Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska medzi ružami 2. kapitola

30.05.2010 (09:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1079×

2. kapitola

Prečo sa mi skrývaš?

Malé dievčatko sedelo na tvrdej drevenej stoličke v lavici a netrpezlivo sa vrtelo. Nemohlo obsedieť na jednom mieste a vyzeralo, ako by sa po poslednom dnešnom zvonení chystalo vyštartovať z triedy preč. Učiteľka na neho len znepokojene pozrela, no ďalej rozdávala papiere s potrebnými učebnicami a pomôckami.

„Ty si Isabella, však?“ otočila sa na ňu keď dorozdávala papiere a vrátila sa ku katedre. Bola mladá, s dlhými kučeravými blond vlasmi. Oblečené mala úzke tmavomodré rifle a tyrkysové tričko s krátkym rukávom, na krku jej visel jemný strieborný náhrdelník so striebornou labuťou.

„Bella,“ zazubila sa malá a oči jej zažiarili neskrývaným šťastím.

„Čo sa s tebou deje? Niekam sa ponáhľaš? Veď včera si bola taká kľudná,“ opýtala sa jej učiteľka a prekvapene na ňu pozerala. Bella sa len viac vystrela, stále pripravená čo najskôr sa dostať zo svojej lavice a vyčarila šibalský úsmev.

„Len sa teším ku babičke na návštevu.“

Učiteľka sa len pousmiala a na chvíľu sa zamyslela.

„Ak budeš dávať pozor, pôjde nám práca rýchlejšie. A keď dokončíme všetko, čo máme, tak vás pustím aj skôr domov,“ navrhla jej a vyvolalo to salvu radosti a výkrikov. Bellu to veľmi potešilo a hneď bola ticho a pokojná ako päť peňazí, tak ako aj zvyšok triedy po vypočutí lákavej ponuky.

Po dokončení všetkých povinností, ktoré mali na dnes sa mohli malí prváčikovia zbaliť a bežali spoločne do jedálne. Poobede po nich chodili rodičia, no škola bola blízko Bellinej záhrady a tak ako jediná chodila domov sama, hneď po vyučovaní.

Dobehla ku bránke, rýchlo z tašky vyhrabala kľúče a odomkla si. Zabuchla sa sebou, vbehla dnu do domu a tašku odhodila do kúta. Privítala sa so starou mamou a potom sa hneď ponáhľala von do záhrady.

„Dnes si nejaká rýchla,“ zakričala na ňu stará mama cez kuchynské okno, „ani som sa ťa nestihla opýtať, čo si dáš na obed.“

„Hmm...“ začala rozmýšľať, „ dám si palacinky! S nutelou,“ vyhŕkla po chvíli premýšľania. Skočila na hojdačku a radostne sa smiala.

Konečne bola tam, kde chcela byť. Celý včerajší večer a dnešné dopoludnie strávila netrpezlivým pozeraním na hodiny a tým, že sa tešila a nevedela dočkať, kedy sa znova „stretne“ s Edwardom. Mama sa jej na to pýtala, no odpovedala jej tým, že sa teší na ďalší školský deň. Cestou zo školy doslova šprintovala, hoci nevedela, či už bude Edward doma  zo školy. Nechcela však nič riskovať a tak sa snažila prísť čo najskôr.

Po pol hodine čakania išla dnu naobedovať sa. Palacinky s nutelou boli úžasné, zjedla ich až štyri. Popritom netrpezlivo pokukovala cez kuchynské okno von do záhrady. Ani jediný pohyb nezničil dokonalú nehybnosť vonku. Vietor nefúkal, kríky, hojdačka aj tráva vyzerali, akoby sa tam zastavil čas. Bella si len smutne povzdychla a odniesla tanier do drezu. Znova vyšla von a sadla si na svoje obľúbené miesto. Po ďalšej polhodine čakania prešla ku malému jazierku obkolesenému oblými čiernymi kameňmi, na ktorom bolo pár vodných rastlín a malý skalný vodopád. Sadla si ku nemu na zem, schytila do ruky za hrsť malých kamienkov a začala ich po jednom hádzať do vody. Pri každom  sebemenšom šuchnutí alebo puknutí rýchlo a s nádejou v očiach zodvihla pohľad a rozhliadla sa okolo seba. Potom ho len sklamane sklopila a ďalej pokračovala v neprítomnom hádzaní kamienkov. Medzitým jej stará mama vyšla tiež do záhrady a začala upravovať trs chryzantém a potom skalku.

(...)

„Mamii ja už chcem ísť domov!“ protestoval Edward a ťahal mamu za ruku. Volala sa Elizabeth Masenová a bola to veľmi milá mladá pani. Práve so svojim malým synom nakupovala v miestnom obchodnom dome a jemu sa to zjavne nepáčilo.

„Kam sa tak ponáhľaš? Veď sú ešte len štyri hodiny poobede. Musíme nakúpiť,“ oznámila mu jemným hlasom a potlačila vozík s nákupom do oddelenia s ovocím a zeleninou. Edward ju neochotne nasledoval.

„Budeme do pol hodiny doma?“ spýtal sa s nádejou v hlase a popritom z najbližšieho regála schmatol balíček cukríkov a hodil ho do vozíka. Elizabeth si len povzdychla nad jeho netrpezlivosťou a prikývla mu. Ak bude chcieť ísť nakúpiť, radšej pôjde nabudúce sama.

„Jupíí,“ začal sa malý bronzovovlasý anjelik tešiť a zelenými očami behal po celom obchode, aby si vyhliadol ďalšiu svoju obľúbenú, hoci nezdravú maškrtu. Po uistení, že budú už čoskoro doma viac mamu neotravoval, aby mohla v pokoji nakúpiť.

Po príchode domov jej vzal  kľúče, rýchlo odomkol vchodové dvere a podržal jej ich, aby sa mohla s nákupom dostať dnu. Za ňou ich rýchlo zavrel, kľúče hodil na schody a vybehol na poschodie do svojej izby. Prezliekol sa do domácich vecí, v iných by mu mama do záhrady nedovolila ísť a s dupotom zišiel znova dole. Prešiel cez obývačku von na terasu a zbehol do altánku po papier a fixku. Prikradol sa ku plotu a nakukol cez neho. Bellu našiel sediacu pri jazierku, vyzerala zamyslená a s niečím nespokojná. Hádzala kamienky do vody, pričom každý z nich vyčaril inú spŕšku kvapiek odrážajúcich svetlo a tvoriacich dúhu. Potešil sa, že tam bola. Sadol si na spodný kamenný kraj plota, rozprestrel papier na kolene a začal písať.

Ahoj som speť. Čo je s tebou? Vyzeráš smutne. Edward

Skrčil to naspäť do gule, rýchlo vyliezol na strom do koruny a papier hodil.

(...)

Tiché žuchnutie preťalo popoludňajšie ospalé ticho a búchanie lopatky o skalku. Bella ho počula. Srdce jej skoro od nádeje vynechalo jeden úder a potom sa rýchlejšie rozbúchalo. Papier, na ktorý celý deň čakala sa konečne objavil. Dopadol do stredu skalky, čím sa nevyhol babičkinej pozornosti. Tá sa len prekvapene poobzerala, odkiaľ priletel a už sa poňho chcela zdvihnúť, no to už tam bola jej malá vnučka a stískala ho v drobnej rúčke. Tvár jej horela nadšením, čokoládovo – alebo ako ona rada hovorievala nutelovo – hnedé oči sa leskli od vzrušenia.

„Belli, čo to je?“ pozrela na ňu stará mama prekvapene a ukazovala na papier, ktorý už malá rozbaľovala a rýchlo čítala.

„Správa od Edwarda,“ vypískla od nadšenia a bežala spod kríka vytiahnuť ceruzku, ktorú tam včera zanechala. Snažila sa písať čo najrýchlejšie.

Ahoj! Nie som smutná iba som čakala správu od teba. Ako sa máš? Bella

Prehodila ju späť cez plot. Babička na ňu pozerala ako na hádže papier cez plot a pritom čakala na vysvetlenie.

„Edward je môj kamarát, práve mi napísal,“ vysvetlila jej pomaličky a usmiala sa.

„Aha, to je ten chlapec od susedov, však? Poznám sa s jeho rodičmi,“ pokývala babička súhlasne hlavou a ďalej sa venovala úprave záhrady.

Máte peknú záhradu. pozdrav odomňa tvoju babičku. Kolko máš rokov? Ja šesť.

Túto správu si Bella prečítala po piatich minútach Edwardovho váhania, čo napísať. Bežala za starou mamou aby odovzdala pozdrav a pochvalu. Potom schmatla ceruzku a odpísala mu. Spýtala sa aj to, či by jej o sebe nemohol povedať viac.

(...)

Takto ich písanie pokračovalo ďalších pár dní. Každý deň sa Bella celý deň tešila na Edwarda, hoci ho zatiaľ stále nevidela. No na piaty deň bola rozhodnutá, že konečne zistí, ako vyzerá. Napísala mu a hodila mu to. Potom sa prikrčila za plotom a čakala. Začula tiché buchnutie, ako sa Edward dostal dole zo svojho stanovišťa. Pár krokov bližšie, ako si prišiel po správu. To už nevydržala a vyskočila. Zvedavými hnedými očami zastavila na malej postave chlapca skrčenej nad písaním správy. Dlhšie bronzové vlasy sa mu krútili v slabom vánku, bystré zelené oči vyzerajúce ako smaragdy sa ku nej obrátili hneď, ako potichu vydýchla prekvapením, keď ho po prvý krát zbadala.

Hnedé oči sledovali zelené a zelené sa pohľadom vpíjali do tých hnedých. Na chvíľu obaja ustrnuli v polohách, v ktorých sa nachádzali.

„Ahoj,“ prehovorila ako prvá Bella a usmiala sa na Edwarda. Chudými rúčkami sa vytiahla na tehlový múr a posadila sa na jeho vrchu. Nohy si prehodila na druhú stranu a zastrčila si dlhé mahagónové vlasy za ucho, aby jej nezavadzali. Edward zapichol fixku cez papier na zem a svižne ako puma vyskočil ku nej.

„Tak už vieš, ako vyzerám. Nie som taký nenápadný, ako som si myslel,“ prehovoril a Bella iba žasla nad tým, aký pekný a zaujímavý mal hlas.

„Nechceš sa ísť pohojdať?“ spýtala sa ho po chvíli a ukázala rukou na svoju hojdačku. Edward súhlasil a spolu zoskočili z múra do Bellinej záhrady. Na hojdačku sa zmestili obaja, zvesela sa chytili za ruky a odrazili sa od zeme. Výskali od radosti a hojdali sa čim ďalej tým vyššie.

Po chvíli si ich všimla Bellina babička a pozvala Edwarda dnu na limonádu.

A od toho dňa sa stretávali každý deň. Spolu sa hrávali, hojdávali a rozprávali. Pre Bellu sa stal Edward čoskoro najlepším kamarátom a trávila s ním väčšinu voľného času. Keďže jej rodičia pracovali dlho do večera, celé dni trávila vo svojej záhrade a až večer sa vracala domov.

„Priateľstvo je jedna duša vo dvoch telách.“ Bella sa tak začínala cítiť, dokonale si s Edwardom rozumeli. Dokonca zistili, že obaja sú závislí na tej istej veci, na orieškovej Nutele!:)

Ďakujem Vám za komentáre pri prvej kapitole. ;) Nebudem Vám tu písať, že ak nebude toľko a toľko komentárov, že nenapíšem ďalšiu časť, lebo to nie je pravda. Budem sa snažiť pridávať kapitoly každé tri-štyri dni. :)

__________________________________________________________________________________

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska medzi ružami 2. kapitola: