Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 34. kapitola - On odolal

13.03.2013 (14:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1386×

    34. kapitola – On odolal

Diego

Riley bol s nami už štyri mesiace. Spomínali sme na všetky tie naše „domy“, v ktorých sme kedysi bývali... V očiach sme všetci mali nostalgické pohľady... Ale Riley v nich mal čosi viac. Cítil sa vinný za všetko, čo spôsobil upírom, žijúcim v tejto chatrči v Seattli. Bree mu nedávala pokoj, stále mala nejaké narážky... Niekedy sa snažila o humorné poňatie, no inokedy som sa za ňu musel hanbiť. Vrchol bol ten sendvič, čo nútila Rileyho zjesť, keď telefonoval so svojou novou rodinou. To jej jednanie... Väčšmi ma však trápila Rileyho smutná tvár, skrytá za masku hrdinu, ktorú si vždy pred nami nasadil. Keď mu zavolala jeho rodina, bol znepokojený a zároveň šťastný, no keď mu zavolalo to jeho dievča, akoby precitol, akoby to bol niekto iný - bezstarostný, odľahčený...

Keď som sa s ním osamote rozprával a obdivoval jeho spôsob obživy, aj keď mu Bree pod nos pchala zakrvavené ľudské telo nejakého feťáka, on odolal. Hrdinsky odolal, hoci sa mi zdalo, že ho pohlcoval oheň v krku, aj keď som vedel, že ho to stojí neskutočné úsilie – on odolal. Potom, čo Bree skončila s týmto divadielkom, sa mi priznal, že ak by to spravil, nikdy by sa nedokázal vrátiť ku Cullenovcom, ktorých tak miluje. Miluje ich – niektorých viac, Jaspera najmenej, no podľa jeho rozprávania mi bolo jasné, že sú si príliš podobní – preto sa skoro nikdy nepohodli. A tá blondína Rosalie – utvoril som si na ňu vlastný názor... Bolo to divné, ale stál som na Rileyho strane. Dokonca som s ním bol aj trikrát na love divej zveri. Je to zábavnejšie, dynamickejšie než lov na ľudí, ale chuť tej krvi – to sa nemôže rovnať s lahodnou ľudskou krvou.

Vedel som, že vie niečo viac o Fredovi a jeho minulosti, ktorú si tak precízne stráži. Možno mu niečo povedal vtedy v aute, keď som sa snažil zachrániť otravnú ženskú od Breeiných rúk. Z ich dôverného rozhovoru som vôbec nič nezačul. Fred sa pred nami dosť uzatvára, ale k Rileymu sa správa o trošku inak. Aj svoju auru povolil, lenže mu neverí, pretože Fred z duše nenávidí klamárov, akým bol Riley. Vidí zmenu? Alebo myslí si, že sa Riley zmenil? Riley sa zmenil... Od chladného vodcu novorodených upírov takmer k človeku... Teda... Vlastne Riley je ľudskejší, no stále má od človeka ďaleko, samozrejme. Som rád, ako to dopadlo. Ja som Rileymu veril a on odolal, nesklamal.

„Diego? Nad čím premýšľaš?“ Bree sa objavila vedľa mňa a jemne ma pobozkala.

„Prečo si Rileymu zasa pchala pod nos mŕtvu veveričku? Nie je ti to trochu trápne?“ spýtal som sa jej opovrhujúc jej ďalším hlúpym žartom.

„Bože, ty s tým ale narobíš! Ušetrila som mu prácu, aspoň ju nemusí naháňať!“ odvrhla s ľahostajným pohodením rúk.

„Ach, Bree! Prosím ťa, prestaň už s tým! Koľko krvi sa asi zmestí do veveričky? Premýšľala si nad tým?“

„No a čo? Veď nemusí stále toľko nasávať. A veverička je len orieškový dezert!“ Na túto Breeinu poznámku sa Fred uchechtol.

„Nechápem, prečo sa ho stále toľko zastávaš, veď je tu s nami dobrovoľne a nie je malý chlapec, a čo máš proti Breeiným vtipom, je to celkom zábavné,“ nahodil Fred a s Bree si tľapli. Len som pokrútil hlavou.

„Ešte aj ty tej potvorke dávaj za pravdu!“ snažil som sa pôsobiť odľahčene.

„Riley je tu, aby odčinil, čo spáchal. Aj keď sa to nedá presne...“ Fred sa na chvíľu zamyslel. „No, Bree, to s tým feťákom bolo kruté. Ale Riley, ktorého som poznal, by sa hneď po ňom cápal, takže, Diego, máš možno pravdu, že sa Riley zmenil. On odolal...“ Jeho posledné slová zostali visieť vo vzduchu. Áno, on odolal – akoby to bolo niečo nepredstaviteľné a nemožné (aj pre upíra).

„Síce odolal, ale to jeho trápenie stálo za to! Videli ste, ako pri tom zatínal päste?“ Zasmiala sa Bree.

„Ale aj tak, mohla by si s tým prestať?“ poprosil som ju znovu. Čudne sa zatvárila, hľadala pomoc u Freda, ktorý sa na ňu díval úplne flegmaticky.

„Tak dobre,“ neochotne súhlasila, „ale teraz bude nuda.“

„Stále môžeš robiť zle mne,“ navrhol som lišiacky a prudko ju otočil k sebe. Chcel som sa vyhýbať takýmto situáciám, pokiaľ je s nami Fred, ale niekedy to nešlo. Nevedel som si predstaviť, aké je to, keď nás Fred vidí spolu šťastných... Mali by sme zohnať nejakú upírku. Riley možno niekoho pozná alebo jeho rodina...

Videl som, ako sa Fred ponáhľa k lesklému autu. Riley ho čistil a zrejme bol nakúpiť aj nejaké osviežovače, keďže Fred svoju auru púšťa len čiastočne. Z diaľky som počul Rileyho slová:

„No, čo, Fred, už zasa sa mojkajú?“

Musel som sa nad tým pousmiať.

„Hej,“ precedil Fred otrávene.

„A veverička chutila?“ spýtala sa Bree v mojom náručí.

„Tak trochu orieškovo,“ poznamenal Riley.

„Kam pôjdeme teraz?“ ozval sa Fred svojím typickým hlasom bez záujmu.

„Dobrá otázka,“ zapojil som sa do rozhovoru, „Riley, čo ty a tvoja minulosť? Nechceš nám trochu o nej porozprávať?“

„Ach, Diego, ak by som niečo vedel, tak by som ti to aj povedal, lenže si toho pred premenou veľa nepamätám, len viem, že príšerne lialo...“

„Ako keby v Seattli nikdy nepršalo,“ hlesla Bree ironicky. „Nedáš si chesseburgra, Riley?“
Zas? Zasa ho chce trápiť s ľudským jedlom? Tá veverička bol predsa len lepší nápad.

„Nie, vďaka, Bree, nedám si!“ Riley zdvorilo odmietol návrh.

„Ale aj tak by som rada šla do mesta.“

Riley pokrčil ramená, mlčky sme si sadli do auta a Riley naštartoval. Auto mala pri zrkadielku asi sedem stromčekov na osvieženie vzduchu.

„To si fakt nevedel vybrať lepšiu vôňu k žltému autu! Cítim sa ako v citróne,“ poznamenala trefne Bree.

„Dobre, kúpim niečo iné.“ Riley zastavil pri supermarkete. My sme zatiaľ zostali v aute a ja som strhával stromčeky zo zrkadla.

„Daj, ja to vyhodím!“ Bree za mnou mi trhala stromčeky z ruky, stiahla okienko a stromčeky nemilosrdne hodila na zem.

„Bree, čo si sa zbláznila? Vieš, aké je to neekologické?“ Riley sa okamžite zjavil pri aute. Poohýbal sa po kartónové stromčeky.

„Pozrime ho! Riley – vegetarián a ešte aj ochranca prírody!“ zaštebotala Bree.

„Vieš čo, Bree...“ Riley jej chcel niečo odvrknúť, ale náhle sa pri ňom objavila žena.

„Riley, Riley! Môj bože, si to ty?“ vravela celá rozrušená, do očí sa jej tlačili slzy a začala s Rileym triasť.

„Madam, prosím, nechajte ma tak!“ povedal Riley pokojne a jej ruky stiahol opatrne zo seba.

„Riley? Ty ma nespoznávaš?“ naliehala žena s piskľavým hlasom a prudko ho objala.

Rileyho telefón začal zvoniť. Riley začal byť nervózny z tej ženskej. Snažil sa jej striasť, no nechcel na to použiť svoju silu.

„Dajte mi pokoj, musím odpovedať do telefónu!“ Rileyho pokojný tón sa začal vytrácať. Ženu odsotil, jemnejšie než by som to urobil ja, a priložil si mobil k uchu.

„Prosím, Alice,“ hlesol trochu rozrušene. Po krátkej chvíli mu mobil spadol z rúk, ani sa ho nesnažil zachytiť. Zostal akoby v tranze.

„Vy ste moja matka?“ začul som Rileyho pípnuť. Pani jemne prikývla...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 34. kapitola - On odolal: