Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový svet, nový život, nová budúcnosť, nová rodina - 2. kapitola

03.09.2014 (07:00) • esmenell • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1193×

2. kapitola

„Kde to som? Mama bude zúriť, bude zle!“ Vyskočila som z postele a obliekla sa.

„Preboha, ja som bola celú noc preč a ani som jej nedala vedieť.“ Obula som si svoje baleríny, obzrela sa naposledy po byte a zabuchla za sebou dvere. No ešte predtým som si všimla kúsok papiera položeného na stole. Stisla som kľučku a potiahla ju nadol. Dvere sa, chvalabohu, otvorili. Vošla som dnu, zobrala som papier do rúk a začala čítať.

Milá Naty, musel som ísť do práce. Prídem okolo piatej, zatiaľ sa o teba postará Esme. Budem sa ponáhľať z práce. Carlisle.

No Esme som nikde nevidela. Išla som sa pozrieť do kuchyne a tam bol ďalší papier. Ten som si tiež prečítala.

Milá Naty, čítala som si Carlisleov odkaz, no musela som ísť odovzdať pár návrhov do práce. Doma som okolo tretej. Zatiaľ na teba dá pozor Alice a Rose. Budem sa ponáhľať. Esme.
Ani Alice s Rose som nikde nevidela a po celom dome panovalo ticho. Vybehla som hore a vošla do izby Alice. Na jej posteli som našla ďalší odkaz.

Milá Naty, čítala som si Carlisleov a Esmein odkaz, no musela som s Rose odísť na nákupy. Chcela som, aby si šla s nami, ale spala si, tak som ťa nechcela budiť. Prídeme okolo druhej. Zatiaľ sa o teba postará Jazz a Emmett. Budeme sa ponáhľať. Alice.
No to som dopadla. Emmett a Jazz. Ale ani tí tu neboli. Otvorila som izbu Rose a Emma a našla ďalší odkaz.

Milá Natuška, čítal som odkaz Carlislea, Esme, Alice, ale museli sme ísť na jednu dôležitú výstavu. Prídeme okolo piatej ako Carlisle. Zatiaľ sa o teba postará Edíček. Budeme sa ponáhľať. Emmíšek.
Odľahlo mi. Ale ani Eda nebolo nikde. Tak som išla do jeho izby a našla asi dvadsiaty odkaz.

Milá Natalie (no to už ten Emmov odkaz sa lepšie čítal!), čítal som si všetky odkazy. No musel som odísť za Bellou. Postará sa o teba... no, musíš to zvládnuť sama. Edward.    

Čakala som, kým niekto príde. Najskôr mali prísť Alice a Rose. No bolo už 14:58 a ony nikde. Takže sa zdržali.
Začula som štrngot kľúčov. Pozrela som sa cez zábradlie dolu. Videla som Esme. Konečne niekto doma.

„Jéj, ahoj. Tak ako dopadli návrhy?“ Zišla som dole schodmi k Esme.

„Ahoj, skvele. Ďakujem za pomoc,“ pousmiala sa a vyzula si lodičky. „Za málo, no budem už musieť ísť.“ Obula som sa a brala sa na odchod.

„Kam? Natt, ty sa k nej nesmieš vrátiť. A navyše to Carlisle už vybavil.“ Chytila ma za ruku a potiahla ma späť do obývačky, čo najďalej od dverí.

„Chceš povedať, že Carlisle vybavil, aby som tu bývala? S vami? Tu?“ Prikývla. 

„Tvoja mama už nemá právo sa o teba starať. Už nie si jej dcéra.“ Objala ma a pohladila po vlasoch.

„Takže už sa tam nemusím vrátiť? Budeme už navždy spolu?“ plakala som jej do čierneho svetríku, ktorý jej perfektne padol a hodil sa k šatám.

„Áno. Už navždy. A o každom z Cullenovcov vieš, tak si môžeš vybrať, kto ti bude matkou a otcom.“ Pustila ma a pozrela sa mi do očí.

„Podľa mňa je skvelá Rosalie.“ Po tejto vete trochu zosmutnela, ale nechcela to dať najavo.

„Áno, to je. Je skvelá a dokonalá,“ povedala smutne.

„Ale ja už mám vybratú úžasnú mamu. Tú najlepšiu na svete,“ usmiala som sa, ale jej to asi nedošlo.

„A kto to bude? Keď sa rozhoduješ medzi Rose a Al, tak ti odporúčam Al.“

Usmiala sa a tuho ma objala. Spravili sme večeru. Teda pre mňa, Nessie, Jacoba. Keď sme sa najedli, Ness a Jack odišli k Belle a Edovi do domčeku. Asi päť minút po ich odchode sa vrátil Carlisle z práce.

„Ahoj, miláčik. Ako ste sa mali? Cítim, že ste s maminkou zase vyvárali,“ zasmial sa a pobozkal ma do vlasov.

„Ahoj, drahý. Dnes si nejako skoro doma.“ Prišla k nám Esme a Carlislea vášnivo pobozkala.
„Áno, som. Už ma na oddelení nepotrebovali.“ Vzal Esme za ruku a išli sme do kuchyne.

„Kde sú ostatní?“ spýtal sa, keď nikto nepobehoval po byte a všade bolo ticho.

„Tu sa dozvieš všetko!“ Podala som mu všetky odkazy, čo som dnes našla.

„Oh, Naty... Bože, tie neschopné deti. Moja, ty si tu bola celú dobu sama? A nemala sa Alice už vrátiť?“

„Asi sa len niekde zdržali. Neboj, budú v poriadku.“ Objal ma a pobozkal do vlasov, ako to mal vo zvyku.

„Sme domááá...“ ozval sa zvonivý smiech Rose a, samozrejme, Alice.

„No konečne, už sme mysleli, že ani neprídete!“ zasmiala som sa, keď im Carlisle „nadával“. Nikdy žiadnu hádku nemyslel zle. Vždy to bolo na účel niečoho. Nikdy na nikoho nekričal bezdôvodne.

„Neboj sa, nič nám nie je, iba sme sa zabudli v obchode a potom v reštaurácii. Už sa to nebude opakovať, sľubujem.“

To by som rada videla. „Dobre, bežte do izby!“ zavelil Carlisle, ale Alice ostala.

„Teba si beriem so sebou.“ Zobrala ma za ruku a ťahala do svojej izby.

„Alice, čo ideš robiť?“ Vyťahovala z tašky oblečenie, čo bolo už zlé znamenie.

„Vyskúšaš si pár oblečenia, ktoré som ti kúpila.“ Vypleštila som na ňu oči.

„Alice, ale pár sú dva!“ A nie toto!

Veď ona vytiahla najmenej tridsať kusov oblečenia! 

„No veď. Oblečieš si niečo a ja už budem vedieť, čo ti bude dobré.“ Tak som si obliekla, čo mi nakázala a potom už len triedila veci podľa veľkosti. Niečo som si musela ešte vyskúšať, lebo nebolo odhadu. A tak po dvojhodinovej skúške sme skončili u mňa v izbe s ukladaním vecí do skrine. Keď sme skončili aj tam, ľahla som si unavená do postele! Konečne pokoj. Za dve minútky sa ozvalo klopanie na moju izbu. Potom sa dvere pomaly otvorili. Bol to Carlisle.

On si zo mňa ešte uťahuje. Chytila som malú poduštičku a hodila ju po ňom. On ju bez problémov chytil. Podišiel ku mne a so smiechom mi ju podal.

Asi tam budem musieť vidieť mamu. „Pôjdem, ale musíš mi sľúbiť, že ma nikdy neopustíš!“

Prikývol. „Sľubujem, Naty. Navždy spolu ostaneme.“ Spadla som mu do láskyplného objatia, z ktorého ma nepustil.

„Ľúbim ťa, ocko.“ Pohladil ma po vlasoch a dal mi nežný bozk na čelo. „Aj ja teba, dcérka moja. Aj ja teba.“

„Čo keby sme si spravili dovolenku? Ja, ty a mamina? Čo povieš?“ S úsmevom som celá bez seba prikývla.

„Jasné, že áno!“

„Tak zajtra vybavíme ten súd a hneď potom vyrazíme. Nechceš ísť so mnou vybrať destináciu? Veď je ešte málo hodín.“ Vstal a načiahol ku mne ruku. S radosťou som ju prijala a išli sme do jeho pracovne.
„Kamže kam, vy dvaja?“ spýtala sa nás Esme, keď nás stretla na schodoch.

„Prekvapenie,“ prezradila som jej, vzala Carlislea za ruku a ťahala ho ďalej. Sadli sme si spolu za počítač. Carlisle bol pri notebooku nemožný. Tak som sa toho ujala ja.

„A potom pozdravuj toho, kto ťa učil písať na počítači!“

Usmial sa a zakričal smerom hore: „Alice, Naty ťa pozdravuje!“ Nechápavo otvorila dvere do Carlisleovej pracovne.

„Ona niekam išla?“ Škaredo sa zamračila, keď ma uvidela za počítačom s Carlisleom.

„Veľmi vtipné.“ S Carlisleom sme vypukli do smiechu hneď, ako Alice za sebou zavrela dvere.

„No dobre. Koniec zábavy. Mamička má pozajtra narodeniny. Počkaj, to budú upírie alebo ľudské?“ Dobrá otázka. Toto ma vždy zaujímalo. Koľko toho vie Carlisle o svojej milovanej manželke.

„Upírie. Pozajtra to bude stopäťdesiat rokov, čo som premenil Esme,“ pousmial sa a otočil pohľad k monitoru.

Zakýval hlavou. „Nie, tam sme žili päťdesiat rokov.“ Ahá... Vlastne áno, u Denaliovcov.

„Tak Rio!“

Prikývol. Konečne sa na niečom zhodneme.

„Áno, už to mám. Pozri!“ Otvoril nejakú stránku, kde predávali ostrovy. „Ostrov sa nachádza pol hodinku od Ria. Je tam malý domček, detské ihrisko - ako stvorené pre mňa na hranie sa v piesku -, prales s divými zvieratami. Je to dokonalé!“

So šibalským úsmevom prikývol. „Súhlasím, berieme ho! Ale potrebujeme to preložiť na deň jej narodenín. Musím tam ísť a skontrolovať to. Ale nepripomínaj jej narodeniny. Ona si bude myslieť, že sme na to zabudli. A povieme jej, že si ideme spraviť výlet.“

Prikývla som so súhlasom a chystala sa odísť do izby už konečne spať.

„Dobrú noc, ocko. Ľúbim ťa.“ Objala som ho a on ma pobozkal do vlasov.

„Dobrú noc, Naty. Aj ja ťa ľúbim. Veľmi.“ Pohladil ma po tvári a ja som odišla do svojej izby. Prezliekla sa do pyžama a ľahla si do postele. Bolo trištvrte na tri a ja som stále nespala. Nemohla som. Vedela som, že upíri nespia. Tak som potichu zaklopala na dvere od izby rodičov. Otvorila som dvere a videla Esme, ako leží so zatvorenými očami na posteli a Carlisle ju mal chrbtom pritiahnutú k svojej hrudi. Jemne ju hladil po boku.

Potichu som prešla k ich posteli. Keď som bola už pri Carlisleovi - ten ani nevnímal a venoval sa Esme -, rozhodla som sa, že budem s nimi.  Vošla som pomaly do ich postele a sadla si medzi nich. Carlisle sa skoro zadusil od smiechu. A Esme si ma privinula k sebe a hladila ma po vlasoch.

„Prečo nespíš, Naty? Ráno nevstaneš!“ zakrútil hlavou a pozeral sa mi do očí.

„Nemôžem, už som aj ovce počítala. Nepomáha,“ ironicky som sa zasmiala a viac sa privinula k rodičom.

„Ľúbim vás.“ Esme ma pobozkala na tvár a Carlisle ma po nej pohladil. Esme ma po celú dobu hladila po vlasoch. Keď som zaspávala, jemne sa pobozkali.

„Odnesieš ju?“ spýtala sa Esme manžela. Ten potichu prikývol, vzal si ma na ruky a odniesol ma do mojej izby. Položil ma do postele, prikryl dekou a pobozkal na čelo.

„Dobrú noc, srdiečko.“ Pohladil ma po tvári. Chvíľu ešte sedel pri mne a potom za sebou okolo piatej ráno zavrel dvere.

„Čo sa deje, zlatíčko?“  spýtala sa trochu vystrašene.

„Kde je ocko? Ja som mu sľúbila, že spolu pôjdeme na ten súd.“ Poobzerala som sa po kuchyni a čo mi zo stola prišlo pod ruku, to som si zobrala. Bol to malý pralinkový bonbónik. Nebolo to najlepšie, čo som mohla spraviť, keď som si ho vzala.

„Naty, ešte si nejedla a už sa napchávaš sladkosťami! Poď sa najesť ku stolu. A otec už dávno aj prišiel z toho súdu. Bol tam o piatej ráno.“ To nie je možné, veď o piatej ešte len odchádzal z mojej izby. Pokiaľ sa s Esme nevymenil okolo štvrtej a do piatej sedela pri mne ona.

„A teraz išiel kam?“ Do úst som si napchala maslový croissant.

„Teraz išiel niečo vybaviť do Ria. Večer okolo šiestej je späť. Nechceš skočiť so mnou na nákupy?“

Prikývla som, vypila džús a odišla sa prezliecť. Vonku vyzeralo, že je fajn, tak som si obliekla červené šaty s čiernou čipkou na hrudi. Zišla som dolu, posadila sa do kuchyne a počkala na Esme. Keď prišla dolu, bol to asi zázrak. Mala na sebe tie isté šaty ako ja, ale v čiernom. „Náhoda, že?“ pousmiala sa a išli sme na nákupy. Prešli sme celé nákupné centrum, ledva sme zatvorili kufor od auta.

„Konečne doma,“ vydýchla, keď sme boli pred domom.

„Si si istá, že ocko ti nič nehovoril? O nejakej oslave alebo prekvapení?“ spýtala sa ma zvedavo. Myslela si, že ja o jej narodeninách neviem. A tak to aj ostane - do zajtra.

„Nie, spomínal iba to, že Rose má za mesiac upírie narodeniny, tak či by som mu nepomohla. Chce, aby sme my dve upiekli tortu!“ povedala som vzrušene a Esme trochu zosmutnela.

„Stalo sa niečo?“ Chytila som ju za ruku a ona smutne zakrútila hlavou. „Nie, všetko je dobré.“

Zaparkovala do garáže a vytiahli sme tašky z kufra. Odomkla som dvere a položila nákup na stôl v kuchyni. Prišli sme až o ôsmej, takže Carlisle už musel byť doma.

„Idem za ockom, potom ti pomôžem spraviť večeru.“ Rozbehla som sa ku Carlisleovej pracovni. Zaklopala som a vošla dnu. Sedel za stolom a vypĺňal nejaké spisy. Zavrela som dvere a s úsmevom som k nemu pribehla.

„Ahoj, ocko. Prepáč, že som s tebou nestihla ten súd.“

Pokrútil hlavou a objal ma okolo pásu. „To nevadí, no ale zajtra odchádzame,“ šibalsky sa usmial. On ten ostrov naozaj kúpil.

Trochu sa zasmial mojej zvedavosti a pokynul mi, aby som sa posadila.

„Vážne odchádzame. A vyzerá to tam ako z rozprávky, kúzelné. Bude sa ti tam páčiť. A sú tam dva domčeky, vezmeme aj Ness a vy budete v jednom a my s mamičkou v druhom, dobre? Môžete si spraviť svoj a my náš žúr. Večer. Súhlasíš?“ 

Bála som sa, že počula viac. Zakrútila som nenápadne hlavou na Carlislea.

„Nič, mami, hovoríme o tej oslave pre Rose. Že by sme potom mohli odísť na lov, aby Emm a Rose mohli mať svoj večer. A ja môžem k Edovi a Belle za Nessie.“

Prikývla. „Dobre, súhlasím. Idem spraviť večeru.“ Zavrela za sebou dvere a už bola v kuchyni.

„Natt, to bol výkon. Ona ti uverila. Si fakt dobrá.“

Zasmiala som sa a išla jej pomôcť. „Idem pomôcť mame s večerou.“ Prikývol a ďalej sa venoval spisom.

Kapitolu venujem Kate3 a všetkým ostatným čitateľkám. :)

Autor: esmenell, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový svet, nový život, nová budúcnosť, nová rodina - 2. kapitola: