Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 23. kapitola

5


Modelka - 23. kapitolaŠťastie. Čo to vlastne je a predstavuje? Stav, pocit alebo len myšlienku, ktorá dokáže vo vnútri človeka rozliať teplo a na tvári vykúzliť úprimný úsmev?


23. kapitola

 

„Skutočne to zvládneš sama? Ak chceš, zavolám Georgeovi a poviem mu, že v noci zostanem s tebou,“ strachovala sa Ruth, keď ma večer doviezla domov. Od rána som trávila čas v nemocnici, čakajúc spoločne s mamou na otcovo prebudenie, ktoré sa konalo v poobedňajších hodinách, ale iba na pár mizerných minút, kedy ho museli lekári kvôli bolestiam opäť uspať silnými liekmi. Predtým, než sa mu viečka opätovne zatvorili, ma obdaril malým, pre mňa natoľko známym úsmevom. Znamenal radosť. Vedela som, že z toho, že ma po dlhom čase opäť vidí. Napriek tomu som mu nedokázala jeho úsmev opätovať - nie po všetkom, čo som sa dozvedela a čo ma v srdci bude už navždy ťažiť. Pocítila som nesmierne výčitky za to, že som s ním netrávila viac času, keď som mohla. V čase, keď bol zdravý a našu jedinú starosť predstavoval výber obeda v reštike v centre mesta. Teraz boli chvíle s ním spočítané a čas, ktorý ich určoval, tvoril akési presýpacie hodiny.

„Nie je to potrebné, ale ďakujem za starosť,“ zašomrala som a snažila sa pousmiať, aj keď mi ten nepatrný pohyb pier spôsoboval veľké množstvo námahy. Ruth s nevôľou prikývla, očividne ma nechcela zbytočne presviedčať, a predtým, než odfrčala domov, mi popriala veľa sily, načo som jej dokázala iba nepresvedčivo prikývnuť. Neprítomne som sledovala svetlá jej auta, kým nezahla za roh, a potom som sa pomaly stočila na päte a odšuchtala sa s hlavou sklonenou k zemi ku dverám. Vlastne som sa domov z nemocnice príliš nehrnula, chcela som byť s otcom čo najdlhšie, ale mame sa nakoniec podarilo ma presvedčiť, aby som si šla trochu odpočinúť.

Ona zostala s otcom a sľúbila mi, že ak by sa hocičo udialo, dá mi vedieť. S nevôľou som súhlasila, skôr preto, aby som jej dopriala s otcom nejaký čas strávený osamote. Pri tejto myšlienke ma bolestivo pichlo pri srdci. Na svete nejestvuje väčšej bolesti než je vedomosť o chorobe vášho najbližšieho. V pravidelných intervaloch som si dodávala guráž a podporu, v duchu si hovoriac, že sa z toho všetkého dostane, že bude v poriadku a ešte aj o dvadsať rokov budeme spoločne sedieť na záhradnej hojdačke a smiať sa na starých fotkách z dovoleniek.

Otcova diagnóza bola však úplne jasná a bez možnosti zlepšenia. Umieral a na svete nebolo medicíny, ktorá by mu dokázala pomôcť. Doparoma, žili sme v dvadsiatom prvom storočí, ako bolo možné, že neexistovalo nič, čo by ho vyliečilo?!  Načo mi boli milióny na konte, keď sa ukázali byť v tejto chvíli úplne zbytočné?!

Moje kroky ma zaviedli priamo do spálne, čo som si uvedomila v momente, keď som na stene hmatala vypínač. Izbou sa rozhostilo oslepujúce svetlo, kvôli ktorému som bola donútená pretrieť si oči. Dlaň som mala ľadovú, akoby v mojom tele neprúdila žiadna krv, ale v tejto chvíli mi to bolo viac než príjemné, pretože som ňou aspoň na okamih dokázala zabrzdiť pulzujúcu bolesť hlavy. Vybrala som sa otvoriť okno, keď som si uvedomila, aký je v izbe vydýchaný vzduch - nevetralo sa v nej už takmer tri dni, až som sa čudovala, že sa v týchto nehostinných podmienkach dalo ešte existovať.

Cítila som sa otupene a celé telo ma bolelo. Ako z fyzickej, tak aj z psychickej stránky. Chvíľu som hľadela na večerné Los Angeles, ktorého svetlá hýrili všemožnými farbami, až som sa nakoniec rozhodla ísť do postele. Na zemi ma však zaujal väčší čierny predmet, ktorý som po pár sekundách dokázala identifikovať - fotoaparát. Ten, ktorý patril novinárovi, ktorého telo sa nachádzalo ktovie kde. V hrdle mi narástla hrča, kým som ho zdvíhala zo zeme. Musel ho tu nechať Edward, čo znamenalo, že jeho prsty boli posledné, ktoré sa ho dotýkali...

Prezerala som si ho opatrne, akoby som sa bála, že môže o malú chvíľu vybuchnúť. V podstate som ale nikde nemohla mať istotu, že sčasti moje obavy nemôžu byť naplnené...

Foťák vyzeral byť v dobrom stave, dokonca sa nikto nepričinil na vzniku žiadneho škrabanca. Automaticky, bez rozmýšľania som ho zapla a preklikla sa k fotkám. Naposledy fotená som bola ja s Edwardom. Pri pohľade na naše spoločné objatie som mala dojem, akoby sa to všetko bolo udialo v inom vesmíre, v odlišnom svete. Sledovala som spokojný úsmev na tvárach nás oboch a cítila pomyselné nože zabodávajúce sa do môjho srdca. Sledovala som úsmev, ktorý som na tvári mala v čase, kedy by som bola komukoľvek odprisahala, že na nej ostane už naveky. Objímali sme sa, smiali a mysleli si, že to tak bude navždy. Naivná, detská predstava. 

Šťastie. Čo to vlastne je a predstavuje? Stav, pocit alebo len myšlienku, ktorá dokáže vo vnútri človeka rozliať teplo a na tvári vykúzliť úprimný úsmev? Každý by mohol odpovedať inak, v jednom by sme sa však určite zhodli - nie je večné. Tak nečakane, ako príde, aj odíde. Zanechá za sebou smršť, strhne z očí ružové okuliare a nechá vás čeliť krutej realite, pred ktorou nejestvuje úkrytu.

Bezmocne som nechala svoje telo padnúť do vankúšov a slzy stekať po lícach. Všetko, čo sa v mojom živote mohlo pokaziť, sa aj skazilo. Zostala som sama a nebol tu nikto, kto by mi podal pomocnú ruku, nikto, kto by ma ochránil pred bolestivou realitou.

 

***

 

Ľutujeme, urobili sme všetko, čo bolo v našich silách...

Je nám to ľúto...

Mrzí nás to, viac sme nedokázali urobiť...

Hlavou mi neustále vírili frázy, ktorými sa oháňali lekári v to slnečné štvrtkové ráno o dva týždne neskôr. Presne si spomínam na ich ľútostivý pohľad, ktorými počastovali mňa a matku, keď všetci piati vyšli z ockovej nemocničnej izby, striedavo sledujúc nás a podlahu. Odvahu na vypovedanie smutnej, avšak pre nás aj najobávanejšej správy, nabral iba jeden z nich, ale aj ten skôr z donútenia. Posledné, čo si z toho rána a celkove dňa pamätám, je lekárova dlaň na mojom ramene, vyjadrujúc sústrasť zo straty, a zosunutie sa na nepohodlnú, nemocničnú stoličku na chodbe. Veci, ktoré sa udiali po tom, som nedokázala vnímať. Uzavrela som sa do svojho vnútra, samoty a nekončiaceho smútku za osobou, vďaka ktorej som sa narodila. Slzy mi stekali po lícach, pomaly dopadali na tričko maslovej farby, zanechávajúc po sebe malé mokré fliačky, ktoré po pár minútach pripomínali skôr zdobenie.

Hrdlo som mala od vzlykov natoľko stiahnuté, až som sa veľakrát nedokázala poriadne nadýchnuť. Všetci  sme čakali, že tento deň raz príde, dokonca sme sa s tým aj sčasti zmierili, no keď bol tu, mala som chuť vrátiť čas a presvedčiť otca, aby sme sa o niečo, čokoľvek, vôbec pokúsili. Možno by sa stal zázrak, veď nádej zomiera posledná. Obviňovala som ho z toho, že to ani neskúsil, vzdal sa bez boja. Obviňovala som seba z toho, prečo som ho nedokopala k inému rozhodnutiu... Namiesto toho, aby sme sa za tie posledné dva týždne boli rozprávali o čomkoľvek inom než o jeho chorobe, som mala dojem, že sme ju radšej mohli riešiť a nezmieriť sa s osudom. Aj keď mi doktori minimálne tisíckrát povedali, že je to márne, nie je mu už pomoci, nemala som sa tak ľahko vzdať.

Podvedome som vnímala, ako som matku hneď potom, čo s bledou tvárou zmáčanou od sĺz vyšla z jeho izby, objímala okolo ramien. Jej telom natriasali bolestivé vzlyky. Ja som napriek tomu, že to bol jeden z posledných razov, čo som ho mohla vidieť, nechcela ísť dovnútra. Hlavne pre to, že on tam už viac nebol. Na posteli zostalo ležať iba telo, bez známky života, bez duše. A čo je telo bez duše? Iba opustená schránka. Ani prázdnu slimačiu ulitu bez slimáka nemôžete viac nazývať slimákom, pretože ona je už len spomienkou na jeho niekdajšiu existenciu. Preto som ani ja to telo, ktoré nehybne ležalo na lôžku za dverami, na ktoré som v tej chvíli hľadela, nemohla nazvať viac svojím otcom, ale len telom, pretože to bolo jediné, čo tam po ňom zostalo.

Ja som si naňho chcela uchovať inú spomienku; takú, pri akej sa vždy šťastne pousmejem. Takú, kde má aj on na tvári úsmev a typické iskričky života v očiach. Takú, kde neuvidím iba schránku položenú na sterilnej posteli, ale aj jej vnútro, jej dušu. A tak sme obidve s matkou sedeli, plakali, v tichosti spomínali, no najmä trpeli. Ona zo straty milovaného manžela, ja zo straty najlepšieho otca. 

(odporúčam si pustiť)

„Bella, je čas, sme na mieste,“ vytrhla ma z bolestných spomienok Ruth a ja som sa porozhliadla po okolí. Buky, javory a veľký dub týčiaci sa nad hlavnou bránou, tvorili akýsi symbol len pre jedno miesto v L.A. Naokolo postávalo obrovské množstvo áut a známych aj neznámych ľudí. Rodinných priateľov alebo len okoloidúcich, ktorí sa zastavili a sledovali ten rozruch. Sklopila som pohľad na roztrasené ruky, ktoré som mala zložené v lone. Ak vystúpim z auta, zahájim začiatok konca, ktorého som sa bála. Na ramene som pocítila teplý dotyk.

„Viem, že je to ťažké, ale Charlie by si neprial, aby si sa kvôli nemu toľko trápila. Ver mi,“ prihovárala sa mi Ruth tichým hlasom. V posledných dňoch sa mi stala obrovskou oporou. Vo všetkom mi pomáhala, stála pri mne, keď som to potrebovala, objala ma, keď som potrebovala podporu. Bez predošlého opýtania zrušila všetky pracovné akcie, ktoré som mala na pláne, na neurčitý čas. Do ničoho ma nenútila, v tichosti počúvala môj plač a vždy ma nechala vyplakať sa. Dokonca vďaka nej tu aj teraz stojíme - vybavila Charliemu pohreb, nakoľko ja alebo matka sme na tom boli v posledných dňoch psychicky tak zle, že sme boli rady, ak sa nám vôbec podarilo v noci zaspať.

Pomaly som sa spoločne s Ruth a mamou vymotkala z auta, pričom nás takmer v okamihu obkľúčila hŕstka paparazzov. Rozpustené vlasy som si z boku prehodila do tváre, aby vytvorili akúsi clonu. Cvakanie fotoaparátov som sa snažila ignorovať najviac, ako sa len dalo, rovnako ako ich pokrikovanie na moju a maminu osobu. Pripojil sa k nám Robert, napriek tomu, že má v pracovnej zmluve iba úlohu vodiča, a pomohol nám prejsť popri nich. Teraz, keď som nemala Edwarda, nemala som ani bodyguarda, ktorý by ich odo mňa odstrkoval. Pri pomyslení naňho ma pichlo pri srdci ešte väčšmi. Ach, Edward... Za posledné týždne som nemala ani čas naňho myslieť, neustále som bola zamestnaná niečím iným, no v momente, kedy sa moja myseľ prestala zaoberať Charliem, sústredila sa práve na Edwarda.

Obe kategórie myšlienok patrili medzi bolestivé a rozhodne nie najpríjemnejšie. Neozval sa, nezavolal, nedal o sebe vedieť. No nemohla som sa mu, popravde, ani čudovať. Netušila som, kde sa nachádza, či je vôbec ešte v L.A. Možno bolo aj lepšie, že sme o sebe nič nevedeli... Ale predsa sa našli dni, kedy mi tak nehorázne chýbal, až to občas hraničilo s neznesiteľnosťou. Musela som sa však naučiť žiť bez neho, zvyknúť si, že tu už pre mňa nie je. Veď sama som to tak chcela. Stále som mu úplne nedokázala odpustiť jeho počínanie, aj keď sa mi časom uležalo v hlave a dokázala som sa naň pozrieť o štipku objektívnejšie. Stále to však nebolo ono a nedokázala som sa vcítiť do jeho kože natoľko, aby som pochopila, prečo toho novinára zabil. Teraz, keď som však počúvala ich pokriky, uvedomila som si, že nie je natoľko ťažké stratiť kontrolu ako nad sebou, tak nad svojimi činmi.

„Povedz nám niečo o Charlieho smrti, ako to zvládaš, bola mu tvoja matka niekedy neverná? Otrávil ho niekto?...“ Spustili nekonečný prúd nezmyselných, hlúpych otázok, hodných šesťročných detí, ktoré ešte celkom nevedia, kde sa končia hranice slušného chovania. Snažila som sa upokojiť a nevšímať si ich - aj keď to šlo ťažko, pretože ich otázky sa ma bytostne dotýkali.   

Rozlúčka s Charliem bola opäť bolestivá. Tentoraz som sa nevyhla pohľadu na jeho telo, takže obraz ležiaceho otca v truhle z hlavy tak ľahko určite nedostanem. V momente, keď som sa dotkla jeho ľadovej ruky, na mňa doľahla realita, pred ktorou som doteraz - aj keď som si to iba ťažko pripúšťala - utekala. Pomyslenie, že je to úplne naposledy, čo ho ešte vôbec niekedy vidím, mi spôsobovalo neuveriteľnú bolesť, ktorá narastala každou ubehnutou sekundou. Jeho tvár bola pokojná, vyrovnaná, bez pamiatky po bolesti, ktorá ho sužovala predtým.   

„Ľúbim ťa, ocko, bol si najlepším otcom na svete... Veľmi mi budeš chýbať,“ zašepkala som roztraseným hlasom a jemne ho predtým, než truhlu zatvorili, pobozkala na líce, dúfajúc, že nech je už jeho duša kdekoľvek, nejakým spôsobom môj bozk pocíti. Akokoľvek...

„Odpočívaj v pokoji...“ bola posledná veta, na ktorú som sa predtým, než som vybuchla do nekončiaceho plaču, zmohla. S matkou v objatí, zaslzenými očami a roztrasenou bradou som sledovala, ako ho pomaly spúšťajú do zeme a následne truhlu ohadzujú kvetmi. Nikdy by som si nebola pomyslela, že uvidím pohreb vlastného otca v mojich dvadsiatich troch rokoch. Bolelo ma uvedomenie, že nikdy neuvidí svoje vnúčatá, ktoré taktiež nebudú nikdy poznať svojho dedka.

Nebudú s ním chodiť na poľovačku, vyžierať koláče zo špajze, ani robiť naprieky babke. Že nebude na mojej svadbe, ktorá sa síce udeje asi až v inej dimenzii, ale na tom teraz nezáležalo. Bolelo ma uvedomenie, že už nikdy nepocítim jeho objatie, nezačujem jeho hlas ani smiech. Že ma už nikdy nebude rozosmievať a doberať si ma. Že mi už nikdy nepovie, že som jeho malé dievčatko a navždy ním zostanem, bez ohľadu na vek. Že už nikdy nebudeme spoločne sedieť v obývačke a pri sledovaní telky a nohami vyloženými na konferenčnom stolíku popíjať pivo. Už teraz mi chýbaš, oci...   

 

Ak som si myslela, že som dostatočne silná, vo chvíli, keď sa za mojou matkou zatvorili vchodové dvere od môjho domu a ja som sa ocitla sama ako prst, doľahla na mňa celá situácia ešte väčšmi - ak to teda bolo možné. Hystericky som sa rozvzlykala, v duchu kričiac všetky nadávky sveta a spytujúc sa, prečo sa v mojom živote všetko tak kvalitne pohnojilo. Bola by som radšej, ak by tu matka bola zostala tak ako posledný týždeň, ale aj ona potrebovala chvíľku pre seba, a preto sa rozhodla ísť domov. Vyplakať sa, pobudnúť s Charlieho vecami osamote. Stále, aj po toľkých ubehnutých rokoch po ich svadbe, ho veľmi milovala. Nepresviedčala som ju, nech tu zostane, keď som sama vedela, aký je to pocit niekoho stratiť.

Napustila som si plnú vaňu vrelej vody a ponorila sa do bubliniek. Sledovala som zarosené kachličky a kvapku, ktorá po jednej pomaly stekala. Keď som zatvorila opuchnuté viečka, dúfajúc, že aspoň na chvíľu prídem na iné myšlienky, čakalo ma sklamanie. Sklamanie, ktoré sa v posledných dňoch stalo mojím najvernejším priateľom. Sklamala som sa v úplne všetkom. Nevládala som, bola som na pokraji síl. Bola som predsa len ľudská bytosť.

Všetko na mňa doliehalo - Edwardovo upírstvo, Charlieho choroba, Edwardov odchod, Charlieho smrť... Osud hral so mnou škaredú hru, v ktorej, bohužiaľ, viedol a mal obrovský náskok. Ja som už nevládala hrať ďalej, tváriť sa, že som v poriadku, že to bude lepšie, keď som vedela, že sú to len hlúpe klamstvá. Bolo toho na mňa veľa a odrazu som nevidela dôvod mojej existencie, ktorá bola taká zbytočná ako zrnko piesku na pláži. Svet by sa zaobišiel aj bez neho, nespasil by ho. Načo som mala žiť ďalej, keď aj ja som bola iba takým bezvýznamným zrnkom a po smrti by ma už nič nebolelo? Tam nejestvuje bolesť ani trápenie.

Pohľad mi spadol na žiletku položenú na poličke oproti mne. Bez rozmýšľania som sa jej chopila a bez stresu, váhania či strachu som si ju priložila k zápästiu. Zatvorila som viečka a pousmiala sa pri myšlienke, že čoskoro bude po všetkom...


Možno ste niektoré čakali, že sa z Charlieho stane upír, poprípade sa nejako vylieči, ale tak som to rozhodne nemala v pláne. Bol by to až príliš veľký zázrak a v konečnom dôsledku by to vyzeralo až príliš umelo a nepravdepodobne. Aj mne je ho ľúto, ale život je nevyspytateľný a nie vždy nám prináša len šťastné chvíle.

P.S.: Prepáčte za takúto depresívnu kapitolu - preto bola aj kratšia, nechcela som vás toľko týrať - bez väčšieho deja a akcie, ale táto kapitola mala byť celkove skôr o pocitoch a ja som to nechcela unáhliť. Nabudúce to už bude lepšie... Snáď... Alebo skôr ako pre koho? ;)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 23. kapitola:

 1 2   Další »
11. Cookie
29.06.2013 [16:07]

Bombastická kapitola! Jen tak dál! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28.06.2013 [19:36]

mima19974Krásna kapitola...Ďakujem za venovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Už sa teším na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. Seb
28.06.2013 [18:35]

Krásně smutná kapitola s úžasnou hudbou, ale ten konec, co to Bella udělala? Netrpělivě, a to velmi, budu očekávat pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Niki
28.06.2013 [10:15]

Husté !!

27.06.2013 [18:00]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
naozaj fantastická kapča aj keď smutná... Emoticon
dúfam, že sa dajú s Edwardom dokopy... Emoticon
už sa veľmi teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon
P.S: ďakujem za venovanie... Emoticon

6. lololka
27.06.2013 [17:43]

Kapitolka se ti moc povedla. Pustit si u toho tu písničku tak určitě bulím jak želva Emoticon Kdyby ta holka tak přestala bránit svému štěstí bylo by to super Emoticon Doufám, že se tam přiřítí Edward a bude tak silnej, že jí nevysaje a odveze ji do nemocnice. Pochybuju, že by se jí teď líbilo kdyby ji proměnil Emoticon Těším se na pokráčko Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27.06.2013 [16:22]

daslli141Kapitola je skvelá ako vždy a tá hudba sa k tomu nesmierne hodila. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. kiki1
27.06.2013 [16:07]

Sebevraždu muže podle me spáchat jenom srab. Místo aby se svým problémum postavila celem, zbabele od nich utece a přidelá dalsí starosti svým blizkým, v Belline případe matce, ale i třeba Ruth a neposlední řade Edwardovi. Smrt Charlieho, Edwarduv odchod - jsou to vsechno zlý veci, ale sebevraždou se nic nevyřesí. Bella by spís mela být mamce oporou, a ne ji jeste víc trápit. Emoticon
Smutná, ale přesto krásná kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. aiwy
27.06.2013 [15:45]

hodněš mě překvapilo, jak několik událostí dokáže naprosto změnit osobnost Emoticon. Jeden bolestivý rozchod, ještě bolestivější ztráta a ze silné, sebevědomé a lehce namyšlené modelky je zlomená lidská bytost. Ne ted,a že by se mi zamlouvalo Bellino zkratovité jednání, ale líbí se mi, že si dáváš záležet na myšlenkových pochodech, popř. popisu emocí, což bývá o tolik lepší než povídky, kde je jen sled událostí zaznamenaný jako z rychlýku bez nějakého většího vlivu na protagonistu.

27.06.2013 [15:22]

kikuskaNaozaj depresívna kapitola, ale nemôžme očakávať, že Bella len tak ľahko prekoná smrť vlastného otca. Pretože to nie je možné.
Napriek tomu som však stále dúfala, že sa objaví Edward a že jej spraví napriek všetkému krajší deň, aby nebola sama a aby to neskončilo presne tak, ako si kapitolu ukončila. Čo je vlastne niečo, čo sa dá pochopiť, no napriek tomu to odsudzujem, pretože ani raz pritom nepomyslela na svoju mamu, ktorá teraz budem mať starostí viac než dosť. Prišla o manžela a jej dcéra sa pokúsila o samovraždu. No ďakujem pekne. Bella by si zaslúžila na zadok. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!