Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 4. kapitola - Návšteva

31.08.2010 (09:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1211×

4. kapitola – Návšteva

Neveril som, že udržať novorodených upírov na uzde je také náročné. Victoriine rozhodnutia boli sledované, a preto celý výcvik nechala na mňa. Nemohol som predsa dopustiť, aby sa jej niečo stalo. Nie som idiot. Na jej ochranu bolo potrebné, aby jej zvučné meno zostalo v anonymite. Ak by Cullenovci zistili, že za tým stojí, zavraždili by ju takmer ihneď. Ak by vyhasol život mojej drahej, zavraždil by som žltookých upírov pokojne aj zo záhrobia...

Naši upíri, ich inteligencia sa pohybovala na úrovni trojročného dieťaťa, dožadujúceho hračky - v našom prípade krvi. Ale niekedy výnimka potvrdzuje pravidlo. Narazil som na jeden exemplár racionálneho zmýšľania menom Diego. Bol jeden z prvých, ktorých sme vytvorili. Vyhrabal som ho z nejakej bitky o drogy. Neočakával som, že sa tak vzchopí. Obľúbil som si ho.

Ďalej ma upútali ešte traja z mojich detí. Raoul, Kristie a najmä Fred. Raoul s Kristie mali vodcovský potenciál. Boli, v určitom zmysle, podobní mne. Fred? Fred mal dar. Každého od seba dokázal odpudiť. To sa nám hodí v boji.

Ostatní? Decká. Toto má byť armáda? Avšak, nedokázal som povedať Victorii pravdu o inteligencii svojich detí. Sklamal by som ju.

Najhoršie bolo, že som s Victoriou trávil veľmi málo času. Jedine v noci, čo tiež nebolo priveľmi slávne, som jej vodil ľudí, aby sa k nám pridali. Mali sme útulný domček v strede lesa, ďaleko od Seattlu. Zvyšok „armády“ bol v okolí Seattlu a skoro každý druhý týždeň som bol donútený hľadať im nový dom. Áno, Kristie a Raoul boli vodcami, ale aby sa spojili dohromady? Nie, ustavične proti sebe. Aspoň, ak by to ich zabíjanie sa navzájom malo nejaký účel a nie boj o hlúpe hracie konzoly. Moje opatrenia boli oprávnené. Brával som im zapaľovače a posielal ich na lov po malých skupinkách. Nie všetkých naraz. A keď som nebol pri nich, odišiel si na lov kto len chcel. Príšerné!!!

Kiežby aspoň dodržiavali základné pokyny : Loviť spodinu, nie ľudí, ktorí by niekomu mohli chýbali. Ale kdeže! Oni pustošili celý Seattle. Ustavične v novinách bolo : Seattle v ohrození - smrť si znovu vyberá svoju daň! Neobjasnené vraždy a straty veľkého počtu obyvateľov... Akoby sa z toho tešili.

Týmto správaním si vyslúžili odtrhnuté končatiny a niektorí aj hlavy. Skrátka, som stratil nervy. Nie raz, viackrát. Keď niekoho zabili zo svojich radov, tak som vyhodil pár zbytočných krámov, čo sa doma hromadili. Jednoducho som ich musel prinútiť poslúchať. Lenže bez kriku a poničených tiel sa pozornosť získať nedala. Zrejme im nedochádzal fakt, že nás Cullenovci kedykoľvek môžu roztrhať, keďže je Seattle ich a my tu nemáme čo robiť.

Teraz som mal, však iné starosti. Diego a jedna nová malá upírka, menom Bree, sa stratili. Zostali v noci príliš dlho a pravdepodobne ich spálilo slnko. Takže nás bolo o dvoch menej. To sa Victorii nebude páčiť. Mne sa to tiež nepáčilo. Hlavne preto, že šlo o Diega. Ani Bree nebola na zahodenie, pretože po nej som sa nemusel toľko rozkrikovať.

Blížil som sa k domčeku, aby som sa stretol s mojou láskou. Musel som zakryť svoje sklamanie. Ak sa ma dnes spýta na nich, poviem len, že sa správajú stále nedisciplinovane.

Victoriin krásny úsmev spôsobil, že ma smútok opustil. Objal som ju, tak pevne, ako som len mohol.

„Riley, stále ju majú pri sebe!“ povedala dosť rozčúlene. „To ľudské dievča, prajem si jej smrť!“ S určitým hnevom v hlase a nenávisťou sa vyjadrila o niekom, ktorý patrí ku Cullenovcov.

„Neboj, zabijem ju, ak nie ja, tak potom hocikto z našich upírov.“

„Ale ako? Ako spoznajú jej pach? Len ja viem ako vonia. Ale ja nemôžem...“ nedopovedala.

„Prinesiem niečo s jej vôňou. Navštívim ju! Ihneď!“

Ani neviem, ako ma to napadlo. Prišlo mi to, ako skvelý nápad. Victoria súhlasila.

Problémom bolo, že sme boli nútení ísť autom, pretože inak by nás mohli ľahko vystopovať. Boli sme ostražití. Ukradli sme staré BMW od páriku postarších občanov Seattlu. Ich krv bola stará, plná odporných liekov. Naša misia bola omnoho dôležitejšia a nemohol som si dovoliť chyby a nesústredenosť kvôli krvi ľudského dievčaťa.

Victoria sa ujala šoférovania. Ostala stáť na hlavnej ceste a pokynula rukov smerom k Forks. Vybehol som. Netrvalo to dlho a už som sa dostal k domu, ktorý vyhovoval Victoriinmu popisu. Policajné auto. Musí to byť ono!

Vkĺzol som do domu pomocou okna v kuchyni. Po miestnosti sa šíril rybí smrad. Fuj! Pokrčil som nos. Pustil som sa do svojej úlohy – nájsť niečo, v čom je pach ľudského dievčaťa. Vyšiel som hore po schodoch a zacítil som pach krvi. Navštívil som izbu s pootvorenými dverami. Bola prázdna, ale vyzerala ako dievčenská izba.

Drevená podlaha, svetlomodré steny, vysoký strop, zažltnuté záclonky v okne, veľká posteľ, písací stôl, na ktorom stál počítač z druhej ruky a hojdacie kreslo plné sladkej vône upíra.

Nadýchol som sa. Do nosa mi udrela taká neodolateľná vôňa, že sa mi začal hromadiť jed v ústach. Na posteli ležala dievčenská červená košeľa. Perfektné! Zabalil som ju do vrecka, nech čo najdlhšie vydrží bez úniku pachu. Porozhliadol som sa po dome a čuch mi napovedal, že som v pítomnosti človeka. Pravdepodobne, majteľa auta. Jeho vôňa nebola taká krásna ako vôňa jeho dcéry, ale aj tak... nie!!! Len vziať tričko a odísť. Nechal som toho človeka pokojne spať a opustil som dom. Bežal som cez les na východ k autu. O pár sekúnd som hľadel Victorii do očí a pobozkal som ju.

„Výborne, Riley!“ pochválila ma.

Tomu krámu trvalo asi večnosť, kým prišiel k nášmu domčeku. Myslel som si, že ešte máme chvíľku čas na seba.

„Riley, vráť sa k nim, potrebujú ťa. O chvíľu nastane úsvit. Bež!“ rozkázala a ja som smutne prikývol. Čím ďalej, tým menej času. Bolo mi z toho na nič.

Po ceste som našiel nejakého tuláka. Nebol taký lákavý ako policajt, alebo jeho dcéra a v jeho krvi bolo cítiť nadmerné množstvo alkoholu, lenže som sa potreboval nasýtiť aj rozptýliť, aby som sa nevrátil späť do Forks.

Skočil som po ňom. Ani na to nezareagoval a zubami som sa dostal ku krčnej tepne, z ktorej som nasával jeho krv. Koniec koncov, nemôžem nechať všetku korisť tým bezmyšlienkovitým neinteligentným tvorom. To mi pripomína... Najvyšší čas sa vrátiť...

Raoul a nejakí jeho poskokovia sa na mňa vrhli, hneď ako som vstúpil do domu. Mleli niečo o Diegovom návrate. Je späť? Takmer som skákal od radosti. Potom som očami zablúdil na upíra s notebookom v rukách. Diego! Bol som rád.

„Počul som, že si sa vrátil,“ povedal som s dostatočnou radosťou v hlase. „Na teba sa dá vždy spoľahnúť, Diego.“

„Žiadny problém,“ začal Diego. „Pokiaľ neberieš celodenné zadržiavanie dychu pod vodou ako prehrešok.“

Rozosmial som sa. Diego mal vždy dobrý zmysel pre humor. Ukryl sa pod vodou v tej svojej jaskyni. Múdre.

„Nabudúce si dávaj pozor, koľko máš času. Dávaj tým deckám lepší príklad.“

Upozornil som ho s náznakom smiechu a on ho tiež nedokázal potlačiť. Takmer som ho objal.

Kútikom oka som zazrel aj Bree za gaučom listujúcu si nejakú knihu. Aj ona bola späť. Mal som hneď lepšiu náladu.

Lenže ráno ma to prešlo. Reval som na nich ako zmyslov zbavený. Nepomáhalo to a tak som bol donútený pár upírov pripraviť o končatiny. Nechápem, prečo mi to robia... Našťastie, som nikoho nezabil, ale nemal som od toho ďaleko.

Rev a hluk sa stupňoval príchodom súmraku. Všetci sa nahrnuli ku mne a pýtali sa na lov. Ach!

„Kristie, ty si bola vonku včera v noci.“ Trpezlivosť sa mi vytrácala z hlasu.

„Heather, Jim, Logan – bežte prví. Warren, ty už máš oči dostatočne tmavé, choď s nimi. Hej, Sára, ja nie som slepý, ideš naspäť?“

Už ma nebavilo permanentne po nich kričať. Aj tak, tých ktorých som nepustil si počkajú na môj odchod a vykĺznu von. Takže... Je to všetko úplne zbytočné. Porozhliadol som sa po nich s náznakom opovrhnutia a nemohol som sa pozrieť na gauč. Fred. Takmer by som na neho zabudol.

„Hm, Fred, ty si tiež na rade,“ nemohol som sa pozrieť jeho smerom. Aký hodnotný dar. Mal by som si ho získať. Lenže je taký odpudivý. Keď prešiel okolo mňa, musel som sa prikrčiť. S Fredom máme veľké plány...

Odišiel som. Ani sa mi neoplatilo pozrieť sa na všetkých, ktorí sa vytrácali z domu. Typické!

Mal som naponáhlo. Musím vidieť Victoriu, pretože toto čakanie ma asi raz zabije...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 4. kapitola - Návšteva: