02.09.2014 (15:00) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2668×
Paul sa trmácal pustým lesom. Všade vôkol neho sa vznášalo hrozivé ticho prerušované iba občasným zapraskaním starej kôry a lístia spod mohutných vlčích láb. Príšerné ticho. V ušiach vlka pulzoval len jeho vlastný tep a zbesilý tlkot srdca pridával zdeseniu na intenzite.
Jeho kroky boli čoraz ťažšie. Od miesta odkiaľ vyšiel sa na snehu črtala tmavočervená krvavá stopa, ktorá končila tesne pod ním. Paul nevedel, ktoré z početných zranení bolo to najnebezpečnejšie, ale tušil, že pri tak pomalom pohybovom tempe, bude to smrteľné práve rana na jeho boku. Bol vydesený a bol celkom sám. V lese sa nikdy necítil tak hrozne opustený. Vždy to bolo miesto, kde sa mohol utiahnuť, kde mohol popustiť uzdu svojím emóciám, kde bol voľný a všetko ostatné mizlo v momente, keď sa jeho nohy odlepili od zeme a späť dopadli štyri tlapy. Bolo to jeho útočisko. No teraz mu holé stromy pripadali ako nepreniknuteľné múry blížiace sa k nemu zo všetkých strán. Pri pohľade na nich mal pocit, že sa dusí. Cítil sa ako v hrobke, ktorá čakala pripravená, kým sa potkne a už nevstane.
Tak hrozne túžil po tom, aby začul nejaký hlas. Hocaký z tých početných, ktoré častokrát nenávidel. Hociktorý z tých, čo mu pravidelne vnikal do súkromia jeho myšlienok. Chcel počuť aspoň jedného zo svojich bratov povedať: To bude v poriadku. Zvládneš to. Len pokračuj. Nezastavuj sa. Ale Paul nepočul vôbec nič. Možno to bolo tou diaľkou a možno tým, že sa už nedokázal sústrediť. Tak či onak, k pohybu napriek všetkej bolesti a mdlobám ho nútila iba jeho vôľa bojovníka. Nevzdával sa. Nikdy. Nemal to v pláne ani teraz. Plahočil sa pomaly a snažil sa neprenášať príliš váhu na ľavú stranu. Pred ním sa rozprestierala zasnežená lesná cesta, ktorú nebolo vidieť, no Paul vedel, že je tam.
Bože, dostal sa priďaleko od svorky. Priďaleko od hocikoho, kto by mu mohol pomôcť. Niekedy preklínal svoju horlivosť, no teraz ju z duše nenávidel. Dnešný deň mohol skončiť katastrofou. Novorodení však boli porazení. Jediná katastrofa bola tá jeho, keď sa rozhodol nachvíľu sa vzdialiť od Jakeovho domu. Už nemohol ďalej počúvať ten krik, ktorý z neho vychádzal, ani znášať netrpezlivé pohľady ostatných, kým čakali, ako to dopadne. Premenil sa. Vbehol do lesa. A bežal. Po chvíli však čosi zavetril.
Pach prezrádzal, že ide o novorodeného, ktorému sa nejako podarilo uniknúť. Paul spravil chybu, keď sa rozhodol pustiť sa za ním. Potreboval vyventilovať frustráciu z toho, že nedokázal ochrániť Jakea a že mu nedokáže ani pomôcť. Potreboval spraviť niečo, čím by svoju nepotrebnosť napravil. Novorodený sa mu takmer stratil. Zaviedol Paula vysoko a ďaleko na územie, ktoré nepoznal.
A tam čakal ďalší. Stretu sa už nedalo vyhnúť. Vzduchom sa niesli pazúry a tesáky. Všetko sa to zbehlo rýchlo, priveľmi rýchlo na to, aby si Paul uvedomil všetky dôsledky. Novorodení ležali mŕtvy na zemi, ich bledé telá v čudných uhloch splývali s námrazou na pôde. A on stál vo vlčej podobe opodiaľ ešte netušiac, aká bude cesta domov náročná. Vtedy si nepripúšťal možnosť, že by to späť nezvládol. No čím viac sa vzďaľoval od miesta stretu a šok a adrenalín ustupoval, tým viac mu začalo dochádzať, ako veľmi precenil svoje sily. Cítil ako krváca a do tela mu začala prenikať bolesť. Potom prišla otupenosť. A teraz vo finálnom štádiu sa niesol z posledných síl iba preto, lebo vedel, že ak zastane bude to to posledné, čo spraví. Ani vôľa vlka netrvá večne. Paul sa bál momentu, kedy sa mu možnosť na chvíľu sa zastaviť, bude zdať oveľa lepšia a múdrejšia ako možnosť pokračovať. To by znamenalo, že sa vzdá, ale sám to bude považovať za to najrozumnejšie, čo mohol spraviť. Milosrdná lož. Napokon tú zmenu ani nepostrehol. V jednej chvíli šiel a v druhej zasa zastal.
Zviezol sa na zem. Celým telom mu prebehol pocit úľavy akoby ho už dávno upustilo a doteraz len čakalo, kým si tú skutočnosť uvedomí. Bol unavený. Túžil si na pár sekúnd zavrieť oči. Oddýchnuť si. Trochu si pospím a keď sa zobudím, budem pokračovať.
Čudné bolo, že sa mu jeho myšlienky nezdali čudné. Začala mu byť zima – ani to sa mu nezdalo čudné. Niekde v hĺbke ešte stále nejaká jeho časť bojovala, možno preto sa mu mysľou prehnali tváre jeho milovaných. Smiali sa na neho a rozprávali k nemu. Vtedy k nemu prvýkrát prenikla myšlienka, že zomiera. Bolo to ako silný úder do hrude. Poznanie, ktoré spôsobilo v jeho hlave výbuch. Cítil ľútosť. Nechcel zomrieť. Spravil chybu. Hlúpu chybu. Ešte neprišiel jeho čas. Chcel spraviť toľko vecí. Nesmie zomrieť...
Paul?
Šedosivý vlk zakňučal. Do mysle mu prenikol známy hlas alfa vodcu.
Paul? Si v poriadku? V jeho hlase bolo cítiť znepokojenie. Postupne sa ozývali ďalší vlci, všetci s jedinou otázkou.
Paul sa snažil upokojiť svoju myseľ. Vedel, že pre ostatných predstavujú jeho myšlienky šialenú zmes bolesti a strachu. Cítil ako ho premáha únava. Napriek tomu sa snažil presne si spomenúť na to, čo sa stalo. Hanbil sa za svoju hlúposť. Ale svorka potrebovala vedieť, kde je a on netušil ako inak im to ukázať. Diaľka, ktorú ubehol v besnení za ľahkou korisťou, ho prekvapila. Bol ďaleko od domova, no žeby až tak veľmi?
Čosi vzadu za ním zaprašťalo. Paul sa nepatrne strhol, ale nedokázal sa otočiť.
Sam, niekto tu je.
V mysli každého vlka sa zrazu zrodilo obrovské množstvo katastrofálnych scenárov. Paul musel zavrtieť hlavou, aby sa vrátil späť do reality.
Začul kroky.
Paul, budeš v poriadku. Ideme za tebou.
Vydrž, braček.
Ponáhľame sa.
Musíš sa brániť, Paul.
Ktosi sa k nemu blížil. A on bol úplne bezbranný. Náhla bolesť prišla v tom najnevhodnejšom čase. Spôsobila mu šok. Zatmelo sa mu pred očami. Celou silou sa držal malého kúsku vedomia, aby nespadol do ničoty, ktorá by ho už nemusela vydať späť.
Keď sa jeho zrak znova vyčistil, uvidel pred sebou známu scenériu lesa.
Paul?
Jeho meno sa mu ozývalo v hlave ako bumerang. Nad všetky hlasy sa povzniesol jeden autoritatívny, ten k nemu prehovoril.
Paul, musíš sa sústrediť. Na moment si stratil vedomie. Už sa to nesmie stať. Musíš vydržať. Musíš! Neznelo to ako prosba. Sam sa snažil použiť všetku autoritu vodcu svorky na to, aby mu nedovolil zomrieť. Ktovie prečo to Paula príšerne bolelo.
Dobre, povedal aj keď bojovnosť už dávno nahradilo zmierenie.
Tvor za ním zatiaľ opatrne našľapoval a dával si načas. Paul dokázal rozoznať, že to nie je človek až v momente, keď sa drobná postava premiestnila do jeho zorného poľa. Stála pred ním v dlhom čiernom plášti. Na jej tvár nedokázal zaostriť. Celá sa zdala ako hra tieňov, Paul teda zapochyboval, či je skutočná. Potom ucítil dotyk na svojom kožuchu. Jej prsty sa zaborili hlboko do jeho srsti.
Kto to je?
Neviem.
Musíš sa postaviť! Musíš sa brániť!
Nemôžem.
Nevzdávaj to, prosím. Už nie sme ďaleko.
Paul pozbieral zvyšky síl a zavrčal na votrelca. Ten sa ani len nepohol. Ruka ostala pevne zaborená v Paulovom kožuchu, no zatiaľ ho nijako nezraňovala.
Postava čosi povedala. Pozrela sa na niekoho za vlkovým chrbtom. Na moment sa priestor pred Paulom rozjasnil a jeho premkol strach, že dosiahol svoje maximum. Pomaly strácal vedomie. Hlasy sa vzďaľovali.
Nevedno prečo si spomenul na knihu, ktorú pred pár dňami videl v obchode. Obálka odkazovala na čudný príbeh dvoch smrteľne chorých ľudí. Na prednej strane stálo pár viet, ktoré hovorili o tom, že zamilovať sa je podobné ako keď človek zaspí. Pomaly, pomaličky a zrazu úplne.
Umieranie je zrejme rovnaké.
Pokračovanie iba v prípade záujmu :), preto prosím o váš názor. Ak si vás poviedka získa, ďalšie informácie o pokračovaní nájdete na mojom zhrnutí. S láskou a úctou
Destroyer of Happiness.
Následující díl »
Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Master - Prológ:
Paul spravil hlúpu chybu, ktorá ho priviedla smrteľne zraneného a úplne samého do hlbokého lesa. Z beznádejnej situácie ho zachráni tá najmenej vhodná osoba, významná členka Volturiovskej gardy, ktorá si z neho spraví svoju osobnú hračku.
Sdílet
Majka, dnes večer resp. zajtra večer pridám ďalšiu časť a potom je to už viac menej na adminoch 
.
Kedy už bude? :D Áno už som tu raz napísala, že som strašná ale otravovať neprestanem! 
Kedy bude? :D
Majka, vôbec nie si strašná 
, sama dobre viem, aký je to zákerný pocit, keď na niečo musíš vyčkávať (tiež mám svoje obľúené poviedky 
), len vydrž a za to trápenie ťa počká, dúfajme, dlhá odmena. 
, som rada, že som ťa dokázala zaujať 
. Ak so mnou ešte vydržíš, to, čo si sa dočítala v perexe ťa určite rovnako dostane 
