Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 12. kapitola

16.04.2011 (18:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2230×

12. kapitola – Odhalenie

V sobotu som sa rozdola upratať. Bola to dosť dlhá robota, ktorá mi zamestnala ruky na dlhší čas. Ale moja myseľ neustále odbiehala k Edwardovi. Rozmýšľala som, prečo neprišli včera do školy. Možno chodia za školu – koniec koncov, Edward so mnou vymeškal hodinu, možno to robieva častejšie.

Charlie sa vybral na ryby, ako skoro každý týždeň, takže som celý dom mala iba pre seba. Volala som Judith, či by nechcela ku mne prísť, ale dnes bola inde s partiou nových kamošov, tak som to nechala tak. Keď už bol dom úplne čistý a nemala som čo robiť, rozhodla som sa, že si niečo prečítam. Lenže ani kniha nedokoázala zamestnať moju myseľ dostatočne na to, aby som neustále neodbiehla myšlienkami k Edwardovi. Po polhodine čítania, keď som vôbec nevedela o čom som čítala, som to vzdala a zaklapla knihu, ľahla si na posteľ a nechala prúdiť svoje myšlienky.

Čo asi tak práve robí? Myslí na mňa? Týmto smerom som sa veľmi nechcela uberať, nechcem byť potom sklamaná. Rozmýšľala som o jeho rozdielnosti, o jeho zvláštnosti – teraz už viem, že som si nič nenamýšľala vtedy, keď som mala haváriu. Takže on to nejako dokázal. A sám to neskôr nepriamo naznačil – že je nebezpečný, že predsa na ňom niečo je. Čím viac som o ňm premýšľala, tým viac som si uvedomovala, ako veľmi ma priťahuje. Áno, bolo na ňom niečo tajomné, záhadné, dokázal ma spútať jediným pohľadom a úplne ma omráčiť. Je možné, že by som bola zamilovaná? No nejako tento stav musím vysvetliť.

O tretej došiel Charlie aj s poriadnym úlovkom. Chcela som jeho ryby hneď zúžitkovať, veď som vôbec netušila, čo mám navariť, tak som z nich pripravila večeru. Prekvapilo ma, keď sa okolo pol šiestej ozval zvonček pri dverách. Charlie išiel otvoriť.

„Billy, Jacob, ja neverím!“ ozval sa prekvapený Charlie.

„Zdravím, Charlie, pokazila sa nám telka, tak sme sa rozhodli, že ťa pôjdeme navštíviť a zneužijeme tvoju telku,“ prehovoril chlapčenský hlas.

„No a Jacob sa nevedel dočkať, kedy sa zoznámi s Bellou,“ prehovoril niekto ďalší. Zrejme Billy Black.

„No tak potom poďte ďalej,“ pozval ich Charlie dnu. Do obývačky vošiel najskôr Jacob – asi pätnásťročný chalan s červenohnedou pokožou, a potom na vozíku jeho otec – Billy Black. Charlie nás predstavil.

„Bella, pamätáš sa na Billy z rezervácie? A toto chalanisko je Jacob,“ ukázal rukou. Jacob sa na mňa mil usmial.

„Ale áno, spomínam si. Som rada, že ste sa zastavili, dáte si niečo? Práve som na večeru urobila vysmážané ryby.“

„Ďakujem, najedli sme sa ešte doma,“ odpovedal Billy. „No, Bella, vidím, že Charlie neklamal, keď hovoril, že si vyrástla do krásy,“ pochválil ma Billy. Pri týchto slovách som očervenela ako rak a sklopila pohľad. Možno by mi to nebolo také trápne, keby to bola pravda. Môj zjav sa rozhodne nedal nazvať krásnym.

„Oci, ja budem hore keby niečo. Mám ešte nejaké domáce úlohy.“ Vedel, že mňa bejzbal nebaví, tak ma nechal ísť. V izbe som si potichu pustila CD a pustila sa do spomínaných úloh. Netrvalo dlho a znova som sa zasnívala a prebudilo ma až klopanie na dvere.

„Ďalej,“ povedala som a dvere sa otvorili. Dnu vošiel Jacob.

„Neruším?“

„Nie, vôbec nie, poď ďalej,“ pozvala som ho. Jacob zatvoril dvere a sadol si na posteľ. „Už ťa nebaví zápas?“

„No, vlastne ani nie. Povedal som si, že sa radšej pozriem za tebou, nech sa starkí porozprávajú,“ zasmial sa.

„Chodíte sem často?“ opýtala som sa. Jacob vyzeral byť veľmi milý a priateľský.

„Raz za čas, ale teraz je to niečo jako uzmierovací večer,“ poinformoval ma.

„Uzmierovací?“

„No, áno. Charlie a Billy mali před časom nejaké nezhody. Trochu sa pochytili.“

„Prečo?“ Som zvedavá, čo mohlo rozhádať takých priateľov ako boli Billy s Charliem.

„Ono je to strašná hlúposť, asi by som o tom nemal ani hovoriť, otec by sa nahneval.“ Akoby som to teraz nechcela vedieť ešte viac.

„Nikomu to nepoviem, ale som naozaj zvedavá,“ skúšala som ho prehovoriť. „O čo išlo?“

„Tak teda dobre,“ súhlasil. „Poznáš doktora Cullena?“ Tento začiatok ma naozaj prekvapil.

„Áno, poznám,“ prikývla som.

„Ide o to, že niektorí ľudia z našej rezervácie prestali chodiť do nemocnice odkedy tam začal doktor Cullen pracovať. Charlie sa o tom dozvedel a vyčítal to Billymu.“

„Prečo tam nechcú chodiť? Podľa mňa je to vynikajúci lekár,“ bránila som ho.

„Vieš, môj otec a ostatní starší sú strašne poverčiví. Oni veria tým svojím hlúpym legendám až príliš. Niekedy si pripadám ako v cigánskej osade,“ pobavene pokrútil hlavou.

„O akých legendách hovoríš?“ zbystrila som. Možno Jacob teraz povie niečo, čo mi pomôže s mojimi dohadmi.

„Legendy nášho kmeňa. Nemal by som o nich hovoriť, sú tajné.“ Teraz nesmie prestať, nie, keď som bola taká nažhnavená.

„Povedz mi nejaké, ešte som nepočula o žiadnych legendách,“ nabádala som ho. „Ako súvisia s Cullenovcami?“

Chvíľu sa na mňa nerozhodne pozeral, potom sa rozhodol. „Máme veľa legiend, niektoré sú staršie, iné zase mladšie. Hovoria o našich predkoch – vlkoch -, z ktorých vraj pochádzame. Existuje legenda o tom, že sa naši predkovia vedeli premieňať na obrovských vlkov – niečo jako vlkolaci, chápeš.“ Pozrel na mňa, čím mi dal najavo, čo si o tom vlastne myslí. „Vieš, vlkolaci majú jediného nepriateľa – chladné bytosti, démonov noci, ktorí vyciciavajú z ľudí život.“ Vedela som, že sa pomaly dostávame ku koreňu veci. „Na tieto bytosti raz natrafili naši predkovia – chceli ich ihneď zničť, hoci chladní boli v prevahe, ponúkli im prímerie. Tvrdili, že sú iní ako ostatní, že nelovia ľudí a dokážu žiť z krvi zvierat. Naši predkovia ich nechali tak, ale museli im sľúbiť, že sa navždy budú vyhýbať ich územiu.“ Jacob sa na mňa pozrel, aby kontroloval, či ho počúvam. Pousmiala som sa.

„Takže Cullenovci sú jako tie chladné bytosti z vašich príbehov?“ musela som si to ujasniť.

„Sú to tí istí,“ povedal temným, zastretým hlasom. „Ty by si ich nazvala upírmi.“ Posledné slovo zostalo visieť vo vzduchu. Zistila som, že vôbec nedýcham, tak som rýchlo nasala vzduch a trochu sa pomrvila. Jacoba očividne pobavila moja strnulosť.

„Takže som ti nahnal strach?“ zasmial sa.

„Jasné. Pozri, mám aj zimomriavky.“ Na dôkaz som vyhrnula rukáv, ale rýchlo som ho stiahla pretože som si neskoro všimla, že to je ľavá ruka – tá s jazvami po žiletkách. Jacob si toho všimol.

„Čo to máš na ruke?“ chytil ma za zápästie a pridržal si ruku bližšie při očiach.

„To nič nie je,“ poťahovala som si rukáv naspäť, „porezala som sa o sklo, keď som rozbila okono,“ vymyslela som si. Jacob sa zamračil, ale nechal to tak.

„Takže, ako sa ti páči vo Forkse? Už ti to tu lezie na nervy?“ spýtal sa s úškrnom.

„Slabé slovo.“ Opätovala som mu úsmev. „Je to tu na porazenie a naviac tu takmer nikoho nepoznám,“ posťažovala som si.

„Asi veľmi nechodíš medzi ľudí, čo?“ pýtal sa. Čo som mu mala povedať? Že sa dobrovoľne vyhýbam ľuďom, aby neprišli na to, že som bola zneužívaná? Neviem, ako bol Billy informovaný, koľko mu toho Charlie povedal, keď som zmizla, ale jeho syn to vedieť nemusí.

„Ani veľmi nie, som taký domased.“

„Budeš musieť niekedy prísť knám do La Push. Mám veľa kamošov, môžem ťa zoznámiť,“ ponúkol mi. Jacob sa mi naozaj pozdával, viem, že jeho som mohla rátať medzi priateľov.

„Porozmýšľam nad tým,“ uistila som ho. Dnu nazrel Charlie.

„Hej, decká, nerád ruším, ale Billy by už rád išiel domov,“ oznámil nám Charlie. Jacob si vzdychol.

„Veď je ešte skoro.“ Neochotne vstal z postele.

„Môžeš ma prísť hocikedy navšíviť, Jacob, a ja niekedy navštívim teba,“ sľúbila som mu. Vyzeral, že ho to potešilo.

Išla som ich dole odprevadiť a kývala som im, keď odchádzali autom preč. Až doteraz som sa snažila na to nemyslieť, ale návšteva už bola preč, takže som rýchlo vyšla znova hore a zvalila sa na posteľ. Zaborila som si hlavu do vankúša a potláčala bolesti hlavy ako sa mi rinuli myšlienky jedna za druhou. Takže upír. Na niečo také som si nespomenula – uvažovala som o iných stvoreniach – niečo jako superman by bolo reálnejšie. Čo viem o upíroch? Sú rýchli, silní, bledí a nevychádzajú na slnko. Tieto vlastnosti som sa snažila preniesť na Edwarda. Áno, bol rýchly a silný – veď dokázal zastaviť moje auto. S tým slnkom som si nebola taká istá, veď predsa chodili do školy za denného svetla. Všetci boli bledí a boli krásni, to sedelo. Ale ďalšia vec – jeho oči, ktoré menili farbu. Z toho mála filmov, čo som o upíroch videla viem, že toto nie je typická vlastnosť upírov. Lenže to som si dodnes upírov vôbec nepripúšťala, takže to by ma nemalo prekvapiť.

A teraz ďalšia – dôležitejšia vec – čo urobím s tým, čo som sa dozvedela. Povedať to niekomu? Neprichádza do úvahy. Už teraz ma považujú za blázna a k ďalšiemu cvokárovi nechcem chodiť. Jacob povedal, že sú iní, že nelovia ľudí, ale žijú z krvi zvierat. Neviem, čo som si o tomto mala myslieť, ale dúfam len, že Jacobove legendy sa nemýlia. Každopádne, doteraz neurobil Edward nič, čo by mi mohlo ublížit. Budem mu aj naďalej veriť, teraz nepoznal len on moje tajomstvo, teraz som poznala aj ja to jeho. A zachovám sa k nemu tak, ako sa on zachoval ku mne - udržím to v tajnosti, nechám si to pre seba. Áno, to bude najrozumnejšie.

Túžila som, aby bol už pondelok a ja som si mohla overiť svoje nové zistenia. A nakoniec som si musela priznať, že som z celého srdca túžila hlavne po tom, aby som znova uvidela jeho. Edwarda.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 12. kapitola: