Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 9. kapitola

24.04.2014 (07:00) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1930×

„Skončí to vôbec niekedy?"

Povzdychol si a pokrútil hlavou. „Aká veľká tá armáda môže byť?"
„Mňa sa na to nepýtaj."
Odlepila som sa od steny a zamierila ku dverám.
„Čo Jane?"
„Ona... V poriadku. Skoro si zomrela. Vieš, ako sme sa o teba báli?"
Uškrnula som sa. Smutne. „Ale iba ty. Možno Jane. Demetri nie. Nikdy nebude."
„Si pesimistka."
„A ty naivný."
Zasmiali sme sa na tom.
„Prečo ma voláš Bella?" zmenila som tému.
„Je to krajšie." Mykol plecom. Prevrátila som očami. Jasné, krajšie. 
„No tak."
„Lebo... Hodí sa to k tebe."
Ku mne?
„Áno."

Čože?
„Ja som to povedala nahlas?"
„Áno."
„Kde je Demetri?"
„S Jane. Kde inde?" prevrátil očami a vo mne začal narastať hnev.  
Odfrkla som si.
„Ale no tak," rezignovane sklopil pohľad k zemi.
Zrazu sa otvorili dvere a dnu nakukla Renata.
„Nová členka," zahučala a zmizla.
„Zas?" zvraštila som obočie. Uškrnul sa a spoločne sme vyšli z dverí. Ďalšia nová, huh... Aro musí byť zas celý bez seba. No aby nie. Som zvedavá, čo za dar to bude. A členka? Takže ženská. Asi sa prežehnám.

„Á, moji najvernejší," utrúsil Aro veselo, v preklade falošne, keď sme došli do sálu, kde bola Jane a Demetri. Pociťovala som hlbokú túžbu prevrátiť očami.

Felix chýba. V duchu som sa uškrnula a pohľad stočila na dievča vedľa Ara. Mala blond vlasy do pásu a bola vysoká. Na pohľad bola veľmi milá a usmievala sa. Nejaká veselá na upírku. Čo sa mi na nej len nezdá? Asi to bude fakt len na pohľad. 

„Dovolím si vám predstaviť Ariu. Bola v istom styku s Rumunmi, ale, ako sa ukázalo, poskytla nám informácie a chce sa k nám pridať. Má naozaj pozoruhodný dar," ukončil a podľa jeho tónu bolo jasné, že máme všetci vypadnúť. Tak sme sa vypratali von, ako nejaké decká na základke v šatniach, odkiaľ ich vyháňa upratovačka. Rumunka? Aro mení vkus, alebo sa začína prekonávať? 
„Nepáči sa mi," zdvôverila som sa mračiac Alecovi, keď sme sa vypratali von a sledovala som Ariu, ako sa rozpráva s Renatou. A už si robí kamarátky. Ešte jej skočím na lep. Či med? Je jedno ako sa to hovorí, znamená to to isté.
„Pretože si ženská," rozosmial sa a ja som ho prepálila pohľadom, ale úspešne ma ignoroval. Väčšina upírov na chodbe na nás stočila pohľad. Venovala som im výraz, ktorý značil, nech si čumia na...Ariu? Môj priateľ a ignoruje ma. Typický Volturi... Horší ako Demetri. Aby som takto nedopadla.
Ale keď sa Aria a Renata prestali o niečom rozprávať, zamierila si to rovno ku mne. Pohľadom som kmitla k Alecovi, ktorý sa tváril rozpačito, ale nakoniec zmizol. Zradca, to si vypije! Ale ako nie doslova... 

„Ahoj. Som Aria a ty?" Pohodila svetlými vlasmi a prívetivo sa usmiala. Používa ľudské gestá. Došla sem z blázninca? Takže ideme spisovať pre a proti. Milá, ľudská, blonďatá...
„Eh...Ehmmm...." Ja chcem preč, preč, chcem preč, veľmi ďaleko od nej...
Pozdvihla obočie. „Annabella."
„Pekné meno. Pekné miesto, nie? Ako je v garde?" nadšene začala. Moja milá, nechci vedieť ako je v garde... Pre tvoje šťastie tu už Felix nie je. Pekné miesto? Pekné? To sa radšej usadím pod vetvičku do viníc v Toskánsku.  
„No... Dobre," dostala som zo seba. Mala v tom blázinci ostať.
„Aha. Aký máš dar?" zmenila tému.
„No... Oheň. Celkovo."
„Zaujímavé," ohodnotila zaujato. Ani nie.
„A ty?" 
„No..." Naklonila hlavu na stranu, „vidím budúcnosť. Ale to, čo vidím sa určite stane. Nemôže sa na tom nič zmeniť. Vidím aj čo sa deje teraz, ale na inom mieste, alebo vidím minulosť. Ale to len zriedkavo." Jasnovidka? To to vysvetľuje. Aj Alice Cullenová je ako nejaký živel. V génoch to mať nemôžu. 
„Niečo ako jasnovidka? Aké to je?"
 

„No, dobré," znervóznela. Hm...
Uvedomila som si, že kráčame po chodbe.
„A vlastne... keď Aro hovoril, že si bola s Rumunmi-," začala som, ale prerušila ma.
„Som vlastne Vladimirova sestra. Vlastná," dodala so smiechom, keď uvidela môj zhrozený pohľad. Ten blonďatý potkan? Až ma desí. Tak preto aj ona! Asi to majú v génoch. To nechcem spoznať ich rodičov. Možno tak v urne.
„Ako si sa odtiaľ dostala?"
„Utiekla som. A bolo to. Teraz som tu," žiarivo sa usmiala. Takže to predsa len nebolo z blázninca. Aj keď u Rumunov...
„A ty?" spýtala sa otázku. Ups.
„No... Som Demetriho sestra. A Alecova priateľka," zvraštila obočie. By si chcela, čo?
„Nevyzeráte, že by ste boli brat a sestra," zamračene sa zamyslela. No a? V poslednej dobe ani nie sme.
„No... Bola to jedna hádka."
„A ako to začalo?" zaujímala sa.
„To je na dlho. Ver mi."
„Máme času dosť," uškrnula sa. No neviem, mladá.
„To teda máme," s úsmevom som pritakala.
Začala som až po chvíľke.
„No vlastne... S Demetrim sme vyrastali, on vedel stopovať, mne sa v pätnástich rokoch začal prejavovať dar, a keď mi bolo sedemnásť,  chceli nás upáliť. Demetri mi povedal, nech utečiem a s miernym nátlakom som išla preč. On je odvtedy vo Volterre, kde ho premenili. Keď som utiekla, niekde v susednej dedine ma napadol nejaký upír a premenil ma. Niekto mi ten jed vysal, ale ešte vo mne ostal a ja som sa zmenila na poloupíra. Spoly človek, spoly upír. Normálne som žila a zistila čo som. Trvalo to asi dvesto rokov a ja som stretla Chrisa. S ním som odvtedy žila ako nomádka. Celý ten čas som chcela hľadať Demetriho, ale Chris mi to nedovolil. Pred dvoma rokmi išiel za Davidom a potom za mnou. Vraj má nejakú prácu. Zle sa vyjadril. On a ja sme boli nájomní vrahovia. Raz som mala ísť do prístavu, ale trochu sa to zvrtlo, Chris nás zradil, im to povedal a ja som skončila polomŕtva na nejakej vysokej budove a..." odmlčala som sa.
„Chcela si sa zabiť," šepla zamyslene a sama pre seba si kývla hlavou. „Takže to preto, lebo si poloupír?" dodala zamyslene.
„Čo myslíš?"
„Tvoje oči..." Áno, áno, už sme počuli, to mi pripomína každý na okolí dvoch kilometrov, kto ma pozná ako upírku.
„No... Ja som ešte trochu človek," nervózne som jej odpovedala.
„A dokážeš plakať?" spýtala sa smutne a ja som mykla plecom. 

„Neviem. Teda, neviem či dokážem plakať." Nervózne som sa ošila. „Takže... Aj som skočila, ale Demetri išiel okolo a premenil ma. A je toz mňa toto." Rozhodila som rukami. „No, skončila som tu v garde. Som tu asi... štyri mesiace a... Chris sa raz objavil. Zabila som ho. Hneď potom som zistila, že sa Demetri do Jane zamiloval. A ja som ju nenávidela."
Šokovane na mňa pozerala. A v očiach sa jej zračila... ľútosť? Ale nie, to je škodoradosť.
„No a... Potom som videla, ako sa oblizujú na chodbe. Náhodou som ich prerušila a s Demetrim osobne sme sa pohádali a pobili. Dala som mu na výber. Ona, alebo ja a on..." hlas mi zamrel v hrdle a ja som sa nejak nemala k hovoreniu.
„Si vybral ju," dokončila a sklopila pohľad k zemi.
„A čo ty? S Vladimirom ste asi nemali najlepší vzťah..." smutne sa usmiala. 

„Ak sme nejaký vôbec mali."
Ramená mala akosi meravé.
„S Vladimirom sme sa narodili v Rumunsku, pred dosť dlhou dobou. On je odo mňa starší asi len o rok. Potom rodičia zomreli a keďže nikto nevedel o nikom blízkom, strčili nás do sirotinca v nejakom meste v Anglicku. Boli sme tam, kým nám nebolo asi sedemnásť. Adoptovali si nás nejakí manželia a rodičia Stefana. Oni si hneď padli do oka, to ja som bola skôr tá... horšia. Robili si zo mňa slúžku a ja som ani nespala. Neustále ma bili. Radšej by som sa vtedy vrátila tam. kde som bola pred tým, ver mi. A môj dar... Snažila som sa to tajiť, ale začal sa prejavovať a bolo to každým dňom horšie. A to aj pre mňa. Mysleli si, že som blázon a vždy, keď som prestala vnímať, tak ma mlátili. Bola som u nich, kým ma nepremenili. Žila som ako nomádka. Samozrejme, že nevyhlásili pátranie. Koho by to tiež zaujímalo, že?" odfrkla si a šialene sa zasmiala. „Ale pár rokov po tom premenili aj Stefana s Vladimirom. Aj im to patrilo, blbcom. O asi sto rokov som sa dozvedela aj niečo viac o upíroch, a zaniesla sa ku mne správa, že Vladimir zo Stefanom... niečo ako vládnu našemu druhu. Bolo im jedno, či sa prezradíme. Ale potom bola vojna s Volturiovcami a oni vyhrali. Teraz to je tak, ako je. A začali znovu budovať armádu, pričom si našli aj mňa. Teraz som u nich bola... dvesto rokov pod nátlakom. A Vladimir urobil úžasné rozhodnutie," zavrčala. „Zoberieš si Damiana. Bol to jeden z armády, nebol najhorší, ale... Preboha, ja som nevedela, čo s ním je. Podarilo sa mi utiecť sem a pridala som sa," ukončila monológ.
„Ehm... Ech." Významné a inteligentné slová...
Pobavene sa uchechtla. „Chápem. Divné, že?" 
„Ani nie." Mykla som lahostajne plecom. 
„Je mi to ľúto," zdvihla som obočie. Čože?
„To s Demetrim."
„Nie je to tvoja chyba." Čo sa stalo, stalo sa.

Neverila som, s koľkými vecmi mi vtedy pomôže. A ona pomohla. 

Takže, menšia informácia: Táto Anna nie je Bella z Twilightu. Áno, mám na zhrnku jej fotku, ale proste to nie je ona. Je to len tak, ako Kristen... Ale predstaviť si ju môžete aj ako nejakého bubáka zo Zeme Nezeme, je mi to fuk... Hlavne nie milučkú Bellinku z Twilight ságy. A poznatok, Aria a Anna zatiaľ nie sú žiadne BFF, tak z nich nič nerobte, prosím vás... Znovu ďakujem VictoriiJamesLaurent, lebo kebyže mi ona nepovie, nevydám to ani...

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 9. kapitola: