Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 8. kapitola

10.05.2014 (07:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1799×

„Zatvorte oči a držte sa,“ šepol a ja som splnila, čo chcel – ruky som mu zavesila okolo krku , tvár si zaborila na jeho hrudi a pevne zovrela viečka.

Následne som len začula zasvišťanie a pocítila vietor. Keď som otvorila oči, zazrela som nádhernú rozľahlú lúku oválneho tvaru, plnú všelijakých, dych berúcich kvetov, ktorú lemovali stromy – prevažne borovice a jedle. Zdalo sa, akoby bola vystrihnutá z rozprávky, z nejakej čarovnej krajiny.

Toto nemohla byť realita. Musela som tam ísť, dotknúť sa a presvedčiť sa, že to nie je len ilúzia. Záhadný E ma položil na zem a ja som sa hneď vybrala pomalým a opatrným krokom smerom k tej lúke. Prechádzala som sa v tej záplave kvetov a neustále som sa obzerala, hľadela na tú krásu. Aj napriek tomu, že sa slnko schovávalo za mrakmi – čo bola pre mňa škoda, chcela som vidieť, ako by lúka žiarila pod slnečnými lúčmi.

„Páči sa vám tu?“ ozval sa zamatový hlas, ktorý ma vytrhol zo zamyslenia. Otočila som sa smerom k nemu.

„Páči?“ zopakovala som po ňom neveriacky. Páči bolo slabé slovo. „Toto.... je úžasné.“ Na viac som sa nezmohla a opäť som obdivovala tie kvety.

Záhadný E prešiel od stromov ku mne do stredu lúky, kde aj rozprestrel deku, ktorú vylovil z prúteného košíka. Okamžite som si na ňu sadla, chcela som byť bližšie k tým kvetom.

Natiahla som ruku ku kvetom, ktoré ma doslova k sebe volali. Jemne som pohladila ich lupene. Bolo to... príjemné. Ako dlho som už nebola v prírode? Niekoľko dní. A to mi chýbalo. Chýbalo mi odpočívať v tráve, dýchať čerstvý vzduch a užívať si slnečné lúče. Akoby som bola s prírodou nejako prepojená, akoby to bola moja súčasť. Možno by som sem mohla chodiť častejšie. Len ako sa tu dostanem? Cestu do lesa som si pamätala, ale kam ma potom Záhadný E niesol, to neviem. No nezdalo sa mi, že by to bola krátka cesta, pretože ešte pri aute boli listnaté stromy. Nesedelo mi to...

Nedalo mi to, strelila som po ňom pohľadom a spýtala sa:

„Ako ste sa sem tak rýchlo dostali? Veď to trvalo len niekoľko sekúnd.“ Premeral si ma pohľadom, z jeho tváre som nič nedokázala vyčítať, keď náhle stiahol obočie.

„Tak sa vám to možno len zdalo, pretože mi to trvalo niekoľko minút.“

V šoku som párkrát zaklipkala očami a dych sa mi zadrhol niekde v pľúcach. Niekoľko minút? Sotva pár sekúnd! Teraz mi to už vážne nedávalo zmysel. Vari som zaspala? Či stratila vedomie? Nie! Predsa som vnímala ten vietor. Žeby sa nejako super rýchlo pohyboval? To je absurdné. Radšej to nechám tak, nebudem sa tým trápiť. Možno má predsa pravdu.

Odvrátila som pohľad späť ku kvetom, čím som tú tému uzavrela.

Letmo som si všimla, ako vykladá nejaké veci z košíka.

„Smiem vás ponúknuť cestovinami so šampiónovou omáčkou?“ ozval sa po chvíľke. Otočila som sa k nemu čelom.

„Kto ich varil?“ opýtala som sa a prižmúrila oči. Taký nádherný chlap a žeby vedel variť? To nešlo do kopy. Máloktorý chlap vie variť – ako aj Terry – a hlavne nie taký mladík ako on.

„Predsa ja,“ usmial sa a odhalil radu bielych zubov. „Vari mi nedôverujete?“ Nadvihol jedno obočie a videla som, že ten normálny úsmev sa mení na šibalský. Na nič som sa nezmohla, len som sa široko usmiala.

„Verím vám, len som to ešte neochutnala, pochybujem iba o vašich kuchárskych znalostiach,“ priznala som. To, že to pripravil on, ešte neznamená, že to musí byť vynikajúce. Ale na čo by varil, keby variť nevedel?

Záhadný E mi nabral na tanier veľkú porciu cestovín a ja som sa začala obávať, či to všetko zjem. No len čo mi do nosa udrela lahodná vôňa vychádzajúca z toho jedla, nemala som najmenšie pochybnosti. V ústach sa mi zbiehali sliny a nevedela som sa dočkať, kedy sa do toho pustím.

Podal mi tanier spolu s vidličkou a ja som si nabrala prvé sústo. Chutilo to ešte lepšie ako voňalo. Takže asi vie naozaj variť...

Ani som sa nenazdala a môj tanier už bol prázdny.

„Chutilo?“ opýtal sa Záhadný E.

„Veľmi,“ priznala som, načo sa usmial. Natiahol sa po košík, z ktorého vybral nejakú dózu a ďalšie dva tanieriky.

„Dúfam, že ste si nechali miesto aj na koláč.“ Koláč? Fuuu... Neviem, či to zvládnem, ale pokúsim sa. O chvíľu už mi podával tanier s jahodovým koláčom a menšou vidličkou na zákusky.

„Aj to ste piekli vy?“ opýtala som sa, zatiaľ čo aj on si nabral kúsok koláča, ale oveľa, oveľa menší.

„No... Celkom, len mi s tým trochu pomáhala jedna známa,“ povedal a ja som prižmúrila oči. Všimla som si, že chcel niečo dodať.

„Jedna známa?“ Vari nie je slobodný, ale nechce mi to povedať? Ale potom by ma predsa nebral na piknik, či? Mala som v tom malý zmätok, ktorý mi, dúfam, Záhadný E vysvetlí.

„Spolubývajúca,“ priznal a ja som iba chápavo prikývla. Takže nebýva sám. Len sa mi to trocha nepáčilo. Lepšie by bolo, keby mal nejakého spolubývajúceho, pretože neverím, že by to dievča oňho nemalo záujem. Hneď som si v hlave prestavila nejaké blonďavé dievča s belasými očami, dlhými nohami a štíhlou postavou modelky.

„Bývate v byte?“ vyzvedala som. Celý čas som ho sledovala. Počas toho, ako ja som zjedla pár súst z môjho koláča, on sa toho svojho ani len nedotkol. Vari mu vlastné jedlo nechutí? Alebo nemá rád zákusky? Potom by predsa nepiekol koláč. Ale toto nebol taký sladký zákusok, práveže to bol chutný osviežujúci koláčik. A bol, pravdupovediac, vynikajúci. Možno mu tá spolubývajúca pomohla viac ako trochu.

„Áno.“ Naďalej som si ho premeriavala skúmavým pohľadom. „Myslíte si, že je medzi mnou a ňou niečo?“ vytrhol ma z dumania. Prekvapene som zaklipkala očami. To je to na mne vidno, že ma to tak zaujíma? „Lebo ak áno,“ pokračoval, „tak sa mýlite. Je to len spolubývajúca.“

Neviem prečo, ale nejako sa mi uľavilo. Akoby som oňho mala záujem... Nie! Veď doňho nie som zamilovaná!

Avšak, keď som sa na neho uprela zrak, bola som na pochybách. Sama som nevedela, čo k nemu cítim. Je to vari láska? Mala naozaj Jessica pravdu?

Môj pohľad sa stretol s tým jeho a mne sa v momente rozbúšilo srdce. Chcela som uhnúť pohľadom, ale nešlo, držal ma v zajatí jeho pohľadu.

Táto chvíľa mi pripadala taká dlhá a nekonečná, že som si myslela, že ju nedokáže nič prerušiť. Avšak, mýlila som sa.

Len čo Záhadný E uhol pohľadom, všimla som si, že sa to tu nejako osvetlilo. Pozrela som sa na oblohu a všimla som si, ako sa slnko prediera spoza mrakov, až napokon vykuklo a celú lúku rozžiarilo. Bolo to ešte krajšie, než som si predstavovala. Moja predstava bola len slabým odvarom toho, čo som práve videla. Kvety hrali rôznymi farbami a tráva sa v záplave slnečných lúčov jemne trblietala.

Vzápätí, keď som sa obzrela späť, Záhadný E tam nebol. Odložila som tanier bokom, postavila sa a poobzerala sa po celej lúke, až som ho našla skrytého za jedným stromom na okraji lesa, kde sa pomedzi husté konáre stromov nedostali slnečné lúče.

Následne som sa sama seba pýtala: Ako sa tam tak rýchlo dostal?

Radšej som sa ho na to nepýtala, pretože som neočakávala zmysluplnú odpoveď alebo niečo, čo by nedávalo zmysel len mne.

„Prečo sa tam skrývate?“ opýtala som sa ho. Jemne sa pousmial.

„Mám alergiu na slnko.“ Alergiu na slnko? Počula som o tom, že vraj tým, ktorí majú na slnko alergiu, spôsobí nejakú kožnú reakciu. Ale nemyslím si, že by mu to tu mohlo až tak uškodiť. Veď slnko tu ani nie je také silné. Ale nechcela som to zbytočne rozmotávať, preto som si sadla späť na deku, vyzula si balerínky a nohy zaborila do tej jemnej trávy a kvetov.

„To preto máte takú... nezvyčajne bledú pokožku?“ napadlo ma. Iba mĺkvo prikývol a naďalej tam len tak stál. Radšej nech slnko zájde za mraky, akoby tam on mal stáť celé storočie. Prišli sme sem na piknik a on sa schováva za stromom. Skvelé. Chcela by som už vedieť jeho meno a niečo o ňom. Zatiaľ viem, že nie je tunajší, jeho meno začína na E a býva v byte s nejakým dievčaťom.

Náhle sa slnko stiahlo a nado mnou viseli oblaky, ale neboli tmavé, nevyzeralo, že by malo pršať.

Žeby som bola nejaká čarodejka? Nad tou poznámkou som sa v duchu zasmiala.

Všimla som si pohyb, Záhadný E vystúpil spoza stromov a kráčal smerom ku mne. Len čo sa usadil na druhom konci deky, začala som.

„Alergia na slnko,“ zopakovala som po ňom a pritom pokrútila hlavou s úsmevom na perách. Naďalej sa mi to zdalo... také absurdné. Doposiaľ som nikoho s takou chorobou nepoznala, ale vedela som, že existujú takí ľudia. No nikdy by ma nenapadlo, že by jedným z nich mohol byť aj on.

„Neveríte?“ Naklonil hlavu jemne nabok a zadíval sa na mňa.

„Nie, aspoň toho o vás viem o kúsok viac.“ Na chvíľu som sa odmlčala. „Čo keby ste mi o sebe niečo povedali? Čo tak vaše meno?“ Nadvihla som jedno obočie, do rúk si vzala tanier a pomaly dojedala zákusok. On ten svoj už nemal. Žeby ho predtým tak rýchlo zjedol? Hm, dnes sa všetko deje nejako rýchlo, možno len ja som spomalená či zaspatá.

„To jediné musíte uhádnuť,“ šibalsky sa usmial. Povzdychla som sa a pretočila nad tým očami. Bol ako malý chlapec, ale to len občas. Inokedy je to gentleman na pohľadanie.

„A čo váš život? Čím sa živíte?“ Na chvíľu sa zamyslel.

„Nedávno som skončil strednú a rozmýšľal som, že pôjdem na vysokú, len odbor som si ešte nevybral,“ povedal. Celý čas som hľadela do svojho taniera, z ktorého postupne ubúdal koláč, no jeho pohľad som na sebe cítila.

„A čo by ste rád robil?“ položila som mu ďalšiu otázku a odvážila sa zodvihnúť pohľad.

„Ako malý som chcel byť vojakom,“ pousmial sa, „no teraz by som chcel byť muzikantom.“

„Muzikantom?“ Stiahla som obočie. To by som na neho nepovedala. „Hráte na nejaký nástroj?“

„Na klavír a gitaru.“ Dokonca na dva...

„Budete mi musieť raz zahrať,“ zasmiala som sa, na čo sa ku mne pridal. Vidieť ako sa jeho ústa rozťahujú do toho nádherného, dych berúceho úsmevu a keď z nich vychádza jeho smiech pripomínajúci zvončeky. Prišlo mi to nereálne. Akoby on bol nereálny, akoby neexistoval.

„Rád.“ Znova sa usmial a mne sa dych zadrhol niekde v pľúcach. Vždy ma odrovná tým svojím úsmevom, ktorý sa mi na ňom tak páčil. Nie, on celý sa mi páčil.

Bože, Bella! Už si konečne priznaj, že ho miluješ! kričalo moje druhé ja.

Aj kedy som sa doňho naozaj zamilovala, bolo by to iba jednostranné, on by určite necítil to, čo ja. To ale neznamená, že som si to priznala. Ja ho vážne nemilujem. Len... Len sa mi páči a to je všetko.

„A vy?“ Nechápavo som sa na neho pozrela, pretože ma práve vytrhol zo zadumania a ja som akosi stranila nit.

„Prosím?“ šepla som. Tichšie sa zasmial a spýtal sa presnejšie:

„Čím by ste chceli byť vy?“ Aha, rozprávali sme sa o povolaniach. Už som skoro aj zabudla.

„Ja... Vlastne ani neviem. Ako malá som chcela byť baletka, ale potom ma to nadšenie nejako opustilo,“ povedala som popravde. Ja a baletka? Musela som sa držať, aby som nevybuchla do smiechu. To bol nonsens.

„Čo rada robíte vo voľnom čase?“ pýtal sa ďalej.

„Keď som bývala v Kalifornii, väčšinou som bola v prírode a odpočívala alebo čítala knihu.“ To boli, pre mňa, staré časy. Vtedy som nemusela povinne pracovať, aby som sa nejako uživila. Až keď som opustila svoju nevlastnú rodinu, zistila som, aké je ťažké postaviť sa na vlastné nohy. Neviem, kde by som teraz bola bez Jess. Len vďaka nej mám prácu a strechu nad hlavou, za to jej budem navždy vďačná. Vytiahla ma z úplného dna...

„A čo vaša rodina?“ Au... Tú tému som chcela rozoberať najmenej.

Hrdlo sa mi stiahlo a do očí sa mi nahrnuli slzy. To sa mi stalo vždy pri spomienke na nich. Na Adele, Terryho, Debbie a Tommyho. Srdce mi sužovalo bolesťou. Nikdy, nikdy na nich nezabudnem. Boli už súčasťou môjho života. Boli mi rodinou celých osemnásť rokov. Ako by som vôbec mohla zabudnúť?

Napriek mojej veľkej snahe zahnať slzy sa mi to nepodarilo a ja som už len cítila, ako teplé kvapôčky stekajú po mojich lícach.

„Ste v poriadku?“ V jeho hlase bolo badať obavy. Iba som prikývla a zotrela si slzy. „Viem, že nie ste.“ Na chvíľku sa odmlčal. „Niečo sa stalo vašej rodine? Či...“

„Tak to nie je,“ skočila som mu do reči. „Nepochopíte to.“ Kolená som si pritiahla k sebe a obopla ich rukami a tvár odvrátila smerom k lesu. Cítila som sa prázdna, aj keď neboli mojou pokrvnou rodinou, boli mojou súčasťou. Márne by som chcela zabudnúť, urobiť za časťou môjho života čiaru a viac sa už neobzrieť, len kráčať ďalej.

„Prepáčte, ak som zasiahol vaše citlivé miesto. Ak nechcete o tom hovoriť, nemusíte.“ Jeho hlas sa zdal byť bližšie.

Otočila som prudko hlavu. Nemýlila som sa, sedel tesne pri mne. Do nosa ma udrela jeho vôňa a mňa v momente opustili všetky myšlienky. Posledné slzy mi stekali po tvári, ktoré Záhadný E jemným dotykom zotrel. Namiesto toho, aby ruku odtiahol, ma pohladil po tvári. Moje srdce začalo biť podstatne rýchlejšie. Ten dotyk bol až príliš príjemný, jeho pokožka bola hladká ako hodváb.

Následne som sledovala, ako sa jeho tvár pomaly približovala.

Teraz to príde? Dotknem sa svojimi perami tých jeho, ktoré ma neustále vábili? Tie dokonalo vykrojené plné pery.

Mala som pocit, ako keby mi srdce malo vyskočiť z hrude. V bruchu som cítila kŕdeľ poletujúcich motýľov. Celkovo som bola nervózna a napätá.

Tvárou bol už skoro u mňa a ja som len privrela oči a čakala, čo bude nasledovať. Túžila som, aby naše pery splynuli v bozk. Môj prvý bozk.

Vtom som pocítila jeho pery na tých svojich. Akoby mnou prešiel prúd elektriny. Mojimi žilami sa rozlieval – pre mňa zatiaľ neznámy – krásny pocit. Bolo to nádherné, nechcela som nikdy prerušiť túto chvíľu. Práveže som chcela... viac.

Neviem, čo ma to napadlo, moje telo si robilo, čo chcelo, ovládali ma moje pocity. Mozog dal na istý čas výpoveď.

Nohy som spustila na zem, ruky si skrížila za jeho krkom, čím som sa k nemu viac natisla. Jeho vôňa sa vznášala všade okolo mňa, až sa mi z toho točila hlava. A nielen z vône, ale aj z toho, čo som práve prežívala.

Jemne som pootvorila ústa, čo on využil a vplával do mojich úst jazykom. Nedokázala som opísať ten pocit. V mojom vnútri vybuchovali malé ohňostroje šťastia, ktoré sa mi vlievalo do žíl, do celého môjho tela.

V živote som sa takto nebozkávala. Vlastne so žiadnym chlapcom som sa ešte nepobozkala. Aj napriek tomu, že som nevedela, čo mám robiť, moje telo to vedelo.

Naše jazyky tancovali vo vášnivom tanci a ja som sa toho nemohla nabažiť. Ach, chutil tak sladko...

Došiel mi kyslík, preto som sa odtiahla, aby som sa nadýchla. V tú chvíľu sme si len hľadeli do očí. Pomaly mi začínalo dochádzať, čo sa to vlastne medzi nami stalo. Ja som sa s ním bozkávala. Aj keď to bolo niečo najúžasnejšie v mojom živote, nebolo to správne. Neviem, čo medzi nami vlastne bolo. Sme vari kamaráti? Alebo len známi?

Rýchlo som sa od neho čo najďalej odtiahla. On sa taktiež odtiahol.

„Prepáčte, nechal som sa uniesť,“ spustil, no ja som ho prerušila.

„Nie, to vy mi prepáčte. Ja... Ja...“ koktala som. Nevedela som nájsť tie správne slová. Cítila som na sebe jeho pohľad, no ja som civela na svoje ruky voľne položené na šatách, nemala som odvahu pozrieť sa mu po tom pozrieť do očí.

Zavládlo medzi nami ticho, ktoré prerušilo len šumenie lesa. Ešte stále som cítila jeho pery na tých svojich, nedokázala som na to prestať myslieť, aj keď som akokoľvek chcela. Jedna moja časť by ho chcela znova a znova pobozkať, no tá druhá časť, tá múdrejšia mi vravela, že som urobila veľkú chybu. Bozkávala som sa s mladíkom, ktorého meno nepoznám.

Skôr on mi ho nechcel prezradiť. Vari má také hrozné meno, že mi ho radšej ani nepovie? Veď si ho mohol keď tak zmeniť, alebo si vymyslieť hocijakú prezývku...

„O ktorej chodíte do práce?“ opýtal sa náhle, bola som rada, že zmenil tému, len som nechápala, prečo sa chce baviť práve o mojej práci.

„O piatej, prečo?“ odvetila som a pozrela sa naňho. Všimla som si, že taniere už boli zbalené v košíku. Už chce azda odísť? Chce skončiť piknik? A ak áno, tak prečo? Odradila som ho vari bozkávaním?

„Iba či ešte dovtedy nemáte nejaké plány, pretože už budú dve hodiny a cesta nám zaberie približne tridsať minút.“ Dve hodiny? Ani sa mi nezdalo, že by čas tak rýchlo plynul.

Mala som vôbec niečo na práci? Jedine ak rozprávanie celého pikniku až do detailov Jessice, ktorá už pravdepodobne doma nedočkavo čaká, až jej všetko vyklopím. V duchu som sa zasmiala pri predstave, ako sa na mňa Jess vrhá s množstvom otázok, len čo vojdem dnu do bytu.

Stačili by mi dve a pol hodiny? Myslím, že áno, ak sa nebude nad každým mojím slovom rozplývať. A ešte sa prichystať do práce. Ale to mi zaberie minimum času.

„Odveziem vás domov?“ Najradšej by som tu s ním ostala celé dni, no prikývla som. Obula som si balerínky a rýchlo sa postavila, načo sa mi zamotala hlava a ja som stratila rovnováhu. Už som si myslela, že dopadnem do mäkkej trávy, aj keď dopad nemusel byť príliš príjemný.

Vtom sa mi ale okolo tela obmotali čiesi ruky, vďaka ktorým som nespadla.

Dívala som sa do jeho tváre vzdialenej len pár centimetrov. Chcela som prekonať tú malú vzdialenosť a opäť si privlastniť jeho pery. Bol to pre mňa nádherný a nezabudnuteľný zážitok. Ale čo to znamenalo preňho? Možno len krátky úlet...

No jedna moja časť mi zakázala zopakovať to, zabránila mi v tom. Záhadný E ma postavil na nohy a ja som sa snažila zachovať si rovnováhu, čo sa mi aj podarilo.

„Mám vás niesť na rukách alebo to chcete skúsiť pešo?“ spýtal sa, keď poskladal deku a nadvihol jedno obočie.

Čo ak je toto naše posledné spoločné stretnutie? Pretože som nevedela, čo po dnešnom pikniku môžem od neho očakávať.

Preto som sa rozhodla tak. Zobral ma na ruky a ja som si zaborila hlavu na jeho hrudi. Ách, tá jeho vôňa. Zavrela som oči a už len začula svišťanie vetra.

Dúfam, že sa Vám kapitolka páčila, a že to čakanie vynahradila aspoň jej dĺžka.
Chcem sa Vám poďakovať za komentáre, ktoré ma neustále potešia. Som rada, že ste na túto poviedku ešte nezabudli. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 8. kapitola: