Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 27. kapitola

18.12.2012 (10:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1861×

27. kapitola

V mojom živote sa všetko zmenilo. Život okolo mňa plynul tak, ako doposiaľ, ale akoby sa zmenil režisér, alebo prinajmenšom vymenili scenáristu. Všetko to bolo nové, nepoznané, ale zaujímavé. Bol som šťastný? Užíval som si to? Musím sa priznať, že áno. A to každý jeden okamih. A prečo tomu tak bolo? Určite za to nemohla škola, ktorú som teraz dennodenne navštevoval. A dokonca ani moja rodina, s ktorou som konečne mohol byť. Za to všetko mohla len jediná osoba. Bella. Tá mi môj život prevrátila naruby.

Chvíle, ktoré som trávil s ňou, boli pre mňa darom. Každé ráno som stál na parkovisku a netrpezlivo očakával jej auto. Keď sa konečne objavila, moje telo sa zahrialo príjemným teplom, ktoré sa mi celým vnútrom začalo rozlievať. A potom, keď vystúpila a otočila sa našim smerom, aby nás mohla obdariť úsmevom, išiel som vyskočiť z kože. Áno, je síce pravda, že sa neusmievala priamo na mňa, ale už len to, že ten úsmev poslala smerom, kde sme na ňu spolu s rodinou čakali, mi bohato stačilo.

No a potom sa začala moja pravidelná rutina. Nazeranie do myslí spolužiakov, len aby som ju aspoň na okamih zahliadol. Už som si vyhliadol osoby, ktorých mysle ma neotravovali a ktorí na Bellu nemysleli v zlom, či naopak až príliš dychtivo. Bola to síce len malá hŕstka ľudí, ale mne to postačilo. Nikdy som sa nevedel dočkať prestávky na obed. To sa vždy Bella posadila k nám a zobkala z našich tanierov. Už som si všimol, že nezje hocičo. Mala rada pizzu a veľmi v obľube mala zeleninu a ovocie. Naproti tomu nikdy nesiahla po cereálnych tyčinkách a mlieku. To vždy starostlivo obchádzala. Mala rada sladké. Čokoládový koláč zhltla so slastným výrazom na tvári.

No a čo ma tešilo asi najviac, boli naše spoločné hodiny biológie. To mi sedela až príliš blízko. Celú hodinu som pozoroval jej tvár. Každý malý detail som si vrýval do pamäte. To ako krčila noštek, ako si vždy posunula vlasy do tváre, ako sa začervenala, keď som ju pristihol, že sa na mňa díva. Boli to tie najkrajšie okamihy.

Ale čo som miloval najviac, boli noci. Nie preto, že som nočný predátor, ale preto že som všetky noci trávil u nej v izbe. Samozrejme, že o tom nikto nemal ani tušenie. No, až na Alice. Tá predsa vie všetko, že? Ale Bella nevedela o ničom. Stál som vždy pri stene zahalený tmou a pozorne strážil jej spánok. Občas sa stalo, že niečo zamrmlala, povzdychla, alebo sa zo sna usmievala. Vtedy som si nahováral, že ten úsmev patrí mne. Bolo smiešne nahovárať si to, ale bolo to to jediné, čo som mal. Predstavy. Aké patetické. Upír, ktorý si môže dovoliť všetko na svete, žije predstavami.

Ale čo iné mi zostávalo? Bol som rád za to málo, čo som dostal. Nemohol som chcieť nič viac. Keď súhlasila s tým, že zabudneme na moje správanie, na to, že som chcel odísť a budeme priatelia, akoby mi tým dala ten najväčší a najhodnotnejší dar na svete, pretože jej priateľstvo som si cenil zo všetkého najviac. Áno, bol by som rád, keby bolo niečo viac, ale musel som sa uspokojiť s tým, čo sa mi dostávalo. A tak som sa hral na najlepšieho priateľa.

Po chodbách školy sa začali pošuškávať reči. Keď nás všetci videli spolu, nezaobišlo sa to bez toho, aby si o tom nehovorili. Vzbudili sme až priveľa pozornosti, ale bolo mi to jedno. Vždy keď sme s rodinou chodili do školy, boli sme tí, čo sedeli v mimo a držali sa v ústraní. No tu, vo Forks, to bolo úplne inak. Tu sme boli stredom pozornosti, hoci sme sa o to nepričinili. To, že Bella sa držala v našej prítomnosti, pritiahlo na nás pozornosť. Ale nikto z rodiny si nesťažoval. Všetkým nám išlo len o to, aby Bella bola šťastná, aby zabudla na trápenie, ktoré má s rodinou, a aby sme jej ju aspoň nejako nahradili.

No a ja s Bellou sme si pomáhali navzájom. Často som ju na hodiny odprevádzal. Netúžil som po tom len ja, dokonca si to Bella priamo vyžiadala. Stalo sa to hneď po tom, čo behom dňa dostala osem ponúk na rande. Tí chalani boli tak vlezlí, že už ich sama nedokázala odbiť. A tak prišiel na rad bodyguard Edward. Zhostil som sa svojej funkcie, ako som najlepšie vedel. Ráno som ju čakal na parkovisku, šiel s ňou na hodinu a potom ju všade odprevádzal, až kým sa škola neskončila. To bola najobľúbenejšia časť mojej novej rutiny. A ešte hádzanie rozzúrených pohľadov po dychtivých odvážlivcoch.

„Pripravená na dnešný deň?“ spýtal som sa jej, keď sa k nám ako každé ráno pridala na parkovisku. Jej tiché „hm“ a neprítomný do diaľky zahľadený výraz ma primäli premýšľať, že niečo nie je v poriadku. Niečo sa stalo, ale čo to bolo, nemal som ani tušenia. Strelil som pohľadom k Alice a pýtal si tiché vysvetlenie. No dostal som len myknutie plecami, čo ma presvedčilo o tom, že to ani Alice nevie.

V poslednej dobe sa to stávalo často. Bella sa Alice strácala z pohľadu. Vlastne boli to len slabé záblesky, kedy Alice vedela, čo sa udeje, ale čím ďalej, tým toho bolo menej. Alice z toho bola nervózna. Vždy bola tá, ktorá s istotou vedela, čo sa komu udeje, ale pri Belle už tú možnosť nemala. Bol tomu mesiac, čo sme to s Alice znovu preberali. Vtedy sme sa zhodli na tom, že sa od Belly nesmiem pohnúť. Alice mi to neustále prízvukovala a ja som sa tomu tešil. Nič viac som nechcel, len jej byť nablízku. A toto bol ďalší dôvod, ktorý som mal.

„Môžeme?“ Pristúpil som k Belle a čakal, kým sa ku mne pridá.

Zatvárila sa, ako by len teraz precitla a uvedomila si, že už je na školskom parkovisku. Prikývla, zavesila sa mi do ramena – čo bol okamih, na ktorý som každé ráno s potešením čakal – a vybrali sme sa dovnútra. Moju rodinu sme nechali na parkovisku. Ich myšlienky do mňa neustále udierali. I oni si všimli, že dnes je niečo inak. Rozhodol som sa, že zistím, čo sa stalo a tak som sa mierne naklonil k Belle, aby som ju tichým hlasom oslovil.

„Deje sa niečo? Si dnes nejaká... zadumaná,“ hľadal som vhodné slovo, aby som vystihol ten jej výraz. Bella sa prudko nadýchla, ale svoj pohľad zo svojich nôh neodvrátila.

„Nie,“ odpovedala stroho, ale vedel som, že mi klame. Aj jej hlas ju prezrádzal a to som nemusel použiť ani svoje zmysly, ktoré mi o tom jasne napovedali. Jej ťažký dych, mierne zrýchlený rytmus srdca a pohľad, ktorým stále uhýbala.

„Keď myslíš,“ prehodil som sucho a snažil sa na ňu nenaliehať. No vo vnútri som sa celý triasol po tom, aby mi to prezradila. Bella si znovu povzdychla a zastavila sa vo svojom neistom kroku, čím mi jemne trhla rukou. Zostal som pri nej stáť a pozrel jej do tváre. Ten jej skľúčený výraz, ktorý sa jej tam objavil, mi trhal srdce. Hoci bolo dávno mŕtve, pri nej akoby znovu ožívalo.

„Ja...“ rozhovorila sa, ale hneď na to opäť stíchla. Hľadala vhodné slová, ako mi to vysvetliť. Na to som ju už až pridobre poznal.

„Bella, vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, čo ťa trápi. Sme priatelia,“ upozornil som ju na ten fakt, aj keď mi to slovo ťažko prechádzalo cez pery.

„Viem,“ odpovedala ticho, zvesila ramená a pohľadom blúdila po okolí. „Ja len... Je to trápne.“ Mal som chuť s ňou zatriasť, aby to konečne vyklopila. Tieto jej reči ma dovádzali do šialenstva. No nakoniec som sa musel upokojiť. Vedel som, že naliehanie by bolo u nej zbytočné. Len by nad tým mávla rukou a nechala ma ďalej tápať. A tak som stále stál a čakal.

Strelila pohľadom do mojich očí a chvíľu sa na mňa len dívala. V tvári sa jej striedali výrazy, ale nakoniec vyhral ten porazený a ja som vedel, že sa konečne dozviem, čo sa jej preháňa hlavou. Spolu s jej slovami sa ku mne dostala aj Alicina vízia – Bella u nás na gauči so spokojným úsmevom na tvári, ja s Bellou v lese ruka v ruke, ako sa prechádzame. Boli to len záblesky, ale mňa to potešilo. Mal som tendenciu zašlkebiť sa nad tým, ale nakoniec som to ustál. Neubránil som sa však potešenému vzdychu, keď mi Alice v myšlienkach poslala krátku vetu: „Tento víkend.“ Sama dobre, že neskákala od šťastia, že o Belle mala znova víziu.

Spolu s Alicinou myšlienkou ku mne doľahli aj Belline slová: „Otec má na víkend plán,“ povedala smutne a opäť odvrátila pohľad. Tvár jej mierne zružovela, ako sa jej na nej usadil rumenec. Hanbila sa a ja som vedel, že je to preto, že nás chcela požiadať, či môže ten víkend stráviť u nás. Chytil som ju za rameno a jemne ho stisol. Zdvihla pohľad a opäť ho zapichla do toho môjho.

„Tak by sme si mali aj my nejaký urobiť. Čo ty na to?“ Belle sa prekvapením rozšírili oči a zalapala po dychu.

„Mohla by som? Teda... Nevadilo by ti to?“ jachtala. Mal som chuť riadne sa preplesknúť. Všetky tie jej obavy pramenili z mojich slov, ktoré som vyhŕkol po našom príchode. Hoci som bol doma už viac ako dva mesiace, stále mi neverila, že mi jej prítomnosť nevadí, a tak som sa rozhodol, že tento víkend ju o tom presvedčím. Musím jej dať jasne vedieť, ako na tom sme.

„Nevadilo,“ preniesol som odhodlane. „Ale iba ak by tebe nevadilo, že ten víkend stráviš celý so mnou,“ dodal som a neubránil som sa obáv. Áno, tentokrát som to bol ja, komu sa hlas mierne triasol. Bál som sa, aby ma neodmietla. Tak veľmi som chcel, aby mi bola nablízku a aby som jej mohol ukázať svoj záujem o ňu bez toho, aby sme boli na očiach celej škole. Po mojich slovách sa Bella usmiala a prikývla.

„Keď inak nedáš.“ Konečne som opäť videl v očiach tie iskričky, ktoré som tam miloval.

„Fajn. Ale priprav sa, že dva dni s upírom ťa položia na lopatky,“ varoval som ju a opäť jej ponúkol svoje rameno, aby sme mohli ísť na hodinu. Bella ho vďačne s úsmevom prijala.

„Nemôžeš byť horší ako Emmett a s ním som pár dní prežila,“ vyhlásila s hrdosťou a podtrhla to zdvihnutou bradou.

„Ja nie som Emmett. Nebudem ťa šetriť,“ zašepkal som jej do ucha a pri tom sa oň mierne otrel, čo Belle spôsobilo rozhodenie jej rytmu. Jasne som počul tlkot jej zrýchleného srdca. Zatriaslo ňou a ja som si nebol istý, či to je odporom, alebo niečím iným. Stisla mi povzbudivo rameno, do ktorého bola zasa zavesená a tiež sa ku mne počas chôdze priblížila. Otrela sa o moje líce a dýchla mi na krk.

„To ešte uvidíme.“ Znelo to ako výzva a ja som ju bral všetkými desiatimi. Odpovedal som jej len úsmevom a svižnejšie s ňou vošiel do vnútra budovy.

