Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková - 51. kapitola

13.09.2010 (17:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 5750×

51. kapitola

Bella

„Kurva cica, ty si tak neuveriteľne múdra a ja ťa strašne milujem!“

Edward ma stále nadšene držal v náručí a kýval so mnou zo strany na stranu, no ja som už bola mimo. Čo že to ten môj cukrík povedal? Že ma miluje? Ako fakt? Bože, to je hádam ešte lepšia správa ako keď som zistila, že dokážem prežiť niekoľko orgazmov po sebe. A že to vtedy bolo zistenie. Ty vole, ja asi umriem od radosti. Moje srdce sa zachvelo a nebol to náznak infarktu, len obyčajná premiera radosti. Takto som sa ešte necítila nikdy za celú svoju večnosť. Ten chlapec teda vie, ako mi urobiť radosť.

Odrazu Edward stuhol, prestal mnou kývať a zarazene sa na mňa pozrel. Zrejme  mu došlo, čo práve povedal. Úplne som videla, ako mu to šrotuje v hlave a vymýšľa, ako by túto dokonalú chvíľu pokazil. Tak to teda nie, chlapče! Nechci ma nasrať! Toto mi nepokazíš! Edward sa už nadychoval, že niečo povie, no ja som sa v tej chvíli rýchlo prisala na jeho pery a pevne ho objala. Bože, ako ja tohto nemožného chlapa milujem.

Bola som fakt rada, že som nemusela začínať s tým trápnym rozhovorom v štýle – tak chlape, ako to s nami teda bude ďalej, budeme sa len zajebávať, či plánuješ aj niečo trvalejšie? Vďaka bohu je ten môj chlap taký trtko a dostal to zo seba sám, keďže v poslednom čase sa  práve k takému trápnemu rozhovoru schyľovalo. Ja som si ním vôbec nebola istá, teda väčšinou som si nebola istá ani sama sebou, ale to je vedľajšie. Najdôležitejšie je, že sa chlapec konečne vyjadril a ja som sa dozvedela, že ma miluje  rovnako, ako ja jeho. Až teraz mi došlo, že mi to už asi chcel povedať dlhší čas, keď si spomeniem na všetky príležitosti, kedy vyzeral viac než odhodlane a práve v tom okamihu nás vždy niekto vyrušil.

Keď som sa od Edwarda nakoniec, no nerada, odlepila, uvedomila som si nadšené reakcie rodiny. Rony s Emmom si dávali tľapačky, Jazz dookola opakoval, že už bolo na čase, Alice zase, že ona to vedela, ako inak a Rose len cukalo kútikmi. Za to ja som sa škerila ako blázon. Pozrela som sa na Edwarda, no ten sa chudák tváril, ako by ho naťahovali na škripec. Teda skôr ako by mu naťahovali na škripec konkrétne istú, moju veľmi obľúbenú, časť tela. Videla som na ňom, že mu je táto situácia nanajvýš nepríjemná. Bože, on je tak sladký, pomyslela som si a radšej ho vzala za ruku a vybehla s ním von z domu. Chcela som sa s ním porozprávať a vyjaviť mu moje pocity, ale v súkromí a trochu iným spôsobom, ako zvolil on. Minimálne menej šokovým. Tiež som sa chcela vyhnúť ďalším komentárom zo strany rodiny, najmä tým Emmovým, teda nie, že by Rony s Jazzom boli o niečo lepší. Bola som si istá, že potom by sme sa s Edom už vôbec neporozprávali a už dupľom by mi nepovedal čo, kedy a ako. Proste som sa s ním chcela porozprávať tak, ako som sa mala už dávno.  No čo, som proste ženská a nám to občas trochu trvá. Teda obvykle to trvá aj chlapom, ale to je už fakt vedľajšie.

Keď so konečne usúdila, že sme dostatočne ďaleko a nikto nás neprenasleduje, zastavila som sa. Znovu som sa vyjavenému Edovi hodila okolo krku a začala ho bozkávať rovnako nadšene a s láskou ako v obývačke. Ed sa po chvíli chopil iniciatívy a ponoril sa viac do bozku. Až tak, že keď sme sa od seba odtrhli, úplne sa mi z hlavy vyparilo, čo som mu chcela povedať. Aha, už viem, ale odrazu som stratila odvahu. Ja, Isabella a priezviská ani nebudem menovať, som stratila odvahu. No Aro by zaplesal, keby to videl. Nadýchla som sa, aby som to zo seba dostala, ale hlavou sa mi mihali samé trápnosti z béčkových romantických filmov. Keby som to vyslovila nahlas, Edward by sa ešte mohol rozosmiať a bolo by po rozhovore.

Sklonila som hlavu, pozorovala špičky svojich topánok. Zhlboka som sa nadýchla.

„Edward...“ začala som a skontrolovala jeho výraz.

Ed, pohliadnuc do mojej tváre, sa začal tiež tváriť až nadmieru vážne a nebyť tejto situácie, tak by ma jeho výraz rozosmial. Obaja sme sa museli tváriť ako pol hodinu pred smrťou a nie ako pred vyznaním lásky.

„Edward,“ zopakovala som trochu sebavedomejšie a trochu sa pousmiala. „No vieš... to čo si povedal v obývačke...“

„Bella, ale...“ skočil mi do reči, no nenechala som ho hovoriť. Takto by sme sa k pointe nedostali nikdy.

„Ide o to, že ja ťa tiež to... no milujem,“ dostala som zo seba konečne a pozrela sa mu do očí.

Boli temne čierne, no krásne sa leskli šťastím.

Teda aspoň myslím, že šťastím a nie vôňou pumy, čo sa pásla obďaleč.

„Kurva Bells, ani netušíš ako som rád, že to hovoríš. A tiež som rád, že som to v tej obývačke konečne zo seba dostal. Ako dalo mi to sakra námahu to zo seba vyloviť. Veď vieš, že ani jeden z nás nepatrí medzi typy, ktoré si bez problémov hovoria „Milujem ťa“, takže ako vau. Fúú, ani netušíš ako mi odľahlo. Ono už len predstava, že by som ti to nepovedal a ty by sa ma časom vymenila za iný, mladší model, vo mne vyvoláva vražedné predstavy. Som teda fakt rád, že viem na čom som, teda, že to vieme obaja,“ skončil svoj dlhý prejav Ed a ja som s ním musela súhlasiť.

Nedokázala som si síce predstaviť, že si s Edwardom budeme každý deň opakovať, že sa milujeme, ale občas aj motyka vystrelí a možno ma to raz prekvapí. Máme predsa na to celú večnosť.

„A čo teraz? Vrátime sa domov?“ opýtal sa Ed.

„Myslím, že mám lepší nápad,“ zašepkala som,  pritisla sa k nemu a rukou mu prešla po zipse na nohaviciach.

Na Edovej tvári sa objavil žiarivý úsmev.

„Cica, zbožňujem tvoje nápady,“ hlesol a presunul svoje ruky pod moju košeľu.

„Ja viem,“ vydýchla som, než som sa  mu prisala na pery.

O dva dni

Ani sme sa nenazdali a dva dni ubehli ako voda. Dom vyzeral ako zo škatuľky, dokonca nás už Aro a jeho garda ako poskoci pomaly prestávali baviť. Netrpezlivo sme všetci čakali na Benedicta, ktorý tu mal podľa Alice byť tak do desiatich minút. Všetci sme teraz sedeli v obývačke, naša čata nastúpená na prvom poschodí v pozore a čakali. Ed ma občas pohladil palcom po ruke a občas mi dal bozk do vlasov.  Keby mi toto niekto pred rokom povie, čo sa tu všetko odohrá, poslala by som ho rovno na psychiatriu.

„Za minútu je tu,“ skríkla Alice.

Stále som nevedela, ako presne Benedict zareaguje, keď sa po takom čase stretneme. Najmä som nevedela, či bude stále tak ochotný, ako bol v telefóne. Vstala som zo sedačky a vydala sa ku dverám. Ed išiel samozrejme so mnou. Vlastne odkedy sme si vyznali lásku, sa odo mňa ešte nepohol. Zvonku bol počuť príjazd auta, buchnutie dverí a kroky smerujúce k domu. Skôr, ako stihol zaklopať,  som otvorila. Benedictov vzhľad ma prekvapil. Čo som si ho pamätala ako nekultúrne hovado, tak teraz sa to o ňom nedalo povedať. Na sebe mal dokonale padnúci čierny oblek s bielym prúžkom, vlasy zastrihnuté do  slušivého účesu a k tomu bol nahladko oholený. Ale úplne najviac ma prekvapili jeho zlatavé oči. Otvorila som ústa dokorán.

„Zavri ich Isabella, lebo ti do nich naprší,“ predniesol so smiechom Benedict a napriahol ruku k Edwardovi.

„Ahoj, ja som Benedict. Len sa mi to zdá, alebo sa konečne našiel niekto, komu sa podarilo túto divošku skrotiť?“ opýtal sa ho s úsmevom.

Ja som sa stále nezmohla na žiadnu reakciu, len som zmätene stále hľadela na Benedicta. Kedy sa kurva rozhodol, že zmení stravu?

„Čau brácho, ja som Edward, krotiteľ divošiek,“ odvetil so smiechom Ed a uchopil Benedictovu ponúkanú ruku.

Až jeho slová ma prebrali a ja som mu venovala zamračený pohľad.

Ale no cica, dobre vieš, že občas si poriadna šelma,“ mrkol na mňa.

Na to sa skutočne nedalo hnevať. Benedict sa rozosmial.

„Aj pôjdeme dnu?“ opýtal sa po chvíli a ja som si uvedomila, že stále stojíme medzi dverami.

Bez slova som ustúpila z dverí a pokynula Benedictovi, nech vstúpi. Neustále som si ho však prehliadala a bola stále viac v šoku. Je to skutočne Benedict, či tá srnka zo včera bola nejaká pokazená?! Nemám po ňom radšej chcieť nejaké doklady, aby som si to overila?

Keď ma z očumovania Benedicta prebralo jeho zoznamovanie sa s ostatnými členmi rodiny, nemohla som si nevšimnúť, ako sú z neho všetci paf. Začalo mi byť celkom trápne,  keď som si predstavila, akým štýlom som im opisovala jeho vzhľad a chovanie, aj keď zase na druhej strane v čase, keď sme sa spoznali, tak to bol neuveriteľný magor. No ako je vidieť, časy sa menia. Všetci na mňa hádzali nadšené a nechápavé pohľady, no a mne nezostávalo iné, len krčiť plecami štýlom, že ani ja sama to vlastne nechápem.

„Dlho sme sa nevideli Isabella a musím podotknúť, že si sa za ten čas vôbec nezmenila. Stále si rovnako krásna,“ predniesol smerom ku mne Benedict, keď si podal ruku s celou rodinou.

Toto ma konečne prebralo a moja typická vyvážená duševná rovnováha sa vrátila na svoje miesto.

„Našťastie Benedict, ja toto povedať nemôžem. Kde je ten nevychovaný a špinavý parchant. To nekultúrne hovado, čo ma tak vytáčalo vo Volterre?“ zasmiala som sa a Benedict, na rozdiel od mojej rodiny, ktorá stuhla ako jeden, sa zasmial tiež.

„Takto si ma skutočne vnímala?“ opýtal sa so smutným šteňacím pohľadom.

„Samozrejme,“ smiala som sa ďalej a konečne sa aj ostatný uvoľnili.

Nakoniec náš rozhovor s Benedictom trval niekoľko hodín a ja som  sa dozvedela dôvod jeho premeny. Ako sa dalo čakať, bola za tým láska. Našiel si partnera, ktorý ho nalomil na zvieraciu krv. Musím priznať, že ma poriadne šokovalo, keď som sa dozvedela, že Benedict je gay. Kto by to bol povedal.  Nejako mi príde, že sa upírsky svet začína meniť k lepšiemu. Samozrejme bol Benedict zvedavý aj na naše životy a keď si vypočul celú históriu – ja, Edward, Alice, Jazz a Rony – smial sa, že sa skoro vykotil zo stoličky. Keď však už Emm začal vyťahoval intímne historky, pochopila som, že je na čase tento plodný rozhovor ukončiť.

„Ehm, Benedict, nechcel by si už vidieť našu kráľovskú rodinu,“ opýtala som sa len tak, akože medzi rečou.

Benedictovi sa zaleskli oči ako na Vianoce pred rozdávaním darčekov a jeho výraz sa zmenil na pomstychtivý a zároveň očakávajúci. Na malú chvíľu mi prebehlo hlavou, či toto všetko nepredstiera a nechce nás tu všetkých zneškodniť. No toto mi k novému Benedictovi nesedelo a tak som ho hneď odviedla na prvé poschodie. Tam stál Aro aj s gardou stále nastúpený do úhľadného radu, samozrejme všetci oblečený v uniformách. Benedict, keď to uvidel, padol na kolená a začal sa neskutočne rehotať. Normálne dostal chlapec záchvat. Celá rodina hneď vybehla za nami s otázkami, čo sa deje, no Benedictova nálada nakazila aj mňa a tak som im ani nedokázala odpovedať.

„Ty vole, to som nesral,“ dostal zo seba medzi salvami smiechu. „Rony, ty si pán Boh! Môžeš im niečo rozkázať?“

„A čo také by si si predstavoval?“

„No ja neviem, napríklad by mi Aro mohol očistiť topánky,“ navrhol Benedict.

Rony prikývol a vyslovil rozkaz. Aro si okamžite kľakol na kolená a začal Benedictovi čistiť topánky, div, že mu ich nebozkával. To sa samozrejme Benedictovi strašne páčilo, tak sa postupne pri jeho topánkach vymenila celá garda. Keď bola konečne jeho škodoradosť ako tak ukojená, otočil sa na mňa.

„A čo teda presne chceš, aby som im vymazal a nahovoril?“

„No hlavne potrebujeme, aby zabudli na všetko od ich príchodu k nám. A tiež by im bolo dobré niečo nahovoriť o stretnutí s nami, pretože vo Volterre určite vedia o ich ceste sem...“

„Ale ako ich dostaneme od nás bez toho, aby sme  im museli niečo vysvetľovať?“ prerušila ma Rose.

„Vole, tak to ma nenapadlo, že ako ich odtiaľto dostaneme,“ zahíkal Emmett.

„Noo, ja by som mal jeden nápad. Hovoril som vám o Vickovi, ale neprezradil som, akú má  schopnosť,“ vložil sa do rozhovoru Benedict.

„No daj, kurva to som fakt zvedavý,“ vyhŕkol Jazz.

Benedict len pokrútil hlavou, vzal do ruky telefón a vytočil akési číslo. Na druhom konci sa ozval nejaký mužský hlas.

„Zlato,  mohol by si prísť za mnou?“ opýtal sa.

Z telefónu sa nič neozvalo a Benedict zrušil hovor. Odrazu sa zatriasol vzduch a vedľa Benedicta sa objavil vysoký pohľadný chlap. Teda musím priznať fakt pekný kus.

„Vážení, toto je Vick, môj priateľ. A ako ste si mohli všimnúť, tak má celkom zaujímavú schopnosť.“

Vtedy mi to konečne došlo.

„No jasné!“ skríkla som nadšene.

Ostatným to dochádzalo pomalšie, Emmovi to samozrejme nedošlo vôbec, takže sme mu to ako  obvykle museli vysvetliť ako malému dieťaťu. Keď to konečne pochopil, dohodli sme sa s Benedictom na všetkom, čo musí Volturiovcom dostať z myšlienok a tiež to, čo im nahovorí. Netrvalo to ani hodinu a odrazu u nás po Volturiovcoch nezostalo ani stopy. Zo všadiaľ bolo len počuť výdychy úľavy a ja som sa k nim musela pridať. Bolo dobré, že sme to konečne mali z krku. Dúfala som, že Volturiovcov zase pár desaťročí neuvidím. Na oslavu sme sa rozhodli usporiadať taký malý oslavný lov. Benedict s Vickom sa k nám samozrejme pridali. Každý pár sa pre istotu vydal iným smerom, čomu som bola skutočne rada. Ono počúvať výkriky a vzdychy mojej rodiny, prípadne Benedicta a Vicka, tak po tom som fakt netúžila. Konečne som mala trochu času pre seba a Edwarda a plánovala som ho samozrejme poriadne využiť.

O tri hodiny neskôr sme sa všetci stretli na dohodnutom mieste. Benedict s Vickom sa rozhodli, že je už na čase rozlúčiť sa. Postupne sa rozlúčili s každým členom rodiny, no a keď prišli k poslednej Esme, tá ich materinsky objala a vyslovila tú nezabudnuteľnú vetu.

„A nechceli by ste s nami nejaký čas zostať? Ako členovia našej rodiny?“ zaklipkala očami a nahodila  pohľad, ktorému sa nedalo odolať. „Bolo by to úžasné...“ pokračovala, keď jej monológ prerušilo zalapanie po dychu a k zemi sa zviezol Carlisle.

Môže upír omdlieť? Zdá sa, že áno...

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková - 51. kapitola: