Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nechcem byť upír! - 6. kapitola

15.07.2012 (17:15) • AlenaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1345×

„Prečo by si ich mala roztrhať na kusy?“ spýtala som sa nechápavo. Tanya už išla vybuchnúť od zlosti.

„Bella...“ začal Jacob. „Upíri a vlkolaci sa už od nepamäti nepriatelia...“ A to už Tanya nevydržala a skočila po Jacobovi. Ten sa okamžite premenil na niečo veľmi podobné vlkovi, ale omnoho väčšie.

„Nie,“ povedala som si pre seba a chcela som sa medzi nich postaviť, ale Embry sa tiež premenil a postavil sa predo mňa. Chcel na mňa zaútočiť.

„Embry, nie, prosím, ja vezmem Tanyu a pôjdeme preč. Len nás nechajte odísť,“ prosila som Embryho vo zvieracej podobe.

„Bella, my ťa ale nemôžeme pustiť. Charlie po tebe vyhlásil celoštátne pátranie. Nemôžeme ťa len tak nechať ísť,“ odpovedal mi namiesto Embryho Quil.

„Ale ja nemôžem prísť k Charliemu ako upír.“ Rýchlo som skočila medzi Tanyu a Jacoba a odtrhla som ich od seba. Zobrala som Tanyu za ruku a ťahala ju preč. Jacob sa za nami rozbehol, ale Tanya sa otočila a odrazila ho rukou.

„Prepáč,“ povedala som rýchlo a bežala ďalej. Mala som chuť plakať, ale nešlo to. Iba som potichučky vzlykala.

 Keď sme prišli do domu všetci začali vraštiť nosy ako keby im niečo veľmi smrdelo.

„Presne tak. Vlkolaci. Hneď sa ideme osprchovať,“ povedala Tanya akoby vedela, čo sa chcú opýtať.

„Kde ste sa stretli s vlkolakmi?“ opýtal sa Eleazar.

„Pri washingtonských hraniciach. Bella bežala až tam, tak som išla za ňou. A tam sa stretla so starými známymi,“ hovorila Tanya cestou hore po schodoch. Ja som išla za ňou.

Ja som sa išla osprchovať do Tanyinej izby a ona do Katinej. Vychutnávala som si teplú vodu, ktorá mi tiekla po pokožke. Aspoň na malú chvíľku som sa cítila čistá, ale keď som vyšla zo sprchy, tak sa ten pocit stratil. A tu som narazila na ďalší problém. Nemám tu žiadne veci na prezlečenie. Tanya prišla do izby v uteráku a už otvárala dvere oproti posteli. Keď ich otvorila, neverila som vlastným očiam. Šatník väčší ako môj dom vo Forks. Pozrela sa na mňa a zasmiala sa nad mojou reakciou. Stála som s otvorenými ústami a hľadela na to všetko oblečenie. Veď toľko oblečenia nie je v žiadnom obchodnom dome.

„Čo je?“ opýtala sa Tanya.

„Nič. Len... že som toľko oblečenia po kope ešte nikdy nevidela,“ odpovedala som jej ešte stále v úžase.

„To nič nie je, toto je iba časť môjho oblečenia. Takéto šatníky mám ešte v štyroch domoch,“ zasmiala sa a ťahala ma do jej šatníka.

„Môžeš si obliecť čokoľvek budeš chcieť. Ja mám toho veľmi veľa. Niektoré veci som ešte nikdy nemala oblečené,“ povedala mi s úsmevom a išla si pohľadať nejaké oblečenie.

„Ale ako si mám vybrať z tohto všetkého?“ opýtala som sa skôr sama seba, ale Tanya už stála za mnou v čipkovanej spodnej bielizni.

„Hmm, tak poď, pomôžem ti niečo vybrať,“ povedala a ťahala ma k spodnej bielizni.

„Tanya, prišli na návštevu Garrett s Randallom,“ povedal Eleazar potichu, ale my sme to aj tak počuli.

„Kto sú Garrett a Randall?“ opýtala som sa Tanye.

„Sú to nomádi, ako som ti predtým hovorila. Občas sa zastavia, keď idú okolo. Na, choď si vyskúšať toto,“ povedala a podala mi čiernu čipkovanú podprsenku s nohavičkami.

„Hneď budeme dole,“ povedala Tanya. Už oblečená som sa vrátila k nej. Bola už komplet oblečená, mala na sebe veľmi pekné rifle, čierne tričko na ramienka a čierne topánky na veľmi vysokom podpätku. Mne tiež podala rifle, čierne tričko na ramienka a tiež čierne lodičky ale na menšom podpätku. Škaredo som sa na ne pozrela, lebo keď som stála na podpätkoch vždy som skončila s rukou alebo nohou v sadre. Asi to pochopila, lebo sa otočila a priniesla mi čierne baleríny.

„Ďakujem,“ poďakovala som jej. Ešte mi podala hrebeň a čiernu čelenku do vlasov. Potom ma už ťahala dole po schodoch, aby som sa s nimi zoznámila.

Na pohovke sedeli veľmi pekní muži. Prvý bol vysoký, tmavovlasý s červenými očami. Druhý sedel vedľa Kate a živo medzi sebou diskutovali. Bol tiež vysoký, plavovlasý a  mal veľmi pekné oči.

„Ahojte,“ pozdravila ich Tanya. Ja som radšej nič nepovedala. Sadla som si vedľa Kate. Ten plavovlasý muž ku mne hneď nastavil ruku.

„Ahoj, ja som Garrett,“ predstavil sa mi milo.

„A ja som Randall, veľmi ma teší,“ predstavil sa aj ten druhý.

„Ahojte, ja som Bella,“ odzdravila som a potriasla Garrettovi rukou. Garrett sa znova začal rozprávať a Kate. Až teraz som si všimla, že Irina tu vlastne nie je. Už som sa chcela opýtať kde je, ale Randall ma prerušil tým, že sa ma začal vypytovať.

„Tak, Bella, odkiaľ si?“ opýtal sa ma milo.

„Z Washingtonu, z malého mesta Forks,“ odpovedala som mu rýchlo.

„Vidím, že máš ešte červené oči. Takže si musela byť premenená nedávno, mám pravdu?“ opýtal sa ma, ale ja som veľmi nechcela túto tému rozoberať. Tak som len pokrútila hlavou.

„Prepáčte, ale chcem ísť na lov,“ ospravedlnila som sa a už som chcela odísť, keď sa ozvala Tanya.

„Ak chceš, pôjdem s tebou,“ povedala, ale ja som vedela, že chce ísť so mnou, aby na mňa dozrel. Nechce, aby som išla tak blízko ku hraniciam s Washingtonom.

„Nie, to fakt nemusíš. Chcem byť sama, aby som si vyčistila hlavu,“ povedala som a vybehla som z domu.

Bežala som asi päťsto metrov a zastavila som sa. Sadla som si a oprela sa o strom. Začala som rozmýšľať nad tým, ako sa dostanem do Talianska. Budem bežať do Vancouveru a odtiaľ lietadlom do Florencie a odtiaľ autom do Volterry. Tam sa ukážem na nejakom námestí. Viem, že tento plán nie je dokonalý, ale mne stačí. Rozbehla som sa naspäť k domu. Cestou som ulovila troch jeleňov. Skočila som hneď do Tanyinej izby. Dúfam, že ma nepočuli. Na stolíku som mala moje veci aj s ruksakom. Vytiahla som si odtiaľ peňaženku, pas a mobil. Potom som otvorila Tanyin šatník. Zobrala som si odtiaľ veľkú šatku, rukavičky nad lakte a slnečné okuliare. Ešte som si od nej zobrala kabelku a do nej dala všetky tie veci. Už som chcela vyskočiť z okna, ale všimla som si, že pri tom behu som si úplne zničila topánky. Vrátila som sa naspäť a zobrala si aj botasky. Vyskočila som z okna a bežala. Trvalo mi to sotva desať minút. Dobehla som na letisko. Z kabelky som si vytiahla slnečné okuliare, lebo moje červené oči by nerobili príliš dobrý dojem.

„Poprosím si letenku do Florencie,“ poprosila som. Ešte, že som si tú kreditnú kartu zobrala. Na nej som mala veľa peňazí, lebo aj mama, aj otec, mi tam každý mesiac dávali peniaze.

„Nech sa páči. Lietadlo letí o hodinu a pol. Bude to tisíc dvesto dolárov,“ povedala a ja som jej podala kreditku. Naťukala som si kód. Podala mi kreditku naspäť a ja som si išla sadnúť.

5. kapitola   7.kapitola

Autor: AlenaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nechcem byť upír! - 6. kapitola: