Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 27. kapitola

08.01.2013 (09:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1824×

Vstala som od stola. Esme zobrala riad a umyla ho. Vybrala som sa ku schodom. Nessie ma hneď dobehla.

„Čo by si chcela robiť?“ spýtala som sa jej. Pokrčila ramenami.

„Niečo ti ukážem,“ povedala po chvíli. Ťahala ma do svojej izby. Vošli sme a za sebou som zavrela dvere. Ostala som stáť pri dverách. Nessie zobrala niečo z police v skrini. Vyzeralo do ako knižka. Sadla si na posteľ a mávla na mňa rukou, nech prídem. Sadla som si na posteľ vedľa nej. Knižka bola svetloružová a na nej bolo rôznymi farbami napísané Renesmee Carlie Cullen. „To je môj fotoalbum“ šepla a podala mi ho. Otvorila som ho a prezerala si jej fotky. Bola na nich prekrásna. A bolo ich tam aspoň sto. Bola na nich od bábätka, až po dvojročné dieťa. Skoro na každej fotke, mala iné oblečenie. S úžasom som si tie fotky prezerala. Niekde bola s Rosalie, niekde s Alice alebo s Esme. Niekde bola aj s Emmettom alebo s Jaredom. Vlastne Jasperom.

„Sú prekrásne,“ povedala som. Zavrela som album a položila ho nabok. Nessie som si posadila na kolená a objala ju. „Ľúbim ťa, srdiečko,“ šepla som jej do vláskov.

„Aj ja teba, mami,“ šepla.

„Krásne,“ šepol niekto pri dverách. Zľakla som sa. Zodvihla som pohľad. Stála tam Alice s fotoaparátom v ruke. „Prepáč, ale ešte nemá fotku s tebou,“ ospravedlnila sa. S Nessie sme jej zapózovali a spravila aspoň dvadsať fotiek. Potom so širokým úsmevom odišla.

„Nechcela by si so mnou pozerať televízor?“ opýtala som sa Nessie. Prikývla. Zodvihla som si ju do náručia a aj  s ňou sa postavila. Trocha bola ťažká. Ale nejako to vydržím. Veď moja izba je hneď vedľa jej. Vošla som a zavrela dvere. Položila som ju na posteľ na Edwardovu stranu. Obišla som posteľ, ľahla si na svoju stranu a zobrala ovládač z môjho nočného stolíka. Zapla som telku a našla nejaký animovaný seriál. Futurama. Bolo to celkom zábavné. Hlavne, keď Bender povedal: „Pobozkaj môj naleštený zadok“. Išli dve časti. Po druhej časti niekto zaklopal na dvere a hneď vošiel dnu. Bol to Edward.

„Nessie, volá ťa Esme,“ zavolal na ňu. Nessie sa postavila a utekala ku dverám. A potom prešla popri Edwardovi preč. „Chceš, aby som ti namiesto nej robil spoločnosť?“ opýtal sa s úškrnom. Áno, chcem. Pokrútila som hlavou. Zatvoril dvere. Sakra! Čo som to spravila? Buchla som si dlaňou po čele. Teraz si bude myslieť, že ho nemám rada. Ale keby som povedala áno, tak by si možno myslel, že som úchyl. Povzdychla som si a prepínala programy. Narazila som na film Titanic. Možno to bude dobré.

Ku koncu filmu som plakala. Nenávidela som, keď počas toho dávali reklamy. Dali ich apoň sedem. Film sa skončil. Na tvári som mala slzy. Zrazu sa otvorili dvere. Do izby vstúpil Edward.

„Titanic?“ spýtal sa. Vôbec sa nepozrel na telku, na ktorej išli práve titulky. Rýchlo som si začala utierať slzy, ktoré mi stekali po tvári.

„Ako... Ako si to vedel?“ opýtala som sa nechápavo.

„Tipol som si,“ povedal a zasmial sa. Aha. Jasné. A čo je také vtipné? To, že som plakala?

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa a zívla si. Sakra! Zabudla som si dať ruku na ústa.

„Pol šiestej,“ šepol, otvoril skriňu a niečo hľadal. Čože? Robí si srandu?

„Pol šiestej?“ zopakovala som to, čo povedal. Prikývol. Idem si dať ľahkú večeru. Ten obed ma nasýtil. Vybrala som sa do kuchyne. V obývačke sedeli Rosalie, Emil...vlastne Emmett a Nessie. Vošla som do kuchyne. Otvorila som chladničku. Čo si tak dať? Zobrala som uhorku a paradajku a zatvorila chladničku. Vybrala som dosku na krájanie, misku a nôž. Pri krájaní som sa porezala. Sykla som bolesťou a z úst som vypustila slabé au. Na pracovnú dosku na linke spadla kvapka krvi. Nenávidím pach krvi. Zrazu sa domom ozvalo tiché zavrčanie. A hneď na to druhé, ale bolo hlasnejšie. Vari tu je medveď? Nie. To sa mi muselo zdať.

„Bella?“ ozvalo sa mi za chrbtom a srdce mi zrazu rýchlo bilo. Ľaknutím som nadskočila a nôž mi spadol z ruky na pracovnú dosku. Otočila som sa. Edward stál pri stole. Zdalo sa mi, že jeho oči naberajú čiernu farbu. Asi mám halucinácie. Najprv počujem vrčanie a potom si myslím, že jeho oči menia farbu.

„To mi už nerob,“ šepla som. Nemám rada, keď sa tu, tak ticho zjaví.

„Si v poriadku?“ opýtal sa a pozeral sa na môj porezaný palec.

„A...áno. Je to len malý škrabanec,“ povedala som a skryla ruku za chrbát. Podišiel ku mne a zobral moju ruku, kde som sa porezala. Zodvihol si ju pred tvár. Dostavila sa ku mne tá hnusná vôňa krvi. Obracal sa mi z toho žalúdok. Vytrhla som si svoju ruku z tej jeho.

„Je ti zle?“ spýtal sa starostlivo. Potrebujem čerstvý vzduch. Čerstvý vzduch. Rýchlo som utekala k dverám. Otvorila som ich. Hlboko som sa nadýchla. Konečne čerstvý vzduch. Edward prudko zatvoril dvere a dodal: „Nech neprechladneš.“ Obzrela som sa. V obývačke sedela už len Nessie. O chvíľu išla dolu schodmi Alice. Podišla ku mne. Zobrala môj prst. Priložila naň vatu, do ktorej nasiaklo trocha krvi. Sykla som, lebo to trocha zabolelo. Potom mi na tu ranu nalepila leukoplast.

„Ďakujem,“ šepla som. Zdalo sa mi, že aj ona má čierne oči. Ja fakt blúznim. Potom odišla k Nessie. Ja som sa vrátila do kuchyne. Chcela som pokračovať, ale zastavil ma Edward.

„Ja to dokončím,“ povedal a odsunul ma nabok. Rýchlo nakrájal uhorku a paradajku, ako profesionál. Dal to do misky. Zamiešal do vidličkou. Odniekiaľ vytiahol rukolu a nakrájal ju. Dal to do misky a osolil to. Všetko ešte raz zamiešal. Podal mi misku aj s vidličkou.

„Ďakujem,“ povedala som a vzala misku. S ňou so si sadla za stôl. Na stoličku vedľa mňa si sadol Edward. Začala som jesť. Celý čas sa na mňa pozeral. „Čo je na mne také zaujímavé?“ vypadlo zo mňa.

„Ty si zaujímavá,“ šepol. Pozrela som sa do jeho zlatých očí. Topila som v nich. Povzdychla som si a pokračovala v jedení. Ešte som tam mala asi štvrť misky. Napichla som sa vidličku kúsok uhorky a paradajky. Najprv som vidličkou mierila ku svojim ústam, no zmenila som smer a vidlička smerovala k jeho ústam.

„Zjedz,“ povedala som s vidličkou pred jeho ústami. Pokrútil hlavou. „Zjedz,“ povedala som prísnejšie. Opäť pokrútil hlavou. Keď nejde po zlom tak pôjde po dobrom. „Prosím. Urob to pre mňa. To je také ťažké to zjesť?“ Urobila som psie oči. Nereagoval. Odtiahla som od neho vidličku. „Dobre, budeš spať v obývačke.“ Šokovane sa na mňa pozrel. Chytil ma za ruku, v ktorej som držala vidličku a nasmeroval vidličku k jeho ústam. Tak sa mi to páči. Zjedol to. „Dobrý chlapec,“ povedala som a dala mu letmú pusu na líce. S miskou som sa vybrala do obývačky.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 27. kapitola: