Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 13. kapitola

22.04.2011 (21:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2290×

13 kapitola – Otázky a odhalenia

„Dobré ráno, ocko,“ pozdravila som a moja dobrá nálada nešla prepočuť.

„Dobré, Bells. Dnes je pekný deň, však?“ Charlie ukazoval von oknom. Na oblohu, ktorú pokrývalo iba malé množstvo oblakov. No počasie bolo iba polovičným zdrojom mojej dobrej nálady.

„Áno, takéto dni sa mi rátajú,“ pritakala som. Naložila som si do misky cereálie a zaliala mliekom. Asi som jedla príliš hltavo, lebo Charlie sa spýtal: „Niekam sa ponáhľaš?“

„Len chcem byť čím skôr na slniečku.“ Dúfam, že mi uverí. Vlastne chcem byť čo najskôr pri Edwardovi.

Pri mojej superrýchlosti som bola v škole medzi prvými. Výhoda – našla som si perfektné parkovacie miesto. Volvo tu ešte nebolo, ale to nič neznamená.

Ako malé dieťa som sa tešila na obed, chcela som ho vidieť čím skôr. No na moje zdesenie bol ich stôl až do konca prestávky prázdny. S nádejou som sa obzerala, že zazriem aspoň jeho. Sklamaná som sa viezla domov - až ma bolelo, že som sním nemohla byť. Vnútro mi zvieral zvláštny pocit prázdnoty. Ako veľmi som sa predtým bránila akýmkoľvek vzťahom k ľuďom a teraz, keď viem, že muž, ktorého milujem vlastne ani človek nie je, cítila som sa blbo. Ale hlavne zamilovane.

Nejasné pochybnosti tu však boli. Čo keď sa to zvrtne, čo keď sa znova stane niečo, čo zapríčiní ďalšie utrpenie? Nie, musím veriť, že obdobie temna sa skončilo. Raz predsa musí vyjsť slnko. A slnko vychádza aj tu, hoci len na pár dní.

Utorok – ďalšia nádej a znova nič. Neukázali sa. Zľakla som sa, že ak predsa vedia, že som zistila pravdu, odídu. Naozaj som sa toho obávala. Moje starosti narastali a nedokázalo ich rozptýliť nič. 

Len čo som prišla domov, začal mi zvoniť mobil. Na displeji bol volajúci – Judith.

„Čau, Judith.“

„Zdravím, Bella. Vieš, ako som ti raz spomínala, že by sme si mohli urobiť malý výlet po okolí?“

„No, áno, pamätám sa.“

„Dnes je vonku sucho a celkom by sa mi to hodilo. Čo keby sem sa stretli v Port Angeles, ak chceš, môžem priviesť aj pár kamošov. Uvidíš, bude sranda.“ No, ak to má byť taká sranda, ako vtedy v bare... „Neboj, žiadny alkohol,“ uistila ma po chvíľke. Strašne, strašne som chcela súhlasiť, ale bála som sa, že jej pokazím radosť svojou trúchliacou náladou.

„No, ja neviem, Jud. Čo keď sa to zase zvrtne, vieš, že sa snažím sekať dobrotu a nudili by ste sa pri mne.“

„Bella, nevymýšľaj, kedy ešte budeme mať príležitosť znova sa vidieť, hm? Sľubujem, nie, prisahám ti, že prídeš domov triezva, Bella. Tak už, prosím ťa, neodvrávaj sa povedz, že pôjdeš, inak osobne dojdem po teba a násilím ťa vytrhnem z domu,“ vyhrážala sa mi. Pousmiala som sa nad jej zveličovaním, ale potom som si pomyslela, že ona by toho bola naozaj schopná. Judith vždy vedela ako na mňa.

„Ok. Vyhrala si, pôjdem. Ale musím dať najskôr vedieť otcovi, chápeš, aby sa nebál a tak.“ O Judithinej partii hovoriť nebudem.

„Super. Teším sa. Môžeme sa stretnúť o šiestej na parkovisku pri supermarkete, hej?“ navrhla. To zase bude hľadanie. S mojím úchvatným orientačným zmyslom to chvíľu potrvá. Asi budem musieť vyraziť čím skôr.

„Fajn, tak o šiestej, ale musíš vziať do úvahy, že ja ešte stále chodím do školy takže by som mala prísť do jedenástej...“ upozorňovala som ju, čo jej prišlo veľmi smiešne.

„V pohode, Bella. Aj keď si myslím, že jeden deň bez školy by ti neuškodil.“

„Už mám problémov dosť. Takže o šiestej sa vidíme, maj sa, Judith.“

„Čau, Bella.“ Zavesila som.

Cesta do Port Angeles trvá asi hodinu. Premýšľala som, aký vplyv bude mať táto dlhá cesta na spotrebu môjho autíčka a musela som si povzdychnúť. Dúfam, že ho príliš nevyťažím, deduška. Zostávalo ešte zavolať Charliemu. Bol na policajnej stanici a keď som mu oznámila, kam sa chystám, bol najskôr znepokojený, ale keď som ho uistila, že nebudem robiť žiadne problémy, pustil ma a kázal, aby som pozdravila Judith.

Cesta mi napriek tomu, že som bola hodinu v aute sama, ubehla pomerne rýchlo. Cestou som pozorovala oblohu - ako sa pomaly zaťahuje - a vytušila som, že toto bude koniec slnečného počasia. Zajtra už bude znova pršať. Nájsť supermarket, ktorý myslela Judtih, nebolo aj napriek mojím obavám až také ťažké nájsť. Iba som sa riadila tabuľami vyvesenými v meste, ktoré mi ukazovali smer. S úsmevom som sa zaradovala, že nie som až taká krepá.

Zaparkovala som na jednom z prázdnych parkovacích miest a vystúpila som, že sa po nich poobzerám. Pátrala som po skupinke s motorkami a po Judith, mávajúcej na mňa, ale nikoho som nevidela. Možno nakoniec príde sama. Skúsila som jej brnknúť. Po siedmych zazvoneniach sa spojenie prerušilo. Bolo presne šesť hodín, takže bolo ešte skoro na paniku, či sa jej niečo nestalo alebo sa nezabudla, tak som sa rozhodla trpezlivo čakať.

Skúsila som jej zavolať opäť, ale znova to nezdvíhala. Premerala som si parkovisko a supermarket – bolo to správne miesto a toto bolo jediné parkovisko pri supermarkete, takže som tu bola správne. Keď už bolo dvadsať minút po šiestej, začala ma chytať panika. Čo ak na tej motorke havarovali? Alebo sa stalo niečo iné, prečo Judith neprišla? Ona by sa na mňa len tak nevykašľala, nenechala by ma tu bez vysvetlenia.

Zvažovala som, čo mám robiť. Počkať ju tu alebo radšej odísť domov? Ach, bože, prečo? Oslepili ma žiarivé svetlá prichádzajúceho auta. Nahnevane som si zašomrala a sklonila hlavu pred tým svetlom. Auto zaparkovalo vedľa mňa. Zdvihla som hlavu, že šoférovi venujem jeden nevrlý pohľad, ale keď som videla, aké auto v skutočnosti práve zaparkovalo, rozzúrila som sa ešte viac. Jeho pobavený úsmev, keď vystupoval z auta, nešiel prehliadnuť.

„Čo tu ty robíš? Myslela som si, že si sa prepadol pod zem,“ nahnevane som na neho vybehla.

„No, do pekla mám naozaj blízko,“ uškrnul sa Edward. Pobúrilo by ma to ešte viac, keby ten jeho úškrn nebol taký zvodný. „No, ale myslím, že o mňa by ani v pekle nestáli,“ žartoval.

„Naozaj si začínam myslieť, že ma sleduješ. Vynoríš sa vždy, keď to najmenej čakám,“ karhala som ho.

„Náhodou som na teba natrafil, asi sme mali spoločnú cestu,“ povedal no ja som mu z nejakého neurčitého dôvodu nemohla veriť. Nechala som to však tak.

„Prečo si nebol posledné dni v škole?“

„Bolo celkom pekne, tak sme si s rodinou urobili výlet na hory,“ povedal mi. Zrejme uznal, že choroba by mu neprešla.

Takých rodičov mať, povzdychla som si.

„A čo ty? Aký si mala týždeň?“ Už stál blízko pri mne a usmieval sa. Pri jeho blízkosti sa mi mierne rozkolísal tep a v nose som pocítila jeho sladkastú vôňu, ktorá ma omamovala.

„No, bol celkom zaujímavý.“ Viac než zaujímavý, chcela som dodať. Všimol si, ako som sa zatvárila, a pokrčil čelo.

„Zaujímalo by ma, čo robíš tu, na parkovisku, sama,“ začal ma spovedať.

„Vlastne som tu už sama nemala byť. Čakám na Judith – ak sa na ňu pamätáš.“ Bola som zvedavá, či si spomenie na to dievča, ktoré s bandou motorkárov utieklo som mnou z vyučovania. Myslím, že si spomenul. „Mali sme sa stretnúť tu o šiestej, ale nedorazila.“

„No, ja nie som žiadna Judith, ale ak chceš, môžem ti robiť spoločnosť,“ ponúkol sa, pričom sa na mňa usmial tak žiarivo, že som zabudla, o čom sme vôbec hovorili. Musela som sa spamätať a zhlboka sa nadýchnuť, aby som sa trocha upokojila.

„Myslím, že nebudem proti, Judith už asi nepríde,“ sklamane som priznala. No ale vlastne ani nie tak veľmi sklamane. Judith to iste pochopí.

„V supermarkete je jedna menšia kaviareň - prijímaš pozvanie?“ navrhol mi.

„Iste,“ zaradovala som sa. V takej povznesenej nálade som ho ešte nevidela. Otočili sme sa a kráčali spolu smerom k supermarketu. Do kaviarne viedli dva vchody – jeden vnútri supermarketu a druhý zvonka, ktorým sme aj vošli. Nebolo tam veľa ľudí. Edward nás zaviedol k stolu pre štyroch v rohu miestnosti a podržal mi stoličku, keď som si sadala. Takto sa ku mne ešte nikdy nikto nesprával.

„Takže,“ začala som. „Povieš mi, čo robíš dnes v Port Angeles?“ Mala som na neho plno otázok a nevedela som, ako k nim prísť, tak som začala tou najjednoduchšou, ktorá mi veľa nenapovie. Edward sa však zháčil.

„Si taká zvedavá,“ krútil hlavou. „Čo keby som ti povedal, že som sa bol len tak previesť. Uverila by si mi?“ Zrejme ani nedúfal. Záporne som pokrútila hlavou. Vtom prišla čašníčka a prerušila tak náš rozhovor.

„Už ste si vybrali?“ pýtala sa, pričom si nervózne uhládzala vlasy.

„Dám si capuccino,“ nadiktovala som jej. Potom sa otočila k Edwardovi, ale ten len pokrútil hlavou a povedal, že si nedá nič. Zbystrila som pozornosť. Je pravda, že som ho nikdy nevidela jesť, takže dnes sa mojim otázkam nevyhne.

„Vieš, mal by si sa prestať vyhýbať pravdivým odpovediam. Aspoň kým som nablízku ja,“ povedala som mu rovno a bez okolkov.

„Čo tým myslíš?“ Pozorne sa na mňa zadíval.

„Nemôžeš tajiť pravdu večne, Edward. Nie všetci ľudia, sú takí zadubení, že nevedia koľko je dva a dva.“ Samej mi moje slová prišli také zvláštne a dvojzmyselné, že som sa nečudovala, keď to jemu nedávalo zmysel. „Aby si pochopil – povedala som ti, že odhalím pravdu, že na to nakoniec prídem.“ Zatváril sa nechápavo, ale na toto divadlo som mu neskočila. Ak chce aj naďalej predstierať hlupáka, tak prosím, ale ja si poviem svoje.

„O akej pravde hovoríš? Čo si odhalila?“ pýtal sa naďalej naoko zmätene.

„Nikdy som na podobné hlúposti neverila, takže som sa nimi ani nezaoberala, no ale potom, ako som spoznala teba, nuž... teraz už som viacerým veciam otvorenejšia,“ poinformovala som ho. Nevedela som, ako mu to mám povedať, či vôbec, alebo dokonca, či by som nemala radšej Jacobovo meno úplne zamlčať.

„Otvorenejšia k akým veciam? Na čo presne si prišla, Bella?“ Trošku nahnevane mu myklo ústami a zamračil sa na mňa.

„Pozri, Edward, viem čo si takže nemá zmysel čokoľvek mi zapierať. Niektoré zvláštnosti som si všimla sama, na iné ma upozornil niekto iný...“ Náhle som sa akoby zadrhla a nevedela som ako ďalej. Edward nervózne čakal, že prehovorím, pričom mi prepaľoval dieru do tváre. Zhlboka som sa nadýchla a nechala som svoje slová prúdiť cez ústa.

„Cez víkend som stretla starého rodinného priateľa – Jacoba Blacka.“ Nevedela som, či mu jeho meno niečo napovie, tak som pokračovala. „Je z kmeňa Quileteov a porozprával mi nejaké legendy, ktoré o nich kolujú. Zaujala ma hlavne jedna – o upíroch.“ Stíšila som hlas a pozrela na neho. Sedel úplne bez pohybu a zadalo sa, akoby ani nedýchal. Zľakla som sa, že som predsa len prezradila veľa. „Ide o to, že Jacob nepredpokladal, že si o tých príbehoch budem ktoviečo myslieť, chcel ma iba pobaviť, on tomu vôbec neverí...“ snažila som sa ho brániť. Myslím, že som práve porušila sľub, ktorý som dala Jacobovi, že si to tajomstvo vezmem do hrobu.

„Hneď si si spomenula na mňa?“ opýtal sa stroho s náznakom obáv.

„Ako som ti povedala, vedela som, že s vami niečo nie je v poriadku a Jacobove rozprávanie mi to len potvrdilo.“ Ako ľahko som sa teraz dokázala baviť o mýtických stvoreniach s upírom osobne. „Takže čo? Trafila som sa?“

Edward ťažkopádne skrivil ústa v úsmeve a neveriacky sa ma spýtal: „Bella, čo si ty za človeka? Bavíš sa so mnou o mojich temných tajomstvách akoby to bola úplne normálna téma ako napríklad počasie. Nie si vôbec vystrašená?“ pýtal sa, akoby ho to vôbec nezaujímalo, no ja som v jeho otázke pobadala aj neurčitý náznak strachu.

„A mala by som sa?“ spýtala som sa vážne.

„Bez pochyby,“ povedal a mne v tej chvíli prešli zimomriavky po chrbte, no ten správny strach som ani teraz cítiť nedokázala. Prišla čašníčka a priniesla mi moje capuccino. Poďakovala som jej a pozrela na Edwarda. Hltal ma očami.

„Čo je?“

„Čakám, kedy začneš kričať a utečieš preč,“ povedal jednoducho a naďalej si ma skúmavo prezeral.

„Možno ťa sklamem, ale nevyzeráš až tak strašidelne. Ľudia ako ja už nevnímajú strach ako iní. Keď si prežiješ peklo neexistuje nič, čo by ti malo naháňať hrôzu.“ Vyzeral, že ho táto odpoveď nejako nahnevala, lebo jeho zlaté oči sa do mňa hrozivo vpíjali.

„Mala by si sa báť, Bella. Pochop, že som nebezpečný. Nie je správne, aby si tu so mnou sedela, vôbec by si sa so mnou nemala baviť, mala by si odísť. Nie ja by som mal odísť...“ Rýchlo som prerušila, nech jeho slová nezájdu k činom.

„To, že tu so mnou sedíš a že ešte žijem, znamená, že mi nehodláš ublížiť – mal si na to už viac príležitostí, ale ja napriek tomu sedím tu a rozprávam sa s tebou,“ vysvetľovala som mu. Povzdychol si a odvrátil odo mňa pohľad.

„Takže povieš mi, ako si ma dnes našiel?“ vytiahla som túto nezodpovedanú otázku.

„Neviem, či už vôbec má zmysel zapierať,“ povedal si sám pre seba a potom sa na mňa pozrel. „Sledoval som ťa do Port Angeles. Dal som ti kúsok náskok, aby si si ma nevšimla, takže som potom, samozrejme, nevedel presne, kam si išla. Vedel som, že si zašla do centra, ale potom som si už nevedel rady, tak som prehľadával mysle ľudí naokolo...“ hovoril rýchlo takže som si nebola istá tým, čo som práve počula.

„Prehľadával si čo?“ Zarazil sa a pozrel na mňa. „To akože upíri dokážu čítať ľuďom myšlienky?“ Neverím. Tvár mi očervenela, keď som si spomenula na všetky lichotivé aj nelichotivé výrazy akými som ho častovala.

„Iba jeden upír,“ uškrnul sa.

„No ale ak vieš čítať myšlienky, prečo si nehľadal moju myseľ, ale hrabal sa v hlave iným?“ Nedávalo mi to vôbec zmysel. Potom teda od začiatku musel vedieť, že viem pravdu a celý čas mlčal. Bolo to preto, lebo chcel zapierať?

„Pretože tvoje myšlienky nedokážem čítať, Bella.“ Venoval mi dlhý, frustrovaný pohľad. Tak toto mi už vôbec nedávalo zmysel. Musela som sa tváriť ako totálny hlupák, ktorému práve povedali, že má vyriešiť zložitú matematickú rovnicu, pričom sa tvári, akoby nevedel, čo za čmárance sú tie podivné znaky, ktoré pred neho podstrčili.

„Neviem prečo je to tak. Ešte nikdy sa mi to nestalo a strašne ma to frustruje.“ Na dôvažok si povzdychol.

„No áno, musí to byť veľmi frustrujúce,“ uznala som mu načo sa on rozosmial. Zmenila som tému. „Prečo si ma dnes sledoval?“

Akoby sa zdráhal odpovedať mi, ale potom prehovoril. „Cítil som strašnú úzkosť. Bál som sa, že keď sa od teba pohnem preč, niečo sa stane a ja nebudem nablízku, aby som ti mohol pomôcť,“ povedal mi so smútkom v hlase.

„Ale prečo by si sa mal báť?“ nemohla som poprieť, že mi to polichotilo a veľmi ma to potešilo.

„Bella, uvedomuješ si vôbec, aká si krehká? Celý čas ma zožierajú obavy, že sa ti môže niečo stať, že...“ Akosi nevedel pokračovať. Zmietali mnou rôzne pocity od radosti, šťastia, až po pocit víťazstva a blaženosti.

„Ty si sa bál o mňa?“ Ach, ako nadšene som musela vyzerať v tejto chvíli. Nič mi na to nepovedal, len sa na mňa dlho a neodolateľne pozeral. Ja som sa išla v jeho očiach roztopiť a očervenela som. Chcela som prekonať tú krátku vzdialenosť, ktorú medzi nami zanechával stôl a túžila som sa k nemu priblížiť, pohladiť ho po tvári, spojiť moje pery s jeho... Takéto pocity som ešte nikdy neprežívala, a preto ma prekvapila ich sila. Edward vyzeral byť rovnako roztúžený, ale asi som si to iba namýšľala, lebo po chvíľke pretrhol náš očný kontakt a prehovoril.

„Si pripravená odísť?“ Krátko som sa pousmiala a s povzdychom som prikývla. Čašníčka spozorovala, že sa chystáme odísť, takže prišla aj s účtom. Edward zaplatil moju objednávku a keď som si všimla jej úsmev, pomyslela som si, že jej nechal aj dostatočne veľké prepitné.

Vyšli sme von do tmy a stále sme kráčali blízko seba tak, že sme sa navzájom takmer dotýkali. Vtom mi zazvonil mobil. Pozrela som na číslo – bol to Charlie.

„Áno, oci?“ ozvala som sa.

„Bella, si v poriadku,“ vydýchol Charlie s úľavou.

„Prečo by som nemala byť, prisahám, že som nič...“ prerušil ma.

„Bella, počúvaj ma, si ešte v Port Angeles?“

„Áno, som. Ale chystám sa domov. Judith neprišla, asi jej niečo do toho prišlo...“ vysvetľovala som mu. V telefóne bolo ticho. „Oci? Deje sa niečo?“ Prešlo mnou malé no jasné znepokojenie, že Charlie mi nevolá, aby ma skontroloval.

„Bella, Judith je v nemocnici. Napadli ju a je na tom dosť zle,“ povedal mi zničene.

„Čože? Ako to, že v nemocnici? Čo jej je?“ Začínala som byť hysterická.

„Mala by si sem čo najskôr prísť, Bella. Je na tom dosť zle, chcela, aby som ti zavolal...“ Charlieho hlas akoby prichádzal z čoraz väčšej diaľky. Zakrútila sa mi hlava a musela som sa pridržať auta.

„V ktorej je nemocnici?“

„Nemocnica sv. Margerity.“

„Hneď tam idem, oci.“ Zrušila som ho. Srdce som mala niekde v krku a divoko mi búšilo. Takže Judith niekto napadol. Napadol ju, kým som na ňu čakala, kým som ja bola s Edwardom a užívala si chvíľku náhleho šťastia. Zvlhli mi oči a pochytila ma panika. Obyčajné odomknutie dverí na aute mi pripadalo nemožné.

„Bella, takto nemôžeš šoférovať,“ zastavil ma Edward.

„Ustúp, Edward, musím ísť...“ snažila som sa ho odstrčiť, ale nepohla som s ním.

„Nie, odveziem ťa ja. Nenechám ťa v takomto stave šoférovať,“ protirečil mi.

„A čo bude s mojím autom?“ oborila som sa naňho.

„O to sa postaráme neskôr. Nastúp si, Bella. Okrem toho nevieš, kde je tá nemocnica a s mojím autom sa tam dostaneme rýchlejšie.“ Musela som uznať, že jeho argumenty sú rozumné. Pochopil a otvoril mi dvere na strane spolujazdca vo Volve a on rýchlo prešiel na svoju stranu a naštartoval. Volvo plynule vyšlo pomedzi ostatné autá, a potom sa bez zaváhania zaradilo do premávky.

Túto kapitolu by som rada venovala leacullenfun za jej mimoriadne povzbudivý komentár. Kiežby takých bolo viac. Ďakujem.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 13. kapitola: