radosť, keď som to konečne našla. Dokonalosť sama! Emoticon Emoticon
Už sa teším, keď si prečítam druhú kapitolu!! Emoticon Emoticon

26.02.2014 [16:58]

Alexa215Annie: Som rada, že ťa moja poviedka zaujala. Ďalšia kapitola bude tak koncom tohto týždňa. Emoticon

16. Annie
26.02.2014 [16:50]

Po dlouhé době mě nějaka povídka zaujala..Kdy bude další část? :D

23.02.2014 [16:48]

Bellinka1234je to úžasné,, dúfam že ďalšiu kapitolu pridáš čo najskôr :)

14.
Smazat | Upravit | 22.02.2014 [21:09]

Emoticon

22.02.2014 [15:28]

Alexa215anča :D: Kapitolu som plánovala mať dopísanú už tento víkend, no nemala som naň veľa času. Ale budúci týždeň už bude určite hotová. Emoticon

12. anča :D
22.02.2014 [10:17]

kedy bude dalšia kapitola? sa moc teším Emoticon Emoticon

11. anča :D
20.02.2014 [15:26]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon nápad je super už sa teším a dalšiu kapitola Emoticon Emoticon dúfam že ude skoro Emoticon Emoticon Emoticon

10. ella
19.02.2014 [21:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. Mell
19.02.2014 [9:59]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!