Deň v škole prebehol zasa veľmi rýchlo. Neviem, čím to bolo. Predtým, keď som chodil do školy, sa dni neuveriteľne vliekli, ale teraz, keď som sa neustále zaoberal myšlienkami na Bellu, to šlo až príliš rýchlo. Na obede sme o tom, že Bella bude cez víkend u nás, upovedomili aj mojich súrodencov. Všetci to prijali s nadšením. Alice začala plánovať nákupy, Emmett ten ju zasa presviedčal, že tento víkend bude Bella s ním. Doslova sa o ňu začali hašteriť, a tak som ich musel zahriaknuť. Už som sa tešil, ako ich schladím.

„Máte smolu. Tento víkend bude Bella len moja,“ preniesol som hrdo a pozrel na menovanú. Sedela vedľa mňa a v tichosti počúvala, ako sa o nej bavíme. „Už sa mi sľúbila,“ dodal som a čakal na súhlas od nej. Bella mi venovala ten najkrajší úsmev na svete.

„Áno, Edward má pravdu, máte smolu,“ zaškerila sa na Emmetta a Alice, ktorí na ňu zazerali s otvorenými ústami. „Počas tohto víkendu som len Edwardova,“ zašepkala a pozrela na mňa. Ten pohľad, ktorým po mne hodila, som absolútne nechápal. Bol taký... zamyslený a dychtivý, až ma z neho striaslo a ja som sa už nevedel dočkať, kedy škola skončí. Samozrejme, že som jej ho presne tak isto oplatil. Chcel som jej dať vedieť, že po inom netúžim, len s ňou byť sám mimo všetkých a dokonca i mojej rodiny. Som sebec, že ju chcem len pre seba? Asi áno. Ale ja som potreboval zistiť, ako to vlastne s nami je.

Chvíľu na to sme sa zodvihli a okráčali na biológiu – poslednú hodinu tohto týždňa. Posadili sme sa do svojej lavice a ja som zachytil závistlivé pohľady niektorých spolužiakov. Bolo jedno, či to boli chalani, či dievčatá. Chlapci závideli mne a dievčatá Belle. Aj keď pri nej to bolo trochu iné. Častokrát ju pohľadom doslova vraždili. V myšlienkách premýšľali, ako to vlastne so mnou a Bellou je. Čo spolu máme a tak. Tak rád by som ich presvedčil, že v tom je niečo viac, ale sám som to nevedel.

Keď do mňa vrazili dychtivé myšlienky Mike Newtona, ktorý po Belle stále slintal a nechcel si pripustiť, že by u nej nemal úspech, musel som tlmene zavrčať, čím som upútal Bellinu pozornosť. Zastavila sa vo vybaľovaní svojich knižiek a pozrela na mňa. Ja som jej pohľad cítil, ale nevidel, pretože som tým svojim vraždil Newtona.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa Bella a nahla sa ku mne bližšie.

Jej prítomnosť ma upokojovala, ale nie dosť dostatočne, no keď mi stisla pažu, akoby mnou prešiel elektrický prúd. Jej dotyk spôsobil, že som začal uvoľňovať svoju doteraz pevne zomknutú čelusť a podarilo sa mi cez zaťaté zuby precediť jediné slovíčko: „Newton“, ale pohľad som k nej neotočil. Zachytil som, ako sa Bella pozrela na Mike. Bol som si tým doslova istý, pretože jemu to vykúzlilo úsmev na tvári. Bol spokojný, že upútal jej zrak. A namýšľal si, že sa mu konečne podarí pozvať ju niekam von. V hlave si už plánoval, ako si ju odchytí dnes cestou na parkovisko a odtiahne ju odo mňa hoci aj násilím, len aby dostal na to príležitosť. Zasa sa mi rozvibrovala hruď a neubránil som sa tomu, aby som na Bellu pohliadol. Dal som do svojho pohľadu všetku zúfalosť, ktorá sa ma práve zmocnila.

To moje vrčanie opäť prinútilo Bellu, aby sa na mňa pozrela. Najprv sa jej v tvári zrkadlilo zhnusenie, ktoré sa ale pri pohľade do mojich očí hneď vytratilo a nahradilo ho pochopenie. Najprv som si myslel, že to zhnusenie patrí mne. Že to je jej reakcia na moje správanie, ale keď položila svoju ruku na moju a pohladila ma po nej, spoznal som, že to zhnusenie patrilo Mikeovi. Mala to v očiach. Ubezpečovala ma, že to on ju otravuje nie ja. Ako by mi tým pohľadom vravela: „Sľúbila som ti to!“

„Na čo myslí?“ spýtala sa po chvíli a svoju ruku nechala v tej mojej. Porazene som si povzdychol.

„Chce ťa pozvať von. Chce si ťa odchytiť na parkovisku a pozvať ťa cez víkend na rande,“ vyhŕkol som a neubánil som sa sklamaniu. Nevedel som, ako to Bella prijme a či s tým nakoniec nebude súhlasiť. Veď je predsa mladé, krásne dievča, ktoré si zaslúži žiť normálnym životom. Chodiť na rande, mať pozornosť chlapcov.

Bella si odfrkla a odtiahla sa odo mňa. Zrazu som pocítil smútok, že sa ma už nedotýka. „Ešte ho to neprešlo.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie.

„Chceš si s ním vyjsť?“ spýtal som sa so strachom. Bella sa na mňa ostro pozrela spod rias a nesúhlasne zakrútila hlavou.

„Nikdy!“ prehlásila odhodlane a tvár zvraštila do úškľabku. „Je mi odporný. Prepáč... Za to všetko,“ dodala napokon. Nechápavo som pokrútil hlavou.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ Bella pozorovala lavicu pred sebou a hruď sa jej pravidelne dvíhala.

„Ja... Mrzí ma, že to musíš počúvať.“ Zdvihla hlavu a zrak zabodla do mojich očí. Čokoládová rieka. Tak nádherná. Znovu zrak sklopila. „Máš starosti sám so sebou. Zvykať si opäť na množstvo ľudí okolo teba a ich myšlienky na teba. Viem, si to predstaviť,“ odfrkla si, ale nedala mi priestor sa vyjadriť, pretože hneď pokračovala. „Nemusím vedieť čítať myšlienky, aby som vedela, na čo myslí Stanlleyová. Stačí sa na ňu pozrieť a vidíš, ako pri pohľade na teba slintá,“ pri posledných slovách sa zatriasla. Nechápal som, čo ju k tomu viedlo. „Skrátka viem, že to všetko vidíš v ich hlavách, to ako po tebe prahnú a okrem toho ešte musíš počúvať myšlienky o mne. Mrzí ma to,“ zopakovala.

Bol som rozpoltený a nevedel som, čo svojimi slovami chcela povedať. Ona si všimla, ako sa na mňa dievčatá pozerajú? Videla v ich pohľade túžbu po mne? Čo pri tom cítila? Bola naštvaná? Sklamaná? Alebo jej to bolo jedno? Mrzelo ju, že počujem, čo si o nej myslia chlapci, ale aj tak všetko ju trápilo, že o mne podobne zmýšľajú dievčatá?

„Nevnímam ju,“ uistil som ju. „Skrátka som ju vypol,“ snažil som sa jej vysvetliť, že si o mňa nemusí robiť starosti.

„Aj tak ma to trápi,“ pozrela na mňa. „Mal by si vypustiť aj ostatných.“ Vedel som, že naráža na chalanov. Ale ako jej vysvetliť, že to robím pre ňu, aby som ju chránil a nevystavil ju nebezpečenstvu? Musel som pozorovať všetky mysle, aspoň okrajovo. No a myšlienky Mikea na mňa stále kričali, takže tie sa vypustiť nedali, ani keby som chcel.

„Niekedy to nejde,“ povzdychol som si. „Hlavne, keď sú myšlienky niekoho tak hlasné ako napríklad tie Mikeove. Na to, ako o mne zmýšľajú ľudia, som mal možnosť zvykať si celé desaťročia. Už to ani nevnímam, ale to, že ma budú zasahovať myšlienky na niekoho iného... To je nové. Na to si len zvykám.“ Mal som strach, že som prezradil až príliš veľa zo svojich pocitov. No Bella si buď moje slová nevšimla, alebo si ich nechcela pripustiť. Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Chcela by som ti pomôcť, ale neviem ako. Tým, že si stále so mnou sa to určite len zhoršuje. Možno by si mal...“ odlmčala sa a ťažko prehltla. Mal som tušenie na čo naráža. Chce, aby som si ju prestal všímať, aby som sa jej vzdialil. Lenže toto som už nedokázal. Asi som masochista, ale ja som sa už rozhodol. Radšej budem trpieť jej prítomnosťou, ako byť na míle vzdialený a trpieť sám.

„Máš pravdu,“ začal som, na čo ona po mne strelila pohľadom. Lenže moje slová nabrali úplne iný smer, ako dúfala. „Mali by sme im dokázať, že nie sme k dispozícii.“ Pousmial som sa výberom mojich slov, ale nepozeral som na ňu. Mal som strach, ako sa po nich zatvári. Cítil som, že ma uprene pozoruje. Zasa sa ma zmocnila úzkosť z toho, že nie som schopný vidieť, na čo myslí. Teraz by sa mi to tak hodilo.

„Dôkaz?“ šepla Bella a obzrela sa po triede. Pozoroval som ju len okrajovo a čakal, na čo príde. Pomaly prechádzala pohľadom od Mikea k Jessice. Doslova som počul tie kolieska, ktoré sa jej v hlave so škrípaním otáčali, ako sa snažila na niečo prísť. Najradšej by som jej sám napovedal, ale nemal som odvahu, a tak som ju nechal, nech sama o tom premýšľa.

„Jasné,“ ozvala sa po chvíli. „Musíme na niečo cez víkend prísť. Už nemám síl odbíjať tých zvrhlíkov a tiež ma trápi, že trpíš za nás oboch. Potrebujeme nejaký plán. Takže máme na víkend prácu,“ dodala napokon a ja som si v duchu smutne zavzdychal sklamaním. Čakal som, že jej to príde, ale takto som ju na to musel celý víkend pripravovať a prísť na nejaký nenútený spôsob, ako jej naznačiť riešenie.

Ešte sa chystala niečo dodať, keď ju vyrušil príchod učiteľa, a tak na mňa len spiklenecky mrkla a obrátila pozornosť k nemu. Tentokrát som si povzdychol nahlas, ale nechal som to tak a začal premýšľať, ako Bellu nahovorím, aby sme pred ostatnými hrali pár. Bude to ťažké, ale dúfam, že mi v tom pomôže.

Keď zvonec ohlásil koniec hodiny, nebol som o nič múdrejší. Skôr som sa cítil oveľa skľúčenejší. Mohol za to Mike, ktorého to odhodlanie neopustilo. Premýšľal som, ako sa mu vyhnúť, ale keď sme spolu s Bellou vyšli z budovy, zazrel som ho na parkovisku pri našom aute. Moja rodina tam ešte nebola, takže bolo neodmysliteľné, že keď k autu prídeme, Mike si povedať nedá. V jeho hlave som videl, že nemieni ustúpiť. Potichu som zakňučal, čím som upútal Bellu. Tiež si Mikea všimla. Pritisla sa tuhšie ku mne a cítil som, ako zviera moje rameno.

„On je neskutočný. Mám chuť mu dať patrične najavo, že mi už totálne lezie na nervy,“ odfrkla si, keď sme sa k nemu pomaly približovali. Náhle sa však zasekla v pohybe a vyhŕkla: „Mám nápad. Poď!“ A ťahala ma k jej autu, ktoré parkovalo kúsok od toho nášho. Prekvapený jej správaním som ju ticho nasledoval. Lenže to, že sme zmenili smer, si všimol aj Mike a tak sa odlepil zo svojho miesta a vydal sa k nám.

„Spolupracuj!“ šepla Bella, zastala kúsok od svojho auta a natisla ma na seba, pričom ma obdarila širokým úsmevom.

„Tak už si vymyslel, kam zajtra pôjdeme?“ začala dostatočne nahlas tak, aby jej slová počul aj Mike, ktorý bol teraz už od nás len na pár krokov. Samozrejme, že ho upútala a on sa v kroku zastavil, nastražil uši a počúval. „Ten minulý víkend sa mi veľmi páčil. Bolo to tak romantické. Len ty a ja, samy na opustenom mieste...“ Pri posledných slovách sa natisla na mňa ešte viac a zmyselne sa oprela o moju hruď. Keby som nevedel, že to len hrá, bol by som z jej slov rovnako vykoľajený ako Mike. Ten na nás zízal s otvorenými ústami. Bella sa letmo obzrela a zachytila Mikeov pohľad. Tvárila sa prekvapene, akoby ho tam vôbec nečakala, ale hneď na to šibla pohľadom ku mne a vyzývala ma, aby som ju v tom samu nenechal. Prudko som sa nadýchol, omotal som ruky okolo jej pásu a natisol si ju k sebe tuhšie.

„Samozrejme, že som niečo vymyslel, ale je to prekvapenie. Nemaj obavy, láska, bude to viac než romantické. Viem, že miluješ, keď sme spolu sami, ale tentokrát si vyjdeme aj trochu medzi ľudí. Niežeby som s tebou nebol rád osamote a neužival si ťa, keď patríš len mne, ale trochu vzduchu ti nezaškodí,“ káral som ju naoko a tvár zaboril do jej vlasov. Bella sa zachichotala a rukou zašla pod moju košeľu.

„Rozprávaš, akoby si sa ty snažil dostať z izby.“ Zdvihla ku mne tvár a venovala mi svoj krásny úsmev.

„Myslím, že i keby som sa o to snažil, nepustila by si ma,“ hral som stále našu hru a počúval myseľ vykoľajeného Mikea, ktorý najprv zalapal po vzduchu, potom sa znechutene zaškeril a hneď po mojich slovách sa otočil na opätkoch a zmizol.

No Bellu som aj tak nepustil. Užíval som si ten okamih, keď mi bola tak blízko. Natisnutá tým svojim teplým mäkkým telom na mojom kamennom. Bože, keby tušila, čo so mnou robí, asi by utiekla rovnako ako Mike. A ten jej pohľad. Mal som pocit, že sa v tej čokoládovej rieke utopím. Videl som, ako sa jej hruď zrýchlene dvíha a tým naráža do tej mojej. Počul som jej srdce, ako sa trepe v omnoho rýchlejšom tempe ako pred pár minútami. Stáli sme tam, hoci Mike už bol dávno z nášho dosahu a dívali sa jeden druhému do očí.

Na to Bella zaklipkala očami a zmätene sa okolo seba obzrela, až napokon znova zastala pohľadom na mne. Vyzerala, ako by sa teraz prebudila.

„Je preč,“ šepla, ale nepustila sa ma a ani sa neodtiahla.

„Je preč,“ potvrdil som jej a tiež zostával v rovnakej pozícii. „Vyšlo to. Aspoň na nejaký čas. Myslí si, že my dvaja spolu...“ hlas sa mi zadrhol v krku, ako som nemohol vysloviť Mikeove myšlienky, pretože sám som túžil, aby to bola pravda. Bella sa pousmiala a až teraz zvesila ruky a odtiahla sa. Jej úsmev sa zmenil na smutný. Hneď na to pokývala súhlasne hlavou.

„Asi... Mala by som ísť.“ Sklopila zrak, otočila sa a vykročila k autu, kde zastala a začala v batohu loviť kľúče od auta.

Ja som zostal na mieste, neschopný slova a pohybu. Tak veľmi som túžil priskočiť k nej a opäť si ju pritisnúť k sebe. Zaboriť tvár do jej vlasov a vdychovať tú úžasnú vôňu už naveky. Lenže nemal som na to právo. To, čo sa udialo pred chvíľou, bola len hra pre Mikea. Nič viac a nič menej. Vložil som si ruky do vreciek a smutne zvesil ramená. Pohľad stále upretý na jej chrbát a vlasy splývajúce jej po ňom.

Keď nasadla do auta, otočila sa ku mne a usmiala sa. Skôr ako mi zamávala a odišla z parkoviska, stihla mi oznámiť, že o dve hodinky je u nás. Nevedel som, čo robiť. Stál som tam ako blbec a civel na jej vzďaľujúce sa auto. Keby ma nevyrušil Emmett, ktorý do mňa dosť nešetrne šťuchol, keď prechádzal okolo mňa, asi by som tam stál minimálne do zotmenia ponorený do svojich myšlienok na ten krátky okamih s Bellou v mojom náručí. Takto som sa musel prebrať. Hneď ma však napadlo, že za dve hodinky ju budem mať znova len pre seba, a tak som rodinu súril, aby sme sa domov dostali čo najrýchlejšie. 

Moje zlaté dámy. Ani si neviete predstaviť, ako ma teší váš záujem. Ďakujem za komentáre, ktoré ste mi zanechali pri tej predchádzajúcej kapitole a i za tie, ktoré zanecháte tentokrát. Ste mojou hybnou silou. Hoci nemám príliš veľa času na písanie, tak len vďaka vám sa do toho vždy pustím a nájdem si ho aspoň minimum. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 27. kapitola: