Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 29. kapitola

14.10.2010 (21:45) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1450×

29. kapitola

Hudba

Edward

Už ma to vo Volterre nebavilo. Rozhodol som sa, že pôjdem navštíviť rodinu. Chcel som ich prekvapiť, tak som sa nechal zaštítiť, aby to Alice nevidela. Teraz, myslím, ešte stále bývali v Torronte, takže som musel aj letieť. Ale potom som to už zvládol aj behom. Po ceste som ulovil pár zvierat. Vedel som, že keď prídem k nim, tak oči budem mať ešte stále červené, no pomaly sa začnú meniť. Len som si nebol istý, či tam pobudnem tak dlho, aby sa mi stihli zmeniť.

Prišiel som k domu. Nevyzeralo to, že je niekto doma. Ale pred domom parkovalo nejaké auto, ktoré nevyzeralo, že by patrilo niekomu z rodiny. Bývajú tu vôbec ešte? Rozhodol som sa nakuknúť dnu. Skúsil som dvere. Boli otvorené. Bývajú tu, pretože som ucítil ich pach. No cítil som aj inú vôňu. Lákavú vôňu! V tom som začul aj tichý tlkot srdca. Človek? Moja zvedavosť ma premohla. Vyšiel som hore schodmi. Ten tlkot znel z mojej izby. Čím som bol bližšie, tým som viac počul biť srdce toho človeka a tým intenzívnejšia vôňa sa mi rozplývala v nozdrách. O malú chvíľočku, keď som bol už pred dverami, sa pridal aj úplne slabulinký, druhý tlkot srdca. Veľmi maličkého, nebolo ho počuť vôbec zreteľne, akoby vychádzalo odniekiaľ z ďaleka, kde už poriadne ani upírí sluch nedostačuje.

Potichu som otvoril dvere a vošiel do izby. Na mojej posteli ležala ona! Tak dávno som ju nevidel... moja Bella. Bola tehotná. To vysvetľuje ten slabulinký tlkot srdiečka. Nepokojne sa mrvila, každú chvíľu sa určite prebudí. No ja som sa nemohol ani pohnúť. Stál som tam ako priklincovaný. Teraz, keď je tak blízko mňa, som nemohol odísť! Ale čo tu vlastne robí?! Hľadel som na ňu užasnuto, prekvapene, bolestne... chýbala mi! Veľmi mi chýbala. Až teraz som si to vlastne uvedomil. Až teraz, keď som ju videl blízko seba, tehotnú, som si uvedomil, akú obrovskú hlúposť som spravil, keď som od nej odišiel. A jej vôňa, tá bola omračujúca. Bola úžasná. Hľadel som na jej tepnu ako pulzuje. V mojej hlave sa premieľal jeden pocit za druhým. Ešteže som bol na love, pretože by som sa asi neudržal. Bola nádherná ako vždy, no trochu utrápená. Otočila sa a prehodila na posteli. Vtedy ma uvidela. Hľadela mi rovno do očí. Do červených očí, na ktoré nebola zvyknutá. Jej srdce začalo byť príliš rýchlo, skoro, ako o preteky. Hľadela na mňa  vystrašene. Ona sa ma bála! Mala prečo, určite ju vystrašili moje oči. Nebola na ne zvyknutá. Po chvíli sa pomaly postavila a začala predo mnou cúvať, ako keby jej to mohlo pomôcť. Hľadel som na ňu zmätene a zároveň som ju v duchu pobádal, nech utečie, pretože som nemal ani len potuchy, či to zvládnem. Jej krv mi voňala ešte lákavejšie, ako kedykoľvek predtým!

Pomaly otvorila dvere na kúpeľni a bez toho, aby sa mi otočila chrbtom, sa tam zavrela. Ešteže robila všetko tak pomaly. Keby začala utekať, aj keď pochybujem, že s tým bruškom by jej to šlo, tak neviem, či by sa vo mne neprebudil lovec. Musel som ísť okamžite preč. Nemohol som tam ostať, no nešiel som ani ďaleko. To vedomie, že je Bella tak blízko pri mne... po tom čase... Nedovolilo mi to odísť. Zašiel som neďaleko do lesa, aby som sa ukľudnil. Pri tom som si ulovil jednu srnku a vrátil som späť. Celé to netrvalo ani päť minút. Sedel som na schodíku na verande a premýšľal čo teraz. Až keď som začul Bellino volanie, ako volala moje meno, až vtedy som sa prebral k životu.

Pomaly som otvoril dvere a vrátil sa do domu, už kľudný a s vedomím, že moja láska je tam. Nezabudol som na ňu ani na chvíľu! Nedalo sa to. Keď som ju naposledy videl, v deň jej svadby... koľko je to už? 3–4 roky? Bola stále rovnako nádherná a stále tehotná? To je strašná blbosť! Bože Edward, ty si úplný magor!

Vtedy som sa zaprisahal, že na ňu zabudnem, nech to stojí, čo to stojí. Odišiel som do Volterry, podriadil sa Arovi, všetkému, čo som dovtedy nenávidel a zahodil som všetko, čo som miloval a prečo som žil. Začal som sa kŕmiť ľudskou krvou. Zásadne som pil len chlapov. Znie to nechutne, ale bola to moja súkromná pomsta. Bol som nahnevaný na toho, ktorý mi ju ukradol. A zároveň na seba, pretože som to celé zavinil. Zahodil som kvôli tomu hnevu dlhé roky abstinencie od ľudskej krvi, všetko, o čo sa Carlisle snažil. No už mi bolo všetko jedno. Jediné, čo som však nedokázal zahodiť, bola spomienka na Bellu. Pokúšal som sa na ňu zabudnúť. Dokonca v náručí iných žien, no vždy to skončilo fiaskom. Skončilo to vždy skôr, ako z toho niečo mohlo byť. Vždy sa mi zjavila Bellina tvár, ako vyzerala vtedy, keď sme spolu boli prvýkrát... tá tvár plná očakávania, vzrušenia, radosti z toho, že som konečne privolil. A všetko bolo preč. Proste od každej som ušiel skôr, ako sa mohlo niečo viac stať.

Ale teraz, keď som ju zhliadol, pochytila ma strašná chuť pobozkať ju. Teraz, keď tu takmer stála predo mnou, ona ma ešte nevidela, no ja ju áno... voňala tak lákavo a dráždivo, až som zároveň mal chuť si do nej zahryznúť. Kusnúť ju do tej nádherne pulzujúcej tepny a vysať z nej tú životodarnú tekutinu. Tú nádherne teplú, voňavú, úžasne chutiacu tekutinu... Preboha! Edward, si ty normálny? V živote by som si neodpustil, keby sa to stane! Už úplne šaliem. Bál som sa pred ňu predstúpiť, ale nemohol som si pomôcť. Mal som chuť bozkávať ju, objímať, hladiť...

„Bella, si totálne mimo, spamätaj sa, nikto tu neni!“ počul som, ako si mrmle. Prinútilo ma to zasmiať sa.

Nadýchol som sa a vošiel do jej zorného poľa.

Bella

Zamrmlala som si pod nosom, aká som šialená a chcela si ísť ľahnúť. No počula som tichý chichot. A v tom sa mi zjavil pred očami. S úsmevom na tvári. Bol... bol nádherný! Dych vyrážajúci, ako som si ho pamätala. Jediné, čo bolo na ňom iné, boli jeho oči. Vôbec sa k nemu nehodili.

Nevedela som, čo mu mám povedať. Mám sa ho len tak spýtať, ako sa má? Alebo mu len tak pozdraviť, ako by sme sa vídali pravidelne? On tiež vyzeral, že nevie, čo povedať alebo ako začať rozhovor.

„Ako to, že si tu?“ preťal po chvíli to strašné ticho.

„Momentálne tu bývam. Carlisle s Esme mi poskytli niečo, ako útočisko."

„Prečo, čo sa stalo?“ Jeho hlas znel neisto a preľaknuto. Bolo mi divné sa s ním zhovárať len tak. Neodpovedala som mu. Neviem, čo to do mňa vošlo. Podišla som k nemu tak blízko, ako to len moje brucho dovoľovalo. Celý zmeravel. Dvihla som ruku a prstami som mu jemne prešla pod okom.

„Tvoje oči sú také...“ nemohla som povedať, že sú červené, pretože v tej chvíli začali tmavnúť. Zavrel ich a zdalo sa, že nedýcha. Vedela som, čo je asi problém, tak som od neho odstupovala. No on ma odrazu schytil a pritiahol si ma k sebe. Jemne, aby neublížil mne, ani dieťaťu. Objal ma. To objatie bolo plné emócií. Nemohla som si pomôcť. Po tvári mi začali stekať slzy. Jeho chladné objatie vo mne vyvolalo toľko spomienok, že som nevedela na to zareagovať. Obtočila som mu ruky okolo krku.

„Chýbala si mi! Tak veľmi moc si mi chýbala!“ Jeho hlas, triasol sa. Vzlykal. Bolestne. Objímal ma, stále ma na seba tisol. Nebol už taký opatrný ako kedysi. Vdychoval moju vôňu. Počula som to. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo. Prečo to robí? Prečo ma tak trápi? Prečo sa vrátil? Teraz, keď mám dosť problémov s Nickom!

„Edward, ja...“ Nedokázala som sa vykoktať. Snažila som sa dostať z jeho objatia, no nešlo to. Kŕčovito ma objímal a nevyzeral na to, že by ma chcel pustiť.

„Opustil ťa? Preto si tu? Nechal ťa samú aj s dieťaťom?“ pýtal sa ma, no nepohol sa ani o milimeter. Stále ma objímal a hladil po chrbte.

„Nie. On je v nemocnici, mal nehodu, je na tom veľmi zle.“

Cítila som, ako mi nosom prechádza po lícnej kosti. Bolo to také príjemné, tak strašne príjemné, až sa mi tomu nechcelo veriť. Ale nemala by som mať také pocity. Mala by som sa od neho odtrhnúť a vraziť mu jednu poriadnu medzi oči za to, čo mi spravil, čo spôsobil!

No práve naopak. V kútiku mysle som sa pristihla, že by som chcela byť s ním niekde sama. Zbaviť sa tohto všetkého, tejto ťarchy. Zbaviť sa bolesti. Vrátiť sa o tie štyri roky späť v čase, aby bolo zase všetko dobré. Aby sme boli opäť na našej lúke, kde by ma bozkával a pomaly vyzliekal.

Bodaj by ma ten prekliaty plaz nebol nikdy poštípal! Tú sekundu, ktorá zmenila môj život, budem nenávidieť do konca môjho mizerného života!

Predstavila som si, aké by to bolo, keby sme tam spolu. Znova šťastný. Ako by zareagoval, keby zistí, že čakám jeho dieťa. To sa však už nikdy nedozviem. Netreba sa trápiť viac minulosťou! Toto moje premýšľanie trvalo len zlomok sekundy.

Znova som sa od neho pokúsila odtiahnuť, pretože sme znova tu a teraz. A ja som tehotná, je to Nickovo dieťa a on je v nemocnici a je na tom zle. No Edward ma stále nechcel pustiť.

„Edward, prosím ťa,“ skúsila som ho požiadať. No on zareagoval úplne inak, ako by som čakala.

Zhrnutie

30. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 29. kapitola: