Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 10. kapitola - Je to tu

15.09.2010 (19:15) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1540×

10. kapitola – Je to tu

Vyrazili sme naprieč svojmu osudu. Je čas povraždiť Cullenovcov. Plávali sme čo najrýchlejšie k Forks. Obzeral som sa na nich. Boli nadšení z boja... Aj ja som bol, pretože už o chvíľu to všetko skončí.

Ja a Victoria – spolu! A navždy...

Raoul zachytil sladký pach krvi. Divoké zavrčanie sa ozvalo z jeho úst. Rovnako ako ďalší z jeho skupiny. Zošaleli. Zmenili sa na lovcov, na krvilačných lovcov. Všetky tie strategické postupy, všetko zbytočne! Dokonca aj Kristie podľahla. Držal som sa ďalej, aby som videl ich reakciu. Nedýchal som, pre istotu.

„Kristie, choď okolo! Okolo! Rozdeľte sa! Kristie, Jen! Prestaňte!“ reval som po nich, no všetci boli omámení vôňou jej krvi. Musia sa sústrediť, inak toto nikdy neskončí, naveky budeme musieť utekať pred žltookými, nikdy s Victoriou nebudeme sami, slobodní... Musím ich prinútiť počúvať ma, aj násilím. Svojho pokojného života sa nevzdám, len kvôli ich neschopnosti!

Porozhliadol som sa po okolí. Kde je Victoria? Kde je? Láska, kde si? Do pekla! Prečo mi nič nevychádza podľa plánu.

Rozbehol som sa k hlavnej skupine, zdrapil Sáru za plece a prehodil ju doľava. Vycerila na mňa tie svoje tesáky a predralo sa z nej ostré zavrčanie.

„Choďte okolo!“ zakričal som. Nič. Stále nič. Dobre, ja budem pokračovať! Neskazíte mi môj plán! Môj plán, moju lásku... Victoria...

Schytil som Joea a hodil ho do Sáry, nech sa spamätá. Kristie sa prebrala z toho ošiaľu zákuska. Jediná múdra. Zazerala na Raoula a na jeho chybný postup, spustila krik na svoj tím.

„Tadeto! Rýchlejšie! Predbehneme ich okolo a dostaneme sa k nej prví! Poďme!“ prikázala pevným hlasom.

„Budem na čele s Raoulom!“ zakričal som za ňou. Aspoň Kristie. Ale jej ľudia sa začali hádať a skákať po sebe. Sára bola naozaj nahnevaná, odtrhla Joeovi hlavu. Hlupaňa! No neotáčal som sa. Pokračoval som a očami stále hľadal Victoriu.

„Raoul!“ skríkol som na neho.

Zavrčal na mňa. Ako keby som mu prekážal, aby dostal svoj múčnik.

„Musím pomôcť Kristie! Stretneme sa tam! Sústreď sa!“ zvýšil som hlas. Stále ma ignoroval. Bolo mu úplne jedno, čo vravím. Čo to, vlastne, robím? Je mi jedno, že tu skapú, keď ma nepočúvajú. Ja musím nájsť Victoriu. Kašlem na nich! Nemá to význam a nikdy ani nemalo.

Vyrazil som a hľadal jej vôňu. Po necelej sekunde som ju ucítil. Usmievala sa. Bola krásna, tak ako vždy.

„Láska!“ chcel som ju objať, no odsunula sa.

„Musíme bojovať, Riley!“ povedala pevne. Mala pravdu. Otočil som sa, aby som sa dostal späť k nim.

„Nie, my si ideme po zákusok, Riley!“

Ukázala na vysokú horu. Cítil som len sladký pach upíra. Zatváril som sa neveriacky. Zákusok bol predsa pri našej armáde.

„Dôveruj mi, je tam s tým upírom. Nepohne sa bez neho!“ zavrčala posledné slová.

Prikývol som. Pustila sa do behu a ja som ju nasledoval. Stúpajúc vyššie sa počasie zhoršovalo. Bola zima a všade sneh. Vo Forks nie je na snehu v lete nič divné. Mal som to očakávať. Nie že by mi zima vadila, ale sneh zahládzal stopy po človeku.

Stan, postavili si tu stan? Aby sa pred nami ukryli?

Blížili sme sa k tomu ich úkrytu.

Žltooký upír na mňa hľadel skúmavo a za svojím chrbtom ukrýval ľudské dievča. Prekrásna vôňa, lahodná, opojná. Musím sa sústrediť, nesmiem byť ako oni. Inak by sa všetko mohlo pre mňa skončiť.

„Riley,“ povedal žltooký s prosiacim tónom. Odkiaľ, do pekla, vie, ako sa volám?

„Klame ti, Riley! Tak ako klamala ostatným, ktorí teraz zomierajú na čistinke. Vieš, že klamala, že ťa donútila klamať im, že ani jeden z vás jej nikdy nemal pomôcť. Je také ťažké uveriť, že klamala aj tebe?“

Čože? Ako to vie... nevie nič! To všetko Diego. Victoria sa len bála. Miluje ma, nebola si istá. Alebo? Ja... už neviem... Zostal som ako obarený, cítil som zmätok.

Posunul sa do strany, bližšie ku mne.

„Nemiluje ťa, Riley. Nikdy ťa nemilovala. Milovala niekoho menom James a ty pre ňu nie si nič viac než len nástroj.“ Pokračoval upír.

Otriasol som sa. Victoria... Nie... Pozrel som sa na ňu. Jej oči sa upierali na dievča.

„Riley?“ oslovil ma opäť. Spozornel som na jeho nasledujúce slová.

„Ona vie, že ťa zabijem, Riley. Chce, aby si zomrel, takže nebude musieť ďalej predstierať...“

Predstierať? To všetko odmietanie, keď som ju chcel mať bližšie, to ako sa strhla, keď som sa jej dotýkal...

„Áno – videl si to, však? Videl si tú zdráhavosť v jej očiach, podozrieval si falošný tón v jej sľuboch. Mal si pravdu. Nikdy ťa nechcela. Každý bozk, každý dotyk – lož!“ pokračoval.

Znovu sa priblížil ku mne. Pomaly som spracovával jeho slová. Lož? Nemôžem tomu uveriť...

„Nemusíš zomrieť,“ sľúbil, jeho oči sa dívali hlboko do mojich. „Sú aj iné spôsoby, ako žiť, než ten, čo ti ukázala. Nie je to len o klamstvách a krvi, Riley. Môžeš teraz odísť. Nemusíš pre ňu zomrieť, pre jej klamstvá.“

Opäť sa približoval. Nemohol som to vystáť, potreboval som sa od neho vzdialiť. Jeho slová mi vyvolávali extrémnu bolesť. Bol som zúfalý, plný beznádeje.

„Posledná šanca, Riley,“ šepol potichu.

Díval som sa na Victoriu. Prečo? Prosím, Victoria, povedz niečo...

„To on je klamár, Riley. Vravela som ti o ich daroch, ako dokážu manipulovať s mysľou. Vieš, že milujem len teba.“

Povedala sladko. Ich dary... Takmer by som zabudol. Ako len mohol? Snažil sa nás len poštvať proti sebe. Nakrčil som ramená, pripravený zaútočiť. Za lásku!

Zrazu sa ozvalo zavrčanie. Vlk?

Niečo veľké ma zrazilo k zemi a svojimi labami ma pritláčalo do snehu.

„Nie!“ zvolala Victoria.

Obrovský vlk mi zahryzol svojimi tesákmi do pravej ruky a oddelil ju od zvyšku môjho tela. Zareval som od bolesti. Môj krik sa ozýval v ozvene.

„Nie!“ precedila Victoria cez zuby, no nevenovala mi ani jediný pohľad. Stála tam a sledovala to dievča. Pozerala sa ako ma zviera mučí. Bol som jej ukradnutý, on aj Diego mali pravdu. Len nástroj, úbohý chudák...

Odhodil som vlka zo seba. S hlasným buchotom dopadol na zem. Vyhľadal som svoju ruku. Zareval som ešte raz. Od bolesti, od vnútornej bolesti. Lži!

Pozrel som sa na to dievča. Je mi to ľúto. Veril som jej každé slovo.

Vlk sa postavil na nohy a skočil po mne. Pravou nohou som ho odkopol čo najďalej. Nevydržím to. Musím ísť preč.

Odpusť... Obrátil som. Začal som utekať. Neznesiem to. Vlk sa chcel dostať znova ku mne a pokračovať v ničení môjho tela.

„Nie!“ ozvalo sa za mnou vykríknutie upíra.

Bolo mi to jedno. Nemohol som už žiť. Bolo mi mizerne. Moje mŕtve srdce krvácalo prázdnotou. Lži! Klamala mi! Utekal som na nasledujúcu horu. Cítil som sa taký slabý. Kolenami som padol na zem.

„Prečo?“ ozvalo sa mi spomedzi vzlyky.

„Prečo?“ zareval som, ako najviac som mohol. Udieral som päsťou do snehu a o chvíľku sa pod mojou rukou objavila rozdrvená skala. Victoria... Nie! Ja... Môj žalúdok sa zvieral od nenávisti. Bol som taký hlúpy! Vzlykal som. Potreboval som sa upokojiť. Oblízal som si ruku a prilepil na svoje miesto.

Ľahol som si do snehu. Všetci sú mŕtvi. Raoul, Kristie, Sára, Jen, Joe, Kevin, Heather, Logan, Jim, Woren, Dean, Lennie, Hannah, John, Candy, Steve, Lana, Tomas. Všetci... Z miesta, kde som opustil svoju armádu, sa šíril fialový dym so sladkou vôňou mojich detí. Som sám... Všimol som si aj dym z miesta, odkiaľ som odišiel. Victoria... Aj ona! NIE! Moja päsť udrela ešte raz do stromu, až ho prerazila. Nezmôžem sa na nič. Som len nula, obyčajný bezvýznamný, oklamaný a naivný hlupák. Môj smútok bol obrovský. Cítil som sa ako v zlom sne. V jednu chvíľu som mal všetko a teraz... Nemám nič, nikoho.

Ležal som asi tak päť hodín a vytváral v snehu anjela. Pohltený svojimi myšlienkami, sám vo svojom trápení.

Začal som si spätne prehrávať udalosti, ktoré sa stali.

„Nemusíš zomrieť. Sú aj iné spôsoby, ako žiť, než ten, čo ti ukázala. Nie je to len o klamstvách a krvi, Riley. Môžeš teraz odísť. Nemusíš pre ňu zomrieť, pre jej klamstvá.“

Táto veta... ma prinútila rozmýšľať nad žltookými, nad tým ako blízko sú pri tom dievčati. Ako to dokážu... a hlavne prečo? Mal by som ich nájsť, porozprávať sa s nimi.

Zodvihol som sa a namieril si to priamo na Forks. Nájdem ich. Bežal som a hľadal upírí pach. Zacítil som, však, niečo lepšie. Nádhernú opojnú vôňu krvi s kokosovým tónom. Vykrúcalo mi to nos. Šiel som za ňou.

Priestranný dom blízko pri lese. Začul som niečí plač. Jej plač. Sedela v altánku a tvár mala zakrytú hnedými vlasmi. Prečo plače? Nadýchol som sa. Chcem ju... Dočerta, prečo plače? Ani nevie, ako jej tu niekto ukrývajúci sa za stromami potichu závidí. Chcel by som plakať.

Neviem, či to dievča má šťastie, alebo len smolu, že je v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Nadýchol som sa a jej vôňa ma ovládla. Bola to ľahká korisť. Iba jeden skok a všetka jej krv by patrila len mne. Kam sa hrabe Cullenovský zákusok, toto je oveľa lepšie.

„Nie, nechaj ju! Prežila si peklo, Riley!“ ozvalo sa za mnou.

Bol to ten žltooký upír. Pevne ma držal za lakeť a bránil mi v získaní tej najúžasnejšej krvi na svete.

„Riley, maj rozum!“ riekol vážne. Odvrátil som zrak od svojej obete.

Dievča prestalo vzlykať.

„Je tam niekto?“ spýtala sa.

„Mali by sme odísť, Riley!“ navrhol. Naposledy som sa na ňu pozrel a opäť zatúžil po červenej tekutine rozlievajúcu sa v jej tele. Držal ma pevne, nemohol som sa vzdialiť od neho. Prikývol som.

Viedol ma od nej čo najďalej. Stále zvieral moju ruku. Až kým sme neprišli k domu nasiaknutému upírou vôňou. Toto je ich dom? Neviem, ako hlboko mi spadla sánka, keď som s úžasom pozeral na majestátnu stavbu predo mnou.

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 10. kapitola - Je to tu: