Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 38. kapitola

25.08.2014 (07:45) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1393×

38. kapitola

Jacob

„Ľúbim ťa, Jacob Black...“

Sladké slová. Neuveriteľné slovíčka. Sedemnásť písmeniek, ktoré by jednotlivo nedávali žiaden zmysel, ale poskladané do vety o troch slovách, zneli mojim ušiam ako rajská hudba. Uveril som jej, samozrejme, nemal som dôvod myslieť si, že si zo mňa uťahuje. Prezrádzala ju reč tela, mimika, to, ako sklopila oči, keď zbadala, že ju sponad hrnčeka kávy pozorujem. Na svete neexitovalo dostatočne vhodné synonymum pre lásku, ktorú som cítil a pre šťastie, ktoré som prežíval.

Medzi sobotou, kedy sa zmenil celý môj... vlastne NÁŠ život, utieklo pár dní. Najradšej by som Bellu nepúšťal od seba na krok, aj keď som vedel, aké nerozumné také myšlienky sú. Chcel som byť stále s ňou, chcel som ju držať za ruku, hladiť ju, splynúť s ňou... Znova a znova.

Chodili sme spolu, teraz už oficiálne. Nijak sme sa nesnažili skrývať to, práve naopak. Otcovi a Charliemu sme to oznámili spoločne. Reagovali na to každý po svojom, ale v podstate by sa dalo povedať, že sú na výsosť spokojní. A šťastní. Akoby sa kúsok nášho šťastia preniesol na nich.

Medzi prvými sa to však dozvedel Paul a ja som sa i teraz, pri spomienke na jeho tvár červenú ako rak, musel smiať. Nikdy sa totiž nezvykol obťažovať takou triviálnou vecou ako je klopanie. Rovnako sa zachoval aj to nedeľňajšie ráno, keď sme sa s Bellou prepašovali cez okno do mojej izby. Okolo obeda vtrhol dovnútra s nejakou uštipačnou poznámkou na jazyku, no zamrzol na prahu. Po prebdenej noci a premilovanom ráne sme boli s Bellou totiž takí unavení, že sme sa pred upadnutím do ríše snov ani nestihli prikryť. Do toho vpadol on, no stuhol na mieste ako Lóthova žena, a jeho snedá pokožka zmenila odtieň zo hnedej na červenú. Prirodzene, že nás zobudil, no nemal sa ani k odchodu. Len na nás s otvorenými ústami zízal. Prosto dostal šok z nastanej situácie. Náhlivo som seba aj Bellu zahalil dekou a Paulovi venoval výraz spokojného lišiaka. Či skôr vlčiaka.

„To vám to ale trvalo!“ zašomral nakoniec a potom dodal, že nás nebude rušiť. Sotva odlepil zrak od podlahy, zvrtol sa na päte a zmizol za dverami. Vtedy som pojal podozrenie, či nie je opitý. Ledva odišiel a už sme sa k sebe znova vinuli.

Naše bytie však muselo mať aj nejaký poriadok. Ak som sa v budúcnosti chcel o Bellu postarať, a ja som nepochyboval, že chcem, bolo treba chodiť do práce. Napadlo ma, že v správnom čase by som mohol pokračovať v štúdiu na univerzite a potom by už nikto nemohol tvrdiť, že som len hlúpym indiánom z rezervácie, s ktorým si Bella skazí mladosť. Ironické a zádrapčivé komentáre som zvládal hravo, iba mi sem tam šklblo telom a ja som si spomenul na staré zlaté časy. No tie už boli nenávratne preč. Nikde v okolí Forks ani La Push som ani ja, ani nik z bývalej svorky, nezaznamenali povedomý sladkastý zápach. Štyri roky sa žiadny z nás nepremenil, všetci voľakedajší vlci žili vlastný život, viac, či menej spokojný. Dokonca sa zdalo, že aj Benjamínek Seth si konečne našiel svoju lepšiu polovičku. Čo na tom, že s ich vzťahom nebolo čosi košér.

Potriasol som hlavou a s mimovoľným úsmevom na tvári som sa vyhrabal spod podvozku auta, zo špinavých montérok som vytiahol mobil a našiel poslednú správu.

„Dnes máme v obchode extra výpredaj, takže skončíme bohviekedy. Nemusíš na mňa čakať, choď pokojne domov... Ale ty ma neposlúchneš, že? Teším sa na teba, Tvoja Bella. ♥“

Moja Bella. Ako krásne to znelo. Opakoval som si to stále dokola. Moja Bella. Moja priateľka... Konečne moja!

Bolo temer sedem hodín večer. Postával som, nedočkavo klopkajúc prstami o nádržku motorky a počítal čas. Ešte desať minút a Bella bude mať padla. V žalúdku som znova pocítil to chvenie motýlích krídiel, ktorému Paul dnes ráno dal prívlastok nadržanosť. Vyslúžil si za to otcov zhrozený pohľad a buchnát od Rachel. Ja som sa len zasmial a v duchu mu dal čiastočne za pravdu. Kým rýpal len do mňa, tak mi to nevadilo. No len čo povedal nejakú škodoradostnú poznámku o Belle, mal som čo robiť, aby som ho neprizabil. Na jednu stranu som si užíval šťastie po Bellinom boku a nemohol som sa dosť nasýtiť jej prítomnosti, na druhej strane tu bola moja stupňujúca sa podráždenosť.

Vtom cinkol zvonček pri predných dverách a vrátil ma z mojich úvah späť na zem. Bola to Bella. Jej široký úsmev a dychtivosť v očiach dali mojim nohám rýchlosť. Tých pár metrov, čo nás delilo, som pár skokmi skrátil na nulu. Zovrel som ju v náručí, akoby sme sa nevideli aspoň mesiac a radostne som sa s ňou zatočil. Naše pery sa našli úplne automaticky, rozhodne im nebolo treba ukazovať cestu. Prestali sme, až už sme nemohli polapiť dych. Chytil som ju okolo pliec a úkosom na ňu pozrel.

„Tak aký si mala deň?“ vyzvedal som. Prameň uvoľnených z účesu som jej zastrčil za ucho.

„Ani sa nepýtaj,“ povzdychla si a drobnú dlaň vsunula do mojej tlapy. „Ruky mám vyťahané ako orangutan, necítim si ani nohy a mám taký pocit, že zajtra ma budú bolieť aj vlastné mihalnice. Potrebujem kúpeľ a masáž, nutne v tomto poradí!“

„Masáž?“ Zaiskrilo mi v očiach.

„Myslela som skutočnú masáž, Jacob Black! Nie tamtú masáž,“ zasmiala sa. „Asi by som zaspala skôr, než by si ma stihol povyzliekať,“ pripustila.

Sklonil som sa k jej ukonanej hlave, vdýchol vôňu medového šampónu a pobozkal ju do vlasov. „Mal by som ťa predsa len zaviezť domov,“ vyhlásil som ustarane. „Na túlanie po pláži a jedenie popcornu pri telke, bude fúra iných príležitostí.“

Nič nepovedala, len ticho prikývla na súhlas. Podišli sme k motorke, pomohol som jej založiť prilbu, nasadli sme a vyrazil k domu Swanovcov. Charlie aj Sue boli stále preč, tak som riskol asistenciu Belle pri napúšťaní vane a takisto pri vyzliekaní. Pritom som musel niekoľkokrát prehltnúť ohromný povzdych a potlačiť pnutie v slabinách. Teraz potrebuje tvoju pomoc a nie aby si sa na ňu lepil! Krotil som sa. Bella sa až po bradu ponorila do bublinkového kúpeľa a slastne zavzdychala. No len čo jej viečka začali klesať, jemne som obomkol štíhly driek a postavil ju. Zabalil som ju do osušky a opatrne si ju vyhupol do náručia. Preniesol ju do izby a posadil ju na posteľ. Keď som froté látkou pomaly prechádzal po jej nahom tele, aby som vysušil posledné kvapky vody, ruky sa mi triasli ako nikdy.

„Môžeš si prosím ku mne ľahnúť a objať ma?“ hlesla potichu so zatvorenými očami. „Budem sa cítiť viac v bezpečí, ak ťa budem cítiť vedľa seba.“

Samozrejme, že som ju neodmietol. Pomohol som jej aj s obliekaním trička na spanie, prežívajúc pritom hotové muky, ale súčasne mi srdcom prúdila zvláštne krásna bolesť. Je vôbec možné toho druhého tak neuveriteľne ľúbiť?

Zaspala ešte prv, ako som ju pozakrýval prešívanou dekou a ľahol si ku nej, ako odo mňa žiadala. Uložil som sa na prikrývku, no moje telo tak či onak zareagovalo príliš prudko, tenký kus látky mi nijak nepomohol. Máličko som sa odtiahol, no ľavú ruku som nechal ledabolo prehodenú cez Belline ohnuté plecia. Nebolo mi to nič platné, vyslovene som horel. Uvažoval som, že by mi mohla pomôcť ľadová sprcha, a už som sa aj dvíhal, že si ju doprajem, keď sa ku mne Bella otočila čelom a pootvorila ústa.

„Jake, môj Jake...“ pípla a zo spánku sa šťastne usmiala. „Si môj... Milujem ťa!“ Potom sa natiahla, tuho sa pritisla na moju hruď a hlavu nechala spočinúť v ohybe pod mojou bradou.

„Tiež ťa milujem, Bells,“ šepkal som tesne pri jej uchu, i keď ma nemohla počuť. „Tak veľmi ťa ľúbim...“

Noc sa tiahla ako babie leto jeseňou. Nespal som. Nezažmúril som oči ani len na pár minút. Z môjho oblečenia by sa dalo žmýkať. Zdalo sa, že moja horúčka nepoľavuje, ba práve naopak. Čo som si najprv vysvetľoval ako vzrušenie, bola zrejme len začínajúca chrípka. Nepamätal som si, kedy som naposledy zaľahol do postele ako maród a navyše sa mi to teraz ani trochu nehodilo.

So zaúpením som si pretrel tvár a potichu zavrčal. „Ešteže je dnes sobota. Odveziem Bellu do práce, pôjdem si domov ľahnúť a uvidíme, či si neodpočiniem viac,“ zašomral som si sám pre seba, no vedel som, že je to len moje zbožné prianie. Pozrel som na Bellu, na jej stehno, ktoré vykúkalo spod deky, na výraz spokojnosti, čo nezmizol z jej tváre po celú noc a na vlasy rozhodené po vankúši. Vzal som jeden z prameňov medzi prsty a priblížil k nemu pery. Tak som sa do tej činnosti ponoril, že mi ušiel potmehúdsky úsmev, ktorý náhle zaihral na Bellinej tvári.

„Bré ránko,“ zahlaholila, natiahla sa ako mačka a potom sa ku mne prisala ako kliešť.

„Dobré aj tebe, Bells.“ Pobozkal som ju a chcel sa vzdialiť, aby sa odo mňa nenakazila alebo aby som sa na ňu nevrhol ako na svoju korisť. No ona si ma naspäť k sebe prisunula s tým, že jedna pusa jej rozhodne nestačí.

„Ty si tu fakt spal?“ začudovala sa, keď sme sa konečne na chvíľu dokázali od seba odtrhnúť. „Nesnívalo sa mi to teda!“ Neprestávala sa usmievať.

„Ehm... Spánkom by som ti asi nenazýval,“ prezradil som a z hrdla mi unikol nespokojný ston.

„Ach, ty môj chudáčik,“ hlesla zronene, súcitne ma pohladkala po pleci a hneď nato vyvalila oči. „Všakže som v noci nekopala, nebola námesačná alebo nehovorila zo sna?“ zdesila sa, ale popritom jej v očiach tancovali čertíci.

„Vlastne si mi nedala spať,“ odpovedal som jej neurčito.

„Pane na nebi, dúfam, že som nespievala!“ vyhŕkla v nemej hrôze.

„To si píš, že áno,“ prezradil som jej so smrteľne vážnym výrazom na tvári. „Andreu Bocelliho by si hravo strčila do kapsy a... Au! Prečo ma biješ?“ pýtal som sa s rozosmiatou tvárou, kým ona ma neprestávala udierať svojimi drobnými pästičkami. Ledva som ten atak cítil.

„Ty ničomník, že ti nie je hanba, takto zrána si zo mňa uťahovať, keď som ešte v stave bdelej kómy!“ hrešila ma a pritom sa snažila odrážať smelé útoky mojich prstov, ktorým sa odrazu zachcelo skúmať Belline krivky ukryté pod tričkom. Chytil som ju za zápästia a prišpendlil ich nad jej hlavou. Takto mi bola vydaná na milosť a nemilosť, ale nezdalo sa, že by jej to prekážalo.

„Ešte stále si myslíš, že si z teba uťahujem?“ vyzýval som ju k odpovedi, kým celé moje telo vibrovalo vzrušením. Vdychoval som jemnú omamnú vôňu, nasával teplý dych, až som to už nemohol vydržať a Bellina odpoveď sa stratila vo vášnivom bozku. Pustil som jej ruky, aby mali možnosť ma objať, čo aj okamžite urobili, kým ja som sa začal venovať dôkladnému prieskumu jej proporcií. Chcel som našu vzájomnú rozkoš čo najviac predlžovať, no keď zaťala nechty do rozpálenej kože na mojom chrbte, nevydržal som to. Presným a plynulým pohybom som do nej konečne vstúpil a zbavil nás oboch napätia, čo sa v nás hromadilo od včerajšieho večera.

Tlak, čo vo mne bublal, na krásnu hodinku odplával kamsi do tramtárie. Dolu do kuchyne sme schádzali v tej najlepšej nálade, pričom sme si bez prestania jeden z druhého uťahovali. Aj raňajky prebehli vo veľmi veselom duchu, hlavne čo sa týkalo Charlieho. Niekoľkokrát za sebou sa zhlboka nadýchol, akoby mal na jazyku nejakú ostrejšiu poznámku, no zakaždým mu jeho plány zhatila Sue, ktorá upriamila pozornosť na seba. Na jednu stranu som Charlieho chápal, pretože mu muselo byť jasné, že keď sme s Bellou sami, tak sa nevenujeme výrobe zošívaných prikrývok. A po tom, čím si Bella prešla, mal o ňu prirodzene strach. Nemohol sa však viac mýliť vo svojich obavách v tomto ohľade. Rozhodol som sa, že si s ním o tom budem musieť pohovoriť.

Po výdatných raňajkách, pri ktorých som sa musel krotiť, aby to do mňa nepadalo ako do kontajnera, som bol stále taký hladný, že by som pojedol hoci aj klince. Pomyslel som si, že to by bolo zrejme po prvýkrát, čo by sa za príznak chrípky považovala nenažranosť.

Mierne namrzene som sa zdvihol zo stoličky, poďakoval za pohostinnosť a počkal na Bellu, kým sa nepostaví aj ona. Spoločne sme vyšli pred dom, nasadili si helmy a nasadli na motorku. Vývesná ceduľa Newtonovie obchodu sa v diaľke zaskvela až príliš skoro. Mašinu sme nechali na zvyčajnom mieste a v túžbe o oddialenie času lúčenia som Bellu odprevadil až ku vchodu pre zamestancov.

„Prídeš pre mňa poobede?“ položila skôr rečnícku otázku, pretože odpoveď bola už dopredu daná.

Pobozkal som ju. Najprv do vlasov, potom na špičku nosa, pričom sa trošičku zachvela a napokon som si začal raziť cestu k jej perám. Odrazu sme sa v celom vesmíre nachádzali len my dvaja. Vnímal som tú omamnú vôňu a už už som okúšal lákavú hebkosť jemnej červenej pokožky, keď naše malé súkromné univerzum čosi narušilo. Pocítil som sotva malé brnenie, ale povedomý pach, čo ma zaštípal v nose dal priechod starej známej zúrivosti, ktorá akoby len čakala na svoj triumfálny návrat. No keď som sa zvrchu pozrel na úbohú postavičku, krčiacu sa pred mojim, zrejme vražedným výrazom tváre, iba som si pohŕdavo odfrkol. Hneď som v tej osobe spoznal Mikea Newtona a očividne aj on spoznal mňa.

„Sorry, sorry, nechcel...“ ospravedlňoval sa prekotne, no v polovičke sa zasekol a potom vyvalil oči. „Bella?“

Nepáčilo sa mi, aký na ňu vrhol na pohľad. Ani pohľad, akým dala Bella najavo, že ho vidí rada. Narovnal som sa ako sviečka, priklincoval som ho nepriateľskými očami k náprotivnej stene a varovne som zasyčal. „Dovolíš?“ Mikeov pud sebazáchovy mu poradil otočiť sa na opätku a bez ďalších poznámok zmiznúť v priestoroch zadného skladu.

Čosi pohladilo, či skôr pošteklilo, moje zápästie a hmla, ktorá zastierala môj zrak, sa rozplynula ako para nad hrncom. Obrátil som hlavu tým smerom a našiel spola vydesené Belline oči.

Náhle mi všetko docvaklo. Bella by možno zo smiechom poznamenala, že som si konečne poodsadol z môjho dlhého vedenia. Lenže teraz do smiechu rozhodne nebolo ani jednému z nás. Vedel som, čo musím urobiť. Belle som len v rýchlosti vlepil roztržitú pusu na líce a pritom som nedbal na tú ustaranú vrásku medzi jej obočím. Skočil som naspäť na motorku a poriadne dupol na plyn. Modlil som sa, nech zo seba neurobím totálne trotla a pobral sa k domu Sama Uleyho.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 38. kapitola: