Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Master - 4. kapitola

3.wendy-Louka


Master - 4. kapitolaPaul má pred sebou prvý boj. Niekto si ho obľúbi a niekto zase znenávidí. Faktom ostáva, že priateľov potrebuje ako soľ. Prajem príjemné čítanie. :)

 

How can you "just be yourself"
When you don't know who you are?
Stop saying "I know how you feel"
How could anyone know how another feels?

 

- Nightwish, Song of Myself -


 

 

Dlhou studenou chodbou sa ozývali kroky. Boli to dunivé, silno akustické zvuky akoby po mramorovej podlahe nekráčali dvaja upíri a jeden vlkolak, ale skôr stádo vyplašených byvolov. Napodiv to ale nikoho neznepokojovalo. Obaja strážcovia, každý z jednej strany ostražito sledovali, kadiaľ sa kľukatí cesta a kde-tu zahli do niektorej uličky. Okrem občasného pohľadu na tretieho člena ich malej výpravy, boli do istej miery uvoľnení a ľadovo pokojní.

 

Paul bol na tom inak.

 

Snažil sa kráčať rovnakým tempom a pri tom zahnať pocit nepohodlia z toho, že mal ruky vykrútené za chrbtom. Podľa prostriedkov zadržiavania, ktoré doteraz zažil, by povedal, že to, čo mu drví zápästia, sú reťaze, no boli to putá. Podobné ako používajú policajti. Poslednýkrát, čo ich mal na rukách, ho skupinka uniformovaných mužov vyprevádzala z barovej bitky rovno na stanicu, to bolo ešte pred jeho premenou.

Teraz sa mu hlavou preháňalo čosi úplne iné, než to, komu prvému nakopať zadok.

Najskôr sa zo všetkých síl snažil memorizovať cestu, ktorou ho viedli v nádeji, že sa mu to neskôr zíde. No na to, aby si zapamätal takú spletitú sieť chodieb, potreboval oveľa viac než jeden pohľad. Chvíľu dokonca uvažoval, či ho naschvál nevedú okľukami, aby ho čo najviac zmiatli. V tej hypotéze ho silno podporoval fakt, že uličku, ktorou práve prechádzali, videl už najmenej päťkrát. Buď to, alebo je proste každá jedna navlas rovnaká.

 

Paul ostal po úprimnou rozhovore s Félixom k celému plánu na útek trocha skeptický, no nehodlal sa ho vzdať úplne.

„Celý tento hrad je zmes rovnakých chodieb a rovnakých miestností, každému nováčikovi trvá najmenej pol roka, kým sa dokáže sám pohybovať bez toho, aby sa nestratil na každom kroku.“

Takto nejako sa Paul dozvedel o tom, že sa nachádza v hrade, no netušil, či sa ten dotyčný hrad nachádza v štátoch alebo v inej krajine. Každý, s kým sa doteraz rozprával mal bezchybný americký prízvuk ako z teleshopingu, až na Johanna, ktorý bol bezpochyby Nemec alebo mal aspoň nemecké korene.

Okrem užitočnej rady ohľadom úteku, mu Félix dal aj zopár ohľadom upírskej mrchy menom Jane. Nepovedal mu o nej nič konkrétne, ale naznačil čosi, čo by mu malo pomôcť prežiť dlhšie ako jeho predchodcom.

„Tvoj život skutočne závisí len a len od nej. Ona osobne ťa považuje za dar od Ara, a tak k tebe bude aj pristupovať.“

„Ale ja nemienim skákať tak, ako píska.“

„O to práve ide...“ Félix sa nahol trocha dopredu a pri tom posunul pár figúrok bližšie k opačnej strane šachovnice. „Nesmieš sa jej podvoliť. Kým jej budeš odporovať, dovtedy ju to bude baviť, a ty budeš žiť. Je to ako tá rozprávka o Šeherezáde.“

„O kom?“

„To je jedno.“

Paul pochopil, že jeho prirodzená výbušná povaha mu tentoraz možno po prvýkrát bude k niečomu prospešná. Cieľ bol jasný. Musí tú upírku udržať vo vytržení. Nesmie sa začať nudiť. A on sa jej nesmie podvoliť.

 

Znelo to pomerne jednoducho, no keď konečne vošli do rovnakej siene, v akej sa už raz ocitol a Paul zbadal Jane spolu s jej bratom – ako sa dozvedel od Felixa a takisto samotného spomínaného upíra - stáť na jej druhom konci, niečo mu vravelo, že sa to ešte poriadne skomplikuje.

Pomaly kráčal dopredu a tep sa mu pri tom nepatrne zvýšil. Na sebe mal rifle a čierne tričko, ktoré mu ktosi skoro ráno doniesol. Topánky ale neboli jeho číslo. Aj za tých pár minút chôdze ho už stihli pekne otlačiť.

Vôbec netušil, čo sa bude diať a to ho znervózňovalo.

Stále kráčal hlbšie a hlbšie do útrob miestnosti, pomaly spomaľoval, až úplne zastal v jej strede. Trojica upírov sedela ako obvykle na svojich trónoch a skúmavo naňho hľadeli. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozval Aro.

„Myslím, že môžeme začať,“ povedal, usmievajúc sa.

S čím začať? Paul sa to chcel opýtať, no slová mu zamrzli v ústach, keď postrehol, ako sa najmenšia z postáv pohla smerom k nemu. Zrazu si celkom presne spomenul, čo s ním robila v cele a aký odpor k nej vtedy cítil.

Podvedome vyceril zuby a ticho zavrčal.

Musela si to všimnúť. Ten samopašný úsmev by sa inak na jej tvári určite neobjavil.

„Dnes sa ti splní tvoje želanie. Môžeš sa premeniť,“ prehovorila, „budeš bojovať s upírmi, ktorých sme vybrali tak, ako si to spravil vtedy v lese. Boj sa skončí vtedy, keď sa jedna zo zúčastnených strán vzdá. Zabíjanie nie je povolené.“

Paul na ňu ostal civieť ako na zjavenie. To si naozaj myslí, že im tu bude hrať divadielko?

„Ja nebudem bojovať.“

Janeino obočia sa zdvihlo dohora.

„Nezaregistrovala som, žeby sa ťa niekto pýtal na tvoj názor.“

„Ja nebudem bojovať, “ zopakoval, „nie som tvoj pes.“ Jane však bola na túto odpoveď vopred pripravená. Jedna z jej goríl sa vrhla na Paula a vrazila mu kamennú päsť rovno do brucha. Neschopný sa brániť s rukami zviazanými za chrbtom sa odtackal o pár metrov ďalej. Keď zdvihol pohľad, mal v ňom ešte viac nenávisti a odhodlania ako predtým.

Rany však prichádzali ďalej a jeho pomaly prestávalo baviť len tak nečinne stáť a nechať sa mlátiť a preto, keď sa k nemu znova raz vracala upírová ruka, vystrčil nohu a celou silou mu kopol do boka. Upír spadol dozadu ako mech zemiakov. No takmer okamžite bol späť na nohách, celý červený od hanby, že ho zložil spútaný muž. Vtedy sa Jane postavila pred neho a zatarasila ostatným cestu.

„To by stačilo. Myslím, že už prehodnotil svoj postoj. Dajte mu dole tie putá.“

 

Za jeho chrbtom sa objavil Felix.

„Drž sa,“ vyslovil takmer nečujne a Paul bol zrazu voľný. Prstami si pošúchal ranky na zápästiach sledujúc, ako všetci ustupujú dozadu. Vybratí upíri ostali stáť na svojich miestach. Na Arov pokyn jeden z nich vykročil k nemu.

 

Paulovi pripomenul jeho spolužiaka Stana. Bol to vysoký blonďiak, chudý s pobledlou tvárou a vpadnutými lícami. Jediná vec, ktorá ho robila desivým boli červené žiariace oči a ten radostný výraz, ktorý toho veľa hovoril o tom, ako veľmi sa teší na moment, keď Paulovi preláme všetky kosti.

Aj Stan v La Push mal len jeden desivý prvok, a tým boli jeho svaly. Inak to bol idiot a premôcť by ho dokázal aj polovičný jeho váhy.

Paul sa spoliehal, že v tomto budú rovnakí. Nechcel sa premeniť, kým to nebude nevyhnutné. Brániť sa proti úderom je jedna vec, ale premeniť sa na vlka ako cvičená opička je niečo úplne iné.

„Môžete začať,“ zaznelo kdesi v diaľke. Paul nestihol zaregistrovať, z čích úst, a to z jediného dôvodu – upír po ňom vyštartoval ešte skôr ako doznelo posledné slovo. S dravým pokrikom priskočil úplne na doraz a vrazil doňho natiahnutými rukami. Paul sa trocha zakolísal, ale neustúpil. Snažil sa chrániť si tie časti tela, ktoré boli po početných zraneniach najviac citlivé, a to bola chyba. Upír to rýchlo spozoroval a zaútočil práve na ne. Ako Paul predpokladal, neútočil premyslene, no jeho rýchlosť tento drobný nedostatok dokonale vyplnila. Udržať si ho od tela sa stávalo čoraz nemožnejším.

Paul zinkasoval pár pekných rán do tváre, brucha a ľavého boku, no najhoršie na tom bola jeho noha, ktorá ho už od začiatku prezradila krívaním.

Stan sa postupne sústredil už iba na ňu, zjavne ho štvalo, že to trvá tak dlho.

„No tak, už to skonči, Lessi,“ zakričal niekto z jeho kamošov.

Lessi? To myslí vážne?

Paul využil moment rozptýlenia svojho súpera, keď sa ľahkovážne otočil za hlasom a vrhol sa mu na chrbát. Držal sa na ňom ako mačka, pevne mu zovieral krk a upír sa ho snažil prevrhnúť dopredu. Keď pochopil, že sa mu to nepodarí, v jeho očiach sa objavilo ozajstné znepokojenie. Dýchať síce nepotrebuje, ale krčné stavce áno. A Paul mu ich momentálne mliaždil na kašu. Jeho vlkolačia sila sálala cez jeho pokožku, vlievala sa do jeho rúk a do jeho smrteľného zovretia. Každá bunka v jeho tele volala po premene, ale on stále odolával.

„Stačí, oddeľte ich od seba.“

Paul ucítil niekoľko rúk a podvolil sa im. Pohľad na červeného Lessiho bol ako balzam na všetky rany, ktoré dostal.

Bol zadýchaný a s nervami na krajíčku, ale stále sa držal v relatívnom pokoji. On. Vlkolak. Paul Lahote. A držal sa v pokoji.

Poznal najmenej dvadsať ľudí, ktorí by sa pri tomto výroku usmiali k smrti.

 

„Úžasné, excelentné.“ V sále sa rozliehal potlesk pochádzajúci od Ara, uznanie, na ktorom Paulovi ani trocha nezáležalo. „Demetri, teraz ty.“

Paul sa otočil tvárou v tvár ďalšiemu upírovi, ktorí sa až tak príliš nelíšil od toho predošlého až na to, že bol o dosť nižší. V momente, ako sa začalo ďalšie kolo, však veľmi rýchlo zistil rozdiel v Lessiho a jeho sile.

Upír Demetri bol klzký ako had. Dokázal sa priblížiť, dať úder a potom sa vrátiť na pôvodné miesto v jedinej sekunde. Paul to nezvládal.

Ak sa aj dalo povedať, že Lessi vedel o jeho slabinách, Demetrimu museli byť do očí. V jeho pohyboch bola elegancia a ľahkosť, zatiaľ čo Paul sa čoraz viac prestával sústrediť na konkrétne úkony a viac sa venoval červenej kontrolke vo svojej hlave, ktorá blikala ako požiarne auto.

Celé jeho telo volalo a prahlo po premene. Svaly sa bezútešne napínali v energii, ktorú nemohli absorbovať. Nie v tejto podobe.

Nemohol sa premeniť. Presne o to im šlo. Ak prídu na to, ako ho premôcť v jeho vlkolačej podobe, pokojne môžu zaútočiť na celú svorku. Nehodlal zradiť svojich priateľov, svoju rodinu... Nie, kým sa dokáže ovládať. Bože, keby ho teraz videl Sam, bol by hrdý.

„Čo keby si mi už ukázal, čo naozaj vieš?“

Demetri mal prekvapivo priateľský hlas, ale bolo v ňom aj čosi samoľúbe ako keď sa mačka hrá s myšou.

Paul sa nemienil dať sa vyprovokovať, ale v tej chvíli mal už naozaj dosť. Demetriho slová naňho zapôsobili ako katalyzátor.

Len jeden pohyb. Stačil len jeden hlúpy pohyb a zrazu sa ocitol pod ním. Prilepený k zemi, s vyrazeným dychom a rukou, ktorá mu drtila pľúca.

Trvalo to iba pár sekúnd, no Paulovi tie sekundy pripadali ako hodiny. Celá miestnosť stíchla a od jej stien sa odrážali iba Paulove sípavé nádychy.

„Vzdaj sa,“ povedal Demetri s úsmevom na tvári.

Paul zdvihol voľnú ruku, no aj tá bola zrazená k zemi.

„Tak poďme.“

„Naser si!“

Demetri sa sklonil bližšie.

„Čo hovoríš?“

„Hovorím, naser si!“ Paul zo seba tú vetu vysúkal ako nahlas to šlo. Odpoveďou mu bol tichý smiech. Demetriho sústredený výraz sa zrazu úplne zmenil. Vyzeral pobavene.

Keď zdvihol svoju váhu z Paulovej hrude, bolo to akoby mu zrazu odtiaľ spadol balvan vo veľkosti Stonehenge.

„Nepovedal som, že máte skončiť,“ upozornil Demetriho autoritatívny hlas.

„Opustite, pane, ale pokladal som za nevyhnutné ukončiť tento boj vzhľadom na dodržanie pravidla žiadne zabíjanie.“

„Dobre teda. Na dnes bolo ukážok dosť. Budeme pokračovať zas napozajtra.“

 

Paul sa pomaly vysúkal späť na nohy. Dvojica gigolov mu bola v pätách. Na zápästiach mu znova pristáli putá a za sústavného postrkovania bol vytlačený z miestnosti. Veľké mahagónové dvere sa s rachotom zatvorili.

 

Demetri si oprášil ruky. Ležérnym krokom pristúpil k Félixovi.

„Už chápem, čo na ňom vidíš,“ predniesol tak, aby ho počul len druhý upír. Potom sa otočil na Jane, ktorá sa neprítomne pozerala kamsi do diaľky. Pod jeho pohľadom spozornela.

„Drahá Jane, skús ho nezničiť hneď v prvých dňoch, zdá sa, že tento je výnimočný.“

„Je to len pes,“ skočil mu do reči Alec, značne naštvaný priebehom dnešného stretu.

Na jeho komentár nikto nezareagoval, to ho dopálilo ešte viac. Už sa chystal niečo povedať, niečo naozaj nevhodné, keď sa zrazu Aro postavil a prekazil mu to.

„Alec, prosím ťa, choď sa niekam vyvetrať a schlaď si hlavu a ty, Jane, choď postrážiť nášho mladého priateľa. My ostatný sa pripravíme na návštevu.“

Všetci sa naňho pozreli s otázkou v očiach netušiac, na čo naráža.

 

„Cullenovci,“ zapriadol medovým hlasom, „už si poňho prišli.

 

 


 

Ak ste sa dostali až sem, ďakujem za Váš čas a poprosím ešte o jeho štipku na malý komentár.

S láskou, Váš Destroyer


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Master - 4. kapitola:

 1
9. VJL
31.12.2015 [16:10]

len upozorňujemm, že gigolovia sú spoločníci, tkz mužská verzia prostitútky :D, ale inak som naozaj nahnevaná, ako dlho čakáme na 6. kapitolu

09.11.2014 [20:15]

NatalieCullennikdonekdo: Už sa na tom pracuje. Emoticon

7. nikdoněkdo
08.11.2014 [16:00]

Pls rychle další ! Emoticon Emoticon

6. nikdoněkdo
28.10.2014 [18:51]

Emoticon

24.10.2014 [14:45]

NatalieCullenNeboj sa Majka, musíš mi veriť Emoticon Emoticon.

4. majka587
23.10.2014 [15:32]

Cullenovi nwm či chcem aby si ho odviedli Emoticon na to je podla mňa až moc skoro...jedine v prípade ak by Aro dal podmienku aby cvičieval z gardou alebo niečo podobne...plls rýchlo ďalšiuuuu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.10.2014 [15:32]

NatalieCullenUV: Tak, ak si to vezmeš, že by tvojho priateľa niekto uniesol, a ty aj možno vieš kto, kedy by si poňho prišla? O mesiac? Emoticon Emoticon To by ho jeho svorka asi nemala veľmi v láske, ak by si ešte pár týždňov počkali. Emoticon
trefi133: Samozrejme Emoticon, o čom by to inak bolo? Nech sa aspoň posnažia. Emoticon

23.10.2014 [6:24]

trefi133Začíná to být zajímavé. A Cullenovy odejdou doufám z nepořízenou

1. UV
23.10.2014 [4:12]

Není na Celeny trochu brzo?.gif" alt="Emoticon" /> Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!