Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 14. kapitola

13.05.2012 (21:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 61× • zobrazeno 9721×

Bella:

„Bella... Bella...“ Otvorila som prudko oči a posadila sa na posteli. Bola som celá spotená. Mala som na sebe biely sveter, ktorý sa na mňa doslova lepil.

„Čo je, Nessie? Koľko je hodín?“ opýtala som sa rozmrzene. Renesmee sedela na okraji postele a nadskakovala. Bola ešte v pyžame, a tak som sa zasmiala a stiahla ju k sebe.

„Nie! Vstávaj! Ocko povedal, že keď sa vychystáme, vezme nás na výlet,“ povedala nadšene a ja som prižmúrila oči.

„Výlet? Aký výlet, Renesmee.“ Posadila som sa a pretrela oči. Stiahla som zo seba sveter a pozrela na tú malú potvorku.

„Pôjdeme do mesta k deťom, a potom mi sľúbil, že pôjdeme na Petra Pana. Ja sa tak teším. Povedal, že mi kúpi sukničku, akú má Zvonilka.“ Zatlieskala rukami.

„Renesmee, ocko chce určite stráviť deň s tebou. Ja tu na vás počkám, dobre?“ Postavila som sa a prešla k stolíku, aby som sa pozrela, koľko je vlastne hodín.

„Povedal, že keď vstaneš, oblečieš sa a naraňajkujeme sa, tak nás vezme do mesta. Nevedela som sa dočkať. Spíš hróóózne dlho.“ Hojdala si nohami a upierala na mňa rozžiarene oči.

„Je osem. To nie je až tak dlho a on ti kázal, aby si ma zobudila?“ Zodvihla som obočie.

„Nie.“ Sklonila hlávku. „On mi to zakázal. Povedal, že ťa mám nechať vyspať, ale ty spíš tak dlho...“ zopakovala trocha trpko a zoskočila z postele. Povzdychla som si a spolu s Nessie som prešla do kúpeľne. Nessie sa ujala Alice, a tak som sa pohodlne osprchovala a obliekla. Dnes som strávila pred skriňou naozaj dosť času. Včera som bola s Alice na nákup a minula som pekný balík peňazí. Za členkové čižmy na opätku som utratila celý majetok. Obliekla som si úzke svetlé rifle, ktoré tiež vybrala Alice a tyrkysové tričko. Vlasy som mala ešte trocha vlhké, a tak som si ich nechala padať cez ramená. Bolo to ako pubertiačka, keď som z taštičky vytiahla ceruzku na oči. Takmer som zo seba urobila kyklopa. Maľovať sa jednoducho neviem, a tak som to vzdala. Dala som si len špirálu a lesk na pery. Ešte raz som sa skontrolovala v zrkadle a šla som po schodoch dole. Musela som sa držať zábradlia, aby som v tých opätkoch nespadla. Prešla som do obývačky, kde sa rozvaľoval Emmett a pozeral futbal.

„Ahoj,“ šepla som.

„Ahoj,“ povedal uvoľnene, a potom sa na mňa cez operadlo pohovky pozrel. „Pozrime sa, ako ti to pristane, keď je to tvoja veľkosť a nie plachta,“ povedal uštipačne. Podvedome som si skrížila ruky na hrudi.

„Idem sa prezliecť,“ šepla som a otočila sa smerom ku schodom.

„Nie! Chcel som tým povedať, že vyzeráš skvele. Ty vážne nedokážeš prijať kompliment?“ Postavil sa a žmurkol na mňa. Vážne som nevedela reagovať na slova chvály. Prišlo mi to, že si zo mňa strieľa. Nerozhodne som sa postavila pred neho.

„Vážne nevyzerám hlúpo?“ opýtala som sa s nádejou, že sa dočkám hádam normálnej odpovede.

„To teda vyzeráš. Tváriš sa, akoby si na sebe mala bikiny,“ zachechtal sa, a potom ma chytil za ramená. „Si na zahryznutie, a to myslím doslovne,“ šepol mi pri uchu a znova sa zasmial.

„Daj jej pokoj, valibuk,“ zaznelo od dverí. Edward svojho brata napomenul a on ustúpil. „Ahoj,“ šepol, keď prišiel k nám a milo sa usmial. Ja som mu úsmev vrátila a perami som hanblivo naznačila slovo ahoj. Edward nič nehovoril, len sa na mňa široko usmieval a ja rovnako tak na neho. Nevedela som, čo mám povedať. Včera mi hral na klavír, obliekol ma do svojho svetra a keď som zaspala, odniesol ma do izby v náručí.

„To je nová forma komunikácie, vyškierať sa na seba? Hej, zamrzli ste?“ Emm zamával Edwardovi pred tvárou rukou a ja som červenajúc sa sklopila pohľad. Edward sa nenechal vyviesť z miery. Schmatol Emmettovi ruku a stočil mu ju za chrbát. Ten začal jajkať a nadskakovať ako pajác. Edwarda som takto uvoľneného ešte nevidela. Na svojom bratovi sa smial a ten sa mu zbytočne snažil vyvliecť zo zovretia.

„To ťa naučí, robiť si žarty,“ zasyčal na neho Edward a hneď bol zas pri mne.

„To sa povie mame,“ pípol Emm ublížene. Edward len pretočil oči.

„Prepáč, že ťa Renesmee zobudila. Nevie sa dočkať detí. Pridáš sa k nám?“ opýtal sa a napäto čakal.

„Nechceš si ju radšej užiť sám? Nechcem zavadzať,“ šepla som.

„Bella, ja som totálne pod vplyvom toho dieťaťa. Možno sa ti to nezdá, ale keď som s ňou sám, použije na mňa nejaké čarovné kúzlo a ja proste skáčem, ako ona píska. Potrebujem niekoho, kto na mňa triezvo dozrie,“ žmurkol na mňa. Presne som vedela, o čom hovorí. Sama som mu to vyčítala. Ak by jeho sladká princezná chcela doma slona, tak sa s ním najskôr delím o izbu.

„Takže výlet, a potom Peter Pan?“ Usmiala som sa.

„Nie tak celkom výlet. Škola, do ktorej chcem Nessie na jeseň zapísať usporadúva niečo, ako deň otvorených dverí. Potom by sme šli na to detské predstavenie,“ povedal s jemným úsmevom.

„Neviem sa dočkať. Idem sa najesť a môžeme vyraziť. Nessie už jedla?“ opýtala som sa cez rameno na pol ceste do kuchyne.

„Práve sa do nej Esme pokúša dostať niečo iné, než len sladké lupienky,“ povedal s pobaveným úškrnom. Vošla som do kuchyne. Nessie sedela znudene nad tanierom s dvoma kúskami chleba a zeleninou. Esme sedela vedľa - rovnako strápene.

„No tak, zlatko. Papkaj. Musíš papkať. Keď to spapáš, dám ti niečo sladké,“ skúšala Esme. Malá pokrútila trucovito hlavou sprava doľava. „Nessie, večer ti nalakujem nechtíky, keď to spapkáš.“ Esme sa naozaj snažila. Edward sa oprel o stôