Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 15. kapitola

18.07.2012 (07:30) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1497×

Bella:

Uvidela som postavy v čiernom plášti a hneď som vedela, že je to tu. Toto rozhodne o Nathanielovom živote. Postavy sa pomaly približovali a všetci prestali dýchať. Nebolo ich veľa, teda aspoň ich nebolo toľko ako som si predstavovala. Možno takých desať. Vedeli, že Nath tu nebude mať veľa prívržencov, ale keby nebol taký hrdý a požiadal Cullenovcov, tak by určite neboli v takej prevahe. Jeden muž bol vpredu a ostatný ho nasledovali.

„To je divné, Aro nechodí s takou malou prevahou,“ povedala ticho Alice.

„Máš pravdu, Alice,“ ozval sa ten, ktorý ich viedol, asi Aro, a stiahol si z hlavy kapucňu.

„Ale dnes sme sa tu predsa neprišli biť, nie?“ opýtal sa a Nath si silno vzdychol. Neviem čo čakal, ale podľa mňa si už myslel, že je to vyhraté. Nath pokročil o krok dopredu.

„Aro, chcel by som sa ospravedlniť za nepríjemnosti, ale ľudia nič netušia a ja sľubujem, že sa to už nebude opakovať,“ povedal prosebne.

„Tak to sa ani opakovať nebude! Nie sme tu na srandu, chlapče!“

„Ja viem a ďakujem za to, že ma nepotrestáte,“ skočil mu do reči Nath a Aro sa začal hlasno smiať. Alice sa vystrašene pozrela na Jaspera a hneď som vedela, že preňho Aro nechystá nič príjemné. Dobré pre mňa, aspoň ho budem mať z krku. Bolo zvláštne, že ešte pred mesiacom som ho milovala, teda stále ho niekde hlboko vnútri milujem, a preto s ním už nemôžem byť. Ešte by sa ten cit vrátil a o to som už dávno nestála. Aro sa konečne prestal smiať a vážne sa na nás pozrel.

„Myslíš, že ťa nepotrestám? Možno ťa nezabijem, ale určite ťa potrestám! S nami sa len tak nezahráva! Prvýkrát som to prepáčil len kvôli Edwardovi, ale tentokrát nie! Nikto si nebude myslieť, že si môže robiť čo si zaumieni!“ povedal rozzúrene a potom mu zrak padol na mňa, ale rýchlo znovu svoju pozornosť uprel na Nathaniela.

„Keď už som spomenul Edwarda, tak ten tiež neostane bez trestu. A no... on bude tvoj trest.“ Nath sa naňho zmätene pozrel a Alice hlasno prehltla. Pochopila som, že teraz príde to čo Alice videla.

„Zabiješ ho!“ vykríkol Aro a ústa mu padli do podivného úškrnu. Ja som ostala len vydesene pozerať na zem. Edward zomrie? A ešte rukou Natha? Toto som nechcela, keď som mu prišla pomáhať. Nath sa na mňa previnilo pozrel a videla som, že mu to nebolo jedno. Viem, že na Edwarda nadával a nemal ho rád, pretože som s ním odišla, ale mal srdce. To som si na ňom vážila a jediná moja nádej bola v tom, že odmietne.

„Dobre,“ odpovedal a ja som sa naňho šokovane pozrela a po ňom hneď na Alice. Veď je to jej rodina a ona ani nepohne prstom? Neviem čo medzi sebou mali, ale ona tu len vydesene stojí a ani necekne.

„Nie!“ vykríkla som a všetci sa na mňa prekvapene pozreli akoby si ma práve všimli. Ja som bola tiež prekvapená, kde som nabrala toľkú odvahu.

„Nemôžete zabiť Edwarda! On nič zlé nespravil!“

„Nikto mi tu nebude rozkazovať! Edward odišiel z gardy bez môjho dovolenia a teraz si myslí, že ho nechám na pokoji? V žiadnom prípade! Nikto si tu so mnou nebude takto zahrávať! A ako viem, ty tiež nie si nevinná. Mám spomenúť tie vraždy v Seattli? Nikto tu nebude podrývať moju autoritu! Hlavne nie taký usmrkanec! Keď nebude Edward do mesiaca mŕtvy, tak zabijem všetkých štyroch, čo tu teraz stojíte! Máte svoj rozkaz!“ vykríkol a do sekundy aj so svojimi poskokmi zmizol. Že som sa ozvala, len som si to zhoršila.

„Bella?“ opýtal sa ma Nath. Ja som mala sto chutí mu vlepiť za to, že chce zabiť toho kto mu pomohol v najhoršom.

„Čo chceš?“ šepla som rozzúrene.

„Kde teraz môže byť Edward?“ opýtal sa ma akoby sa nič nedialo.

„Čo? Ty ho chceš počúvnuť? Vôbec ti nehovorí nič morálka alebo aspoň vďačnosť? Veď on nám pomohol a ty ho chceš za to zabiť?“ zvreskla som naňho.

„Tak čo chceš teda, Bella? Chceš pre svojho Edwarda zomrieť? Buď zabijeme jedného alebo zomrú štyria! A neviem ako ty, ale ja chcem ešte žiť!“ povedal Nath a ja som sa zúfalo pozrela na Alice a Jaspera, ktorí sa tvárili akoby tam neboli.

„A čo vy? Je to váš brat, musíte mať niečo proti tomu!“ skríkla som na nich, dúfajúc, že ma podporia.

„Bella, prepáč, ale Nathaniel má pravdu. Buď on alebo my. Snáď nám to raz rodina odpustí,“ prehovorila potichu Alice. Videla som na nej, že ak by mohla tak sa rozplače, tak som ju nechala na pokoji. Ona s tým bude žiť. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale musela som si zastať Edwarda.

„Mohli by sme niečo vymyslieť, aby nikto nemusel zomrieť,“ povedala som zronene.

„Bella, keď ho tak miluješ, tak choď za ním, ale my ho zabijeme aj tak, aj tak. Je to tvoje rozhodnutie,“ povedal pohŕdavo Nath.

„Ja ho nemilujem! Ale nemusím ho hneď bez citu zabiť!“ skríkla som naňho, pretože to stále nechápal.

„Bella, musíme! Už sa uvedom. Prosím, Bells, poď s nami, pomôž nám...“ povedal zdrvene.

„Ale...“

„Žiadne ale, Bella. Povedala si, že ho nemiluješ. A čo mňa? Ostalo tam aspoň niečo? Muselo. Inak by si sem nešla, ja to viem. Bella, nemusíme sa dať znovu dokopy, ale posledný krát mi pomôž, prosím,“ povedal. Ja som sa pozrela na tých dvoch čo stále mlčali, pretože mi bolo divné to preberať pred nimi.

„My ideme,“ povedala Alice s trasúcim sa hlasom za oboch a potom sa pohľady upreli na mňa s rovnakou otázkou. Vedela som, že nebudem môcť Edwarda zabiť, a vedela som, že bezo mňa ho tiež nezabijú, pretože Edward má nad nimi výhodu a bez môjho štítu by bol bezmocný. Pozrela som sa na Natha, ktorý sa na mňa zúfalo pozrel. Mal pravdu. Ostalo tam niečo, inak by som to nevyhŕkla z úst.

„Dobre, pomôžem ti.“

Edward:

Boli sme na ceste do Forks. Bolo nám jedno, že neubehli ani dva roky. Snáď si to ľudia nevšimnú. Náš plán bol taký, že ostaneme vo Forks, ale iba na chvíľu, dokým si nevyberieme iné mesto. Nepôjdeme znova do školy, pretože sme už „zmaturovali“ a Carlisle sa už nechce vracať do práce, pretože nevyzerá na vek, ktorý má prezentovať. Pravdepodobne si ľudia ani nevšimnú, že sme prišli, aj keď Rose chce ísť párkrát dole do mesta, aby ľudia videli, ako sme nezostarli a dobre vyzeráme, ale nebudeme predsa provokovať.

Keď sme zastali pri našom dome, dýchli na mňa spomienky. Keď som tu privádzal Bellu bol som šťastný. Zatriasol som hlavou. Už nie! Už sa kvôli tomu nebudem trápiť. Celý čas som čo som ju stretol som si vyčítal, že som ju opustil, ale minulosť sa už nedá zmeniť a možno to je len dobre. Ak by som ju premenil a plánoval s ňou ostať večnosť, ale ona by ma už nemilovala, tak by to bolelo oveľa viac.

Rýchlo som zbehol do mojej izby, aby som si ju prezrel. Ostalo to tu také, aké som si to pamätal. Dokonca som ju tu aj cítil. Tá sladká omamná vôňa, ktorá sa nezmenila ani po premene, ba sa zlepšila. Možno by som mal ísť pozrieť Charlieho. Nie! Vedel som, že by to bola len zámienka, aby som išiel do jej izby. Určte ju nechal v pôvodnom stave... Prešiel som do kúpeľne, aby som si umyl tvár, a hlavne myseľ, od tých myšlienok, ktoré mi stále napádali. Išiel som dole, kde už sa zatiaľ všetci zbehli. Esme kontrolovala kuchyňu a Emmett a ostatní zase televíziu. Keď ju zapol, šťastne zhíkol. Sadol som si k ostatným a sledoval nejaký akčňák, ktorý Emmett zapol. Bol som šťastný. Mal som rodinu, domov... síce nie lásku, ale keď Bella nebola tá pravá, tak sa snáď objaví niekto iný.

„Rozmýšľal som, že by som si vzal izbu Alice a Jaspera, v tej mojej je príliš veľa spomienok a...“

„Nie!“ prerušila ma Esme a všetci sme sa na ňu zmätene pozreli. „Čo... čo ak sa vrátia?“ šepla.

„Esme, zlato, dobre vieš, že si našli vlastnú cestu, ktorou chcú ísť, tak ich nechaj tak a ak si chce Edward vziať ich izbu, tak nech,“ povedal Carlisle a objal ju. Museli sme si dávať pozor čo sme povedali, pretože Esme bola na túto tému citlivá.

„Prepáč, Edward, asi som sentimentálna. Ak chceš, vezmi si tú izbu,“ povedala a aj s Carlisleom si sadla medzi nás. Myslel som si, že ak sem prídeme, bude mi Bella chýbať ešte viac, ale teraz, medzi svojou rodinou, som zistil, že som sa mýlil. 

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 15. kapitola: