Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 3. kapitola

18.07.2012 (13:15) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1287×

Všade okolo mňa bola tma. Ležala som na bruchu a rozmýšľala som, čo sa stalo. Bičovali ma. To si pamätám. Ale čo bolo potom?

Do mojej izby vkĺzla Lalla. Pozrela sa na mňa a prekvapene povedala:

„Už si hore? Doktor povedal, že sa zobudíš možno o dva, tri dni.“

Podišla ku mne a sadla si na kraj postele. Ustarostene na mňa pozerala. Lepšie povedané – ustarostene hľadela na môj chrbát.

„Lalla, povedz mi, ako som sa sem dostala?“

„Priviezla ťa na koči Flavia. Je to veľmi milá žena. Na všetko sa ma pýtala a povedala, že ak budeš potrebovať pomoc, mám sa obrátiť na ňu. Zabezpečila ti doktora.“

Toto mi nešlo do hlavy. Predsa som videla zelené oči. Prekrásne zelené oči. Také oči mohli patriť jedine Marcusovi. Usmiala som sa pri spomienke naňho.  

„Prečo sa usmievaš? Ja by som na tvojom mieste plakala. Na chrbte ti ostanú jazvy. Už nikdy sa ich nezbavíš.“

„Ty ale vieš človeka povzbudiť.“

„Prepáč, Bella, ale ja sa na to nemôžem pozerať. Na to, čo ti spravili. Sú to podliaci. Všetci aristokrati. Myslia si, že otroci a služobníctvo sú handry. Ale aj my sme len ľudia, či nie? Bella, prečo nám to robia? Prečo...“ Lalle sa zlomil hlas.

„Lalla, čo sa stalo?“ opýtala som sa jej starostlivo a dotkla som sa jej ruky.

„Viriusa preložili. Bol v piatej línii a teraz je v prvej. Povedz mi, Bella, prečo nás iní tak trestajú?“

„Neviem, ale jedného dňa to prestane. Jedného dňa to skončí.“

„Ako si môžeš byť taká istá? Čo ak nie? Čo ak sa to nikdy neskončí?“

„Skončí. Ver mi.“

Pomaly som sa posadila a jemne som ju objala. Lallin muž, Virius, bol výborný manžel a otec. Miloval svoju ženu a deti. Vždy, keď sa vrátil domov rozdával úsmevy a dobrú náladu. Držal rodinu nad vodou. Nájsť takého chlapa bol veľký problém. Ale teraz...

Lalla sa rozplakala a ja som vedela prečo. Oprela si hlavu o moje rameno a ticho vzlykala.

Strašne ma bolel chrbát a to, že sa Lalla opiera o moje rameno, mi nerobilo práve dobre. Ale vydržala som to. Neodtlačila som ju. Nič som jej nepovedala. Len som ju upokojujúco hladila po chrbte.  

Lalla mi každý deň prikladala na rany obklady, natierala mastičkami a olejmi. To všetko bolo možné len vďaka Flavii. Bolo by to oveľa horšie, ak by mi nezabezpečila doktora. Musím sa jej poďakovať. Ale ako? Som len otrokyňa. Ale ja niečo vymyslím.  

O tri dni som si už mohla obliecť tuniku a začať pracovať. Pozametala som celý dom, obriadila som zvieratá, vyplela som záhradu a nakoniec som pomáhala Lalle v kuchyni. Aj keď som ešte nemala robiť tak namáhavé práce, ako kopať v záhrade, musela som. Keby som nič nerobila, dozvedel by sa to náš pán a dopadla by som zle. Už to, že ma tri dni nechal na pokoji bol zázrak. Chvála Jupiterovi.

Dnes ma Paulinus poslal do mesta, aby som mu kúpila fľašu vína. Dal mi tri denáre a povedal, nech idem do Tadiusa. Jemne som sa uklonila a bola som rada, že môžem ísť aspoň na chvíľu preč z domu.

Tadius bol bystrý chlapík zavalitejšej postavy. Mal krátke hnedé vlasy a čierne oči, v ktorých mal vždy iskru. Na perách mu pohrával príjemný úsmev a aj k otrokom sa správal milo. Bol jeden z mála, kto videl aj v otrokoch a sluhoch ľudí.

Prešla som cez Tabernae, ulicu, ktorú lemovali obchodíky. Predávalo sa tam všetko – od jedla cez knihy až po šperky a nádoby.

Tadiusov obchod bol v strede ulice. Bola to menšia kamenná budova, z ktorej sa šírila vôňa viniča. Pred obchodom sedel žobrák v otrhanej a špinavej tunike. Bolo mi ho ľúto, ale mala som len tri denáre od Paulinia a on by prišiel na to, keby som jeden denár dala žobrákovi.

Rýchlo som prešla okolo neho a ocitla som sa v malej predajni. Za pultom stál Tadius s jeho manželkou Atiou.

„Zdravím ťa, Bella. Posiela ťa Paulinus? Minule spomínal, že sa u mňa zastaví.“

„Áno, pane. Paulinus má veľa práce, tak poslal mňa. Chce víno za tri denáre.“

„Hm... Mám tu tri. Jedno je červené, druhé biele a tretie ružové. Nevieš, pre koho to potrebuje?“

„To mi nepovedal, pane.“

„Tak dobre. Zober fľašu červeného. Ak by Paulinus chcel iné, vymením ho.“

„Ďakujem, pane.“

Podišla som k pultu, podala som mu peniaze a on mi podal fľašu vína. Uklonila som sa a vyšla som z obchodu. Obklopil ma jemný vánok, ktorý sa mi pohrával s neposlušnými vlasmi. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala som sa domov.  

Tabernae bola jedna z najrušnejších ulíc v Ríme. Milovala som tú vôňu jedla, ktorá sa vznášala od malej pekárničky na konci ulice. Milovala som vôňu zeleniny a ovocia, drahých olejov a mastí.

Najsmutnejšia vec na tejto ulici a na celom Ríme boli žobráci. Boli skoro všade. Žobrákmi boli väčšinou ľudia, ktorí prišli o dom kvôli zvrchovanému politickému systému. Boli to dobrí ľudia. Videla som to v ich očiach. Očiach plných utrpenia.

A som zase pri ňom. Tie jeho oči. Zelené oči... Čo sa to so mnou deje!? Som z neho úplne mimo a to som ho videla len jeden jediný raz. Keby som ho mohla vidieť ešte aspoň raz.

Povzdychla som si a ďalej som kráčala okolo obchodov s vlnou. Prešla som okolo banky aj okolo obchodníka s mäsom.

„Dieťa, prečo si také smutné?“ ozval sa za mnou ženský hlas. Otočila som sa a uvidela som, ako na zemi sedí starenka a usmieva sa na mňa. Bola to žobráčka.

„Nebudem sa vám sťažovať. To by sme tu boli dlho.“ Starenka sa zasmiala a ukázala na miesto vedľa seba. Nechcelo sa mi ísť ešte domov, tak som si prisadla.

„Vieš, dieťa, nesmieš sa na život pozerať tak zle.“

„Vy neviete, čo som prežila. Čo všetko som spravila preto, aby som prežila. Za niektoré veci sa strašne hanbím.“

„Nikto z nás to v živote nemá ľahké. Ale musíme byť radi za to, čo nám Jupiter dal. Niektorým dá toho dobrého viac a niektorým menej, ale to neznamená, že nechce, aby všetci boli šťastní.“

„Šťastie... Čo je to šťastie?“

„Príležitosť, ktorú musíme všetci využiť.“

„Nerozumiem vám.“

„To nevadí, dieťa. Raz pochopíš.“ Zadívala som sa tej žene do očí. Mala oči modré ako dno oceána. Boli tak hlboké, až som sa bála, že sa v nich utopím.

„Ďakujem.“ Ani neviem, prečo som tej žene ďakovala, ale cítila som, že jej to potrebujem povedať.

„Nie je za čo, dieťa.“

Usmiala som sa na ňu a postavila som sa. Chcela som tej starenke ešte zakývať, ale keď som sa otočila, už tam nebola. Nerozumela som tomu. Možno je nejaká rodina s Marcom Antoniom – aj z neho som úplne mimo.

Prudko som zastala uprostred ulice. Spomeň čerta a je tu.

Stál oproti mne a šibalsky sa na mňa usmieval. Aj ja som sa naňho usmiala a moje nohy išli za ním samé.

„Moja pani.“ Marcus sa uklonil až skoro po zem. Rýchlo som ho chytila za ramená a vyrovnala ho. Kto to kedy videl, aby sa žobrák ukláňal otrokyni až po zem?

„Zbláznil si sa? Toto nemôžeš robiť!“ okríkla som ho, ale on sa len zasmial.

„A prečo by som nemohol?“

„Budú z toho len problémy.“

„Nikdy by som ti nespôsobil žiadne problémy.“ Povedal to úplne vážne. Musela som sa naňho usmiať.

„Ja viem.“ Aj on sa usmial. A to nemal robiť. Z toho úsmevu sa mi podlamovali kolená. Už iba z jeho očí sa mi podlamovali kolená.

Využila som príležitosť a lepšie som si ho obzrela. Mal výrazné črty tváre – veľké zelené oči, rovný nos a ústa stvorené na bozkávanie. A k tomu všetkému božské bronzové vlasy, ktoré mu odstávali na všetky strany. Bol prekrásny.

„Slintáš.“

„Čože!?“

„Pozeráš sa na mňa tak, že určite budeš o chvíľu slintať.“ Začervenala som sa ako paprika. Ach, Jupiter, pomáhaj mi...  

Odvrátila som zrak, ale ucítila som jeho ruku na mojej brade. Jemne si ma otočil k sebe. Ani som nedýchala.

„Ty sa na mňa môžeš tak pozerať.“

„Čo tým myslíš, že ja sa na teba môžem tak pozerať?“

„Páči sa mi to.“

„Sebavedomie ti určite nechýba.“ Zasmial sa tým jeho anjelským smiechom.

„Milujem tvoj humor.“

„A ja tvoje oči.“ Čo!? Pre Jupitera, Bella, čo si to len tresla!?

Dlho sa na mňa díval. Podrobne prezeral každú časť mojej tváre. Pristavil sa na mojich perách.  

Som mŕtva. Ak ma pobozká, skolabujem.

Zrazu sa odo mňa odtiahol, uklonil sa a odišiel odo mňa preč.

A toto malo byť zasa čo!?

Prepáčte, že to tak tvalo, kým som pridala túto kapitolu, ale absolútne som nevedela, čo mám napísať. Do tejto kapitoly sa mi absolútne nechcelo, tak mi, prosím, odpusťte, že je na prd. :D :D Ďalšia už bude lepšia. Čestné skautské. :D  

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 3. kapitola: