Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 6. kapitola

15.04.2010 (17:45) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2670×

Schúlila som sa do klbka a ticho vzlykala do vankúša. Je to len sen, len veľmi zlý sen. Musí... Ja nechcem. Chcem sa zas zobudiť v svojej posteli na papinkovej lodi. Chcem... Ja som v minulom živote musela byť naozaj zlá. Za čo ma Bože takto trestáš? Po tvári mi stekali slzy a ja som sa od vyčerpania vydala na cestu do ríše snov. Zase.

Do nosa ma zrazu uderil nechutný pach starých ponožiek a ja som hneď otvorila oči. Predo mnou sedel ten oplzlý pirát, ktorého som včera udrela po hlave. Zažmurkala som, ale stále tam bol. Prudko som sa posadila na posteli a tak prilákala jeho pozornosť.

„Ááá, slečinka sa nám zobudila. Tú knihu ešte oľutuješ,“ povedal výhražne. Ale to je zlý sen, veľmi zlí sen. On... Nie.

Ako sme naňho mohli zabudnúť? Musel sa niekde skryť, ale ako som naňho mohla zabudnúť ja? To snáď ani nieje možné...

„Nepribližuj sa!“ vykríkla som zúfalo a natlačila sa na čelo postele.

„Ináč čo, ty pobehlica? Budeš kričať?“ zasmial sa a priblížil sa ku mne až príliš blízko. Výkrik sa mi zasekol v hrdle a srdce sa mi rozbehlo ako o život.

Chytil ma za nohu a potiahol ma bližšie k nemu. Vytrhla som nohu a rýchlo z nej vytiahla nožík, ktorý som tam mala ukrytý. Ten hlupák sa len zasmial a jediným šmahom ruky nôž odhodil doprostred izby.

Zdesene som spadla z postele a po štyroch som sa plazila k nožu, ktorý bol tentokrát mojou jedinou nádejou. Schmatla som ho špičkami prstov a otočila ho smerom odkiaľ sa rútil ten slizký úbožiak. Rozbehol sa ku mne a ja som ostala ako skamenená pozerala som sa ako si nevšimol nožík v mojej ruke a ten sa doňho hladko zapichol vo chvíli, keď ma chcel oblapiť tými odpornými rukami.

Vyjavene sa pozrel na mňa a potom na nožík zapichnutý v jeho bruchu.

Ťarbavo sa zatackal a dopadol chrbtom na zem. Ozval sa dunivý zvuk a ja som už beznádejne sledovala, ako sa mu zatvárajú oči. Naveky.

Je jedno kto to bol, zabila som ho. Zabila som človeka... Objala som si nohy a skrčila som sa do klbôčka. Nikdy sa nič z tohto nemalo stať.

Nôž mi spadol na zem a moje telo sa otriaslo v ďalšej vlne mojich vzlykov. Nemám potuchy o tom, ako dlho som tam sedela a plakala. Všetko mi bolo jedno. Ako som mohla niekoho chladnokrvne zabiť. Ako?

„Bell!“ vykríkol zdesene hlas, ktorý som nemohla nespoznať. Do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy a studenú zem vystriedala mocná náruč. Zaborila som si hlavu do jeho hrude a usedavo plakala. Bolo mi jedno, komu plačem do hrude. Potrebovala som sa vyplakať a on bol nablízku.

„Pšššt, to bude dobré, Bell,“ povedal a kolísal ma v pravidelnom rytme, ako malé dieťa. Bolo mi to celkom jedno. Jeho bezpečná náruč a milé slová uľavovali môjmu svedomiu.

„A-a-ale j-j-ja som ho za-za-zabila,“ vzlykala som a hlavu viac zaborila do jeho hrude.

„Bude to v poriadku,“ povedal a zdvihol mi hlavu, aby sa mi mohol pozerať do očí. „Všetko bude v poriadku,“ povedal upokojujúcim hlasom a ďalej ma kolísal v náručí. V očiach som mu aj za ten mizivý okamih zazrela obavy. Pretrela som si uplakané oči a pokúsila som sa odtiahnuť, ale nedovolil mi to.

„Prepáčte. Zvyčajne pred ľuďmi neplačem,“ povedala som potichu a zahanbene sklonila hlavu. Opäť si ma pritiahol na svoju hruď. Zazdalo sa mi, že jeho náruč nie je taká ako predtým. Zdala sa mi hrejivejšia.

„Neospravedlňuj sa, Bell. Potrebovala si to zo seba dostať,“ povedal a pomaly ma hladil po chrbte. Vedela som, že by bolo najlepšie odtiahnuť sa, ale nemohla som. A bolo mi celkom jedno, že som v náručí muža, ktorého z celého srdca nenávidím. Musela som uznať, že mal pravdu. Vôbec nebol taký, za akého som ho pokladala.

Zadumane sa na ňu chvíľu pozeral. Nakoniec ma položil na posteľ a zodvihol sa. Nechápavo som na neho pozerala.

„Neboj sa, hneď sa vrátim,“ povedal a namieril si to k dverám.

Alebo skôr k tomu, čo z nich ostalo. Potom sa naklonil do chodby a hlasno zakričal: „Cédric, Jean, Piére.“

O pár sekúnd sa dovnútra vrútili traja obrovský chlapi. Dvoch som poznala, ale toho tretieho ani nie. Ale vyzeral mlado. Mohol mať najviac okolo dvadsaťpäť rokov.

Ostražito sa rozhliadali po kedysi krásnej kajute. Pohľadmi hodnotili situáciu. Nakoniec si všimli piráta ležiaceho na zemi a znepokojene skákali pohľadom zo mňa, na kapitána a toho muža.

„Odpracte ho,“ povedal ľadovým hlasom. Toto bol hlas kapitána, hlas akým sa so mnou nikdy nerozprával.

Jean sa na mňa zahľadel a snažila sa zistiť, čo sa tu asi stalo. Poznal ma dobre, tak si asi domyslel.

„Ste v poriadku, mademoiselle?“

„Som Jean, nemusíš sa báť,“ povedala som čo najpokojnejšie, aj keď som sa cítila ako rozdelená na dve polovice.

Jean len nemo prikývol a pobral sa pomôcť svojim druhom odniesť toho zapáchajúceho piráta.

Kapitán to ostražito sledoval. Kapitán, pirát. V duchu som sa usmiala. Aj keď sa mi jeho meno páčilo, zdráhala som sa ho oslovovať menom, hoci len v duchu. Bála som sa, že keď ho tak oslovím, padne bariéra a ja sa zamotám do niečoho, čo by nemuselo dopadnúť dobre ani pre jednu stranu.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa opatrne a postavil sa pred posteľ.

„Pravdupovediac... Cítim sa špinavá. Mohla by som sa umyť?“ spýtala som sa a sklonila som hlavu, keď som zacítila teplo v tvári. To som zase dopadla! Kedy naposledy som sa takto červenala?

„Samozrejme... Tam za stenou je vaňa. Poviem Lucy, aby ti priniesla vodu,“ povedal potichu a usmial sa na mňa.

„Kto je Lucy?“ spýtala som sa nechápavo. Za ten čas, čo som tu, som si nevšimla žiadne iné dievča.

„Lucy je Cédricova mladšia sestra. Má 15. Žije tu s nami a pomáha ako vie. Je rada, že je tu. Buď bude tu, alebo skončí v jednom z verejných domov pre kurtizány,“ povedala vyšiel z kajuty. Takže je tu nejaké dievča... Hmm... Mohla by som sa s ňou zoznámiť. Tak dlho som sa nerozprávala so žiadnym dievčaťom v mojom veku.

O pár minút sa vrátil a za ním hopkala dievčina zo strapatými hrdzavými vlasmi, ktoré mala spletené do dvoch chvostov. V rukách nieslo misku z vodou a druhú niesol ten pirát. On mal väčšiu... žeby pirát so zmyslom pre gentlemanstvo?

„Tak toto je Lucy,“ povedal a ukázal na dievča. Dotyčná sa na mňa nesmelo usmiala a uklonila sa.

„Teším ma, mademoiselle,“ povedala zdvorilo. Vychovanie mala, to musím uznať. Ale liezlo mi to na nervy.

„Žiadna mademoiselle. Som Bell,“ povedala som a priateľsky ju objala. Na chvíľu stuhla, ale potom mi objatie váhavo oplatila.

„Vodu som nalial do vane. Môžeš sa umyť. Potom ti prinesiem nejaké oblečenie. Dúfam, že tu nebude prekážať, že je to chlapčenské oblečenie,“ povedal s úsmevom. Som v koncoch, keď sa tento pirát usmeje!

„V podstate som rada. Nemám rada šaty,“ povedala som a znechutene sa otriasla. Ja šaty priam nenávidím.

„To aj do spoločnosti chodíš v nohaviciach?“

„Ja nechodím do spoločnosti.“

„Prečo?“ spýtal sa nechápavo a nadvihol jedno obočie.

„Ženy z našej rodiny sú uvádzané do spoločnosti až keď dovŕšia vek dvadsať rokov,“ povedala som a zamierila za stenu. Rýchlo som zo seba vyzliekla špinavé a zakrvavené oblečenie a ponorila sa do tej teplej vody. Každý sval sa mi uvoľnil. Cítila som sa, akoby som schudla aspoň desať kíl, aj to len preto, lebo som sa zbavila tej otravnej špiny.

Na malom stolíku vedľa vane bolo položené značne opotrebované mydlo. Bolo mi to jedno, hlavne, že je aspoň nejaké.

Rýchlo som sa poumývala. Keď som si oplachovala vlasy, po zemi mi niekto nohou posunul oblečenie. Hádala by som to na kapitána. Asi ma nechcel uviesť do rozpakov svojou prítomnosťou.

Rýchlo som sa prezliekla. Oblečenie síce bolo chlapčenské, ale perfektne mi sedelo a čo bolo najlepšie, bolo čisté.

V kajute už na posteli sedel ten pirát a na kolenách mal položený podnos s jedlom. Videla som tam nejakú polievku a pečené mäso.

Sadla som si k nemu na posteľ. Podal mi podnos a nechtiac sa dotkol mojej ruky. Chvíľu som premýšľala prečo bol ten dotyk taký iný. A nemusela som premýšľať dlho. Bol teplejší. Bezmyšlienkovite som priložila svoju dlaň na jeho čelo a ignorovala skutočnosť, že okamžite skamenel. Vnímala som len jeho rozhorúčené telo.

Nahnevane som zvolala: „Pre Boha, veď Vy máte horúčku!“

Shrnutie poviedok - nessienka

Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet