Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 5. kapitola

30.04.2012 (21:30) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1551×

Bella:

Od posledného Nathanielovho neuváženého zabitia ubehli dva týždne. Edward nás toho dosť naučil a čo bolo zvláštne, nič nechcel. Teda hlavne Nathovi sa to nechcelo zdať, a preto mu často dával divné otázky. Ja som len ticho počúvala čo odpovie, pretože ma tiež zaujímali jeho odpovede, ale on sa z nich vždy šikovne vykrútil. Vždy, keď začal odkrývať svoju minulosť, skončil pri úplne inej téme. Často sa ma pýtal na to, kto ma premenil, ale ja som vždy povedala jednoduchú odpoveď: Neviem. Bola to pravda, ale on stále dobíjal a pýtal sa. Pýtal sa odkiaľ som, ako sme sa s Nathanielom poznali, kto sú moji príbuzný... chcel vedieť mnoho, ale ja som mu vedela odpovedať len na z mála otázok.

Bolo vidno, že ho trápilo, že o nás nič nevie, a že by sa rád zblížil, ale Nath to odmietal. Chcel len to, aby nám pomohol, nič nehovoril Volturiovcom, a odišiel. Edward to vedel, pretože vie čítať myšlienky, ale nevedel, že mne bolo Nathanielovo správanie proti srsti. Šľachetne nám pomáhal, nič za to nechcel, nemôžeme ho len tak vyhodiť.

V poslednej dobe chodil Nathaniel na dlhšie lovy a ja som mala čas sa s Edwardom trochu viac zblížiť. Nedozvedela som sa veľa, ale aspoň niečo. Ja som sa na rozdiel od Natha začala živiť zvieratami, ale nechcela som, aby o tom vedel, preto mi jeho časté odchody prichádzali vhod.

„Chceš toho jeleňa?“ opýtal sa ma Edward. Veľmi som ho nevnímala, pretože mi bolo jasné, že aj keby ho on chcel sebe viac, nedostane ho. Rozbehla som sa, preskočila jeden peň, ktorý ma od neho delil, a zahryzla som sa do jeho krčnej tepny. Jeleň bol v takom šoku, že nestačil ani uskočiť a padol na zem. Nechutilo to ani zďaleka tak ako ľudská krv, ale aspoň som nemala výčitky svedomia, že som niekomu zobrala syna, dcéru, alebo nebodaj rodiča.

„Výborne. Si nasýtená, alebo máme nájsť ešte jedného?“ opýtal sa ma Edward. Nebola som vôbec nasýtená, moje hrdlo kričalo po ľudskej krvi, alebo sa aspoň trochu dožadovalo tej zvieracej, ale už sme tu boli dosť dlho a Nathaniel nie je rád, keď som niekde s Edwardom sama.

„Radšej už poďme. Nathaniel by mal už o chvíľu prísť,“ odpovedala som mu. On len smutne prikývol a rozbehol sa za mnou. S Edwardom sme si vážne sadli, ale niekedy ma jeho správanie udivovalo. Keď sme prišli, Nath tam ešte nebol, tak sme si sadli na gauč a čakali.

„Môžem ti dať pár otázok?“ Pozrela som sa na Edwarda so zdvihnutým obočím. Ak som túto otázku nepočula tak aspoň stokrát, tak ani raz.

„Čo chceš vedieť tentokrát?“ opýtala som sa s úsmevom, ktorý mi opätoval.

„Vážne nevieš, kto ťa premenil?“ Zhlboka som sa nadýchla. Ani trochu som nemala náladu na tieto jeho otázky.

„Už som ti to povedala miliónkrát, že si zo svojho ľudského života nič nepamätám. Koľkokrát to chceš ešte počuť?“ odvrkla som mu naštvane.

„Ja nič... len je to neobvyklé, že si upíri nič nepamätajú. Kde si sa potom po premene prebudila?“ Tak, a našiel nový prúd otázok.

„Myslím, že som sa prebudila tu. S Nathanielom,“ odpovedala som mu.

„A nepýtala si sa ho na to?“ Zakrútila som hlavou, že nie. „Vážne ťa nezaujímala tvoja minulosť?“ divil sa mojej odpovedi.

„Prepáč, Edward, ale mala som dosť času s tým, že som sa práve stala upírom, takže ma vôbec nezaujímalo, odkiaľ pochádzam,“ sykla som naňho a odišla k oknu, aby som sa na chvíľu zbavila jeho uštipačných otázok. Samozrejme som hneď počula za sebou kroky.

„Prepáč ja len... chcem vedieť o vás viac.“ Prudko som sa za ním otočila.

„O nás?! Vážne? Tak prečo sa vždy pýtaš len mňa?“ Nechcela som naňho kričať, ale už to nejako zo mňa vypadlo. Po tejto otázke Edward skamenel a očividne nevedel ako mi odpovedať. Otočil sa a chcel odísť. Pri dverách som ho zastihla a chytila za rameno.

„Odpovedz mi! Konečne mi odpovedz aj ty!“ Edward sa otočil a v tvári mal trpiaci výraz. Už teraz som ľutovala svojej otázky.

„Chceš to vedieť? Tak dobre... Prečo si ma nepamätáš?“ Teraz som stuhla ja.

„O čom to hovoríš?“ odpovedala som mu pokojnejšie.

 „Dobre, opýtam sa ťa inak... Prečo si skočila z útesu? Kvôli mne? Tak prečo mi to neprskneš do tváre, aby som vedel čo má toto všetko znamenať a konečne odišiel? Vieš, ako to bolí, že si ma potom všetkom, čo sme spolu zažili, nepamätáš?“ Chvíľu sledoval moju reakciu, ale ja som sa naňho nedokázala pozrieť. Nevedela som mu nič povedať.

Prečo mi to nepovedal skôr? Čo tomu povie Nath? Takže nám pomáha len kvôli tomu, že ma poznal? Chcela som sa ho to opýtať, ale keď som odtrhla pohľad od podlahy, tak tam nebol. Zmätene som kmitala očami po miestnosti, ale po ňom nebolo ani stopy. Rozbehla som sa von a postavila sa do stredu lúčky.

„Edward?“

Edward sa neobjavil už dva dni. Nathovi som povedala, že odišiel na lov a odvtedy som ho nevidela. Nezniesol by tú predstavu, že sme sa predtým poznali. Obidvaja sme vedeli, že bez neho nemáme šancu dokázať ubrániť náš smäd. Nathaniel chodil po izbe ako šialený.

„Hajzel! Prečo odišiel? Ja som to vedel! Chcel ťa dostať do postele. Ja som videl, ako sa na teba pozerá,“ kričal na mňa.

„Ja za to nemôžem,“ povedala som mu nevinne, aj keď to nebola pravda.

„Bella, čo teraz budeme robiť? Čo keď sa naštval, zavolal Volturiovcom, a oni si po nás prídu. Musíme odísť.“

„Nie! Čo ak sa Edward vráti?“ Nathaniel sa na mňa zvláštne pozrel. Vedel to on a vedela som to aj ja. Na tom, aby sa Edward vrátil mi záležalo viac ako malo.

„Máš pravdu. Radšej chvíľu počkáme, aby sme si boli istý, že odišiel. Keď sa ale nevráti do zajtra, tak odtiaľto odídeme. Dobre?“ Ja som prikývla a Nathaniel znova chodil po izbe zo strany na stranu a vtedy mi napadla jedna otázka, ktorú mi dal Edward.

„Nath, kde si ma našiel po premene?“ opýtala som sa ho. On len zastal a na mieste stuhol.

„No... tak ako si sa prebudila. Tu,“ odpovedal mi neisto.

„Ako to, že som sa náhodou dostala do tvojho domu? Nathaniel, kto ma premenil?“ opýtala som sa ho rovno.

„Prečo to chceš zrazu vedieť? Doteraz ťa to nezaujímalo.“ Rozpačito sa na mňa pozeral, ale ja som chcela poznať odpoveď na otázku, ktorá Edwarda tak zaujímala.

„Ja neviem! Si spokojná? Netuším, kto to bol. Raz mi ťa v kŕčoch doniesla jedna ženská a povedala, aby som sa o teba postaral. A ako vidíš, svoj sľub držím,“ prskol na mňa, ale ja som mu neverila jediného slova.

„Vážne? Tebe prinesie jedna cudzia ženská dievča v premene a ty jej sľúbiš, že sa o ňu postaráš?“ skríkla som naňho.

„Dobre, nebola až taká cudzia, ale to na tom nič nemení. Potom ako som sa o teba staral, som sa do teba zamiloval.“ Ľútostivo sa na mňa pozrel, ale mne bolo z neho zle. Celý ten čas som bola preňho len sľubom jednej ženskej. Chcela som rýchlo odísť, ale musela som sa dozvedieť ešte niečo.

„Ako sa volala tá žena?“

„Hm... Ja neviem.“ Vystrašene sa na mňa pozeral a vedel čo príde. Otočila som sa, otvorila som dvere a chcela som utekať nájsť Edwarda a za všetko sa mu ospravedlniť. Keď som sa rozbehla, za sebou som počula zúfale výkriky Nathaniela.

„Bella, nie! Alice! Volala sa Alice!“

Je mi ľúto, že je to tak neskoro, ale v škole mám teraz toho veľa, takže aj ostatné kapitolky budú pribúdať tak jedna za týždeň. Dúfam, že vám to nevadí a túto poviedku budete čítať aj naďalej.

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 5. kapitola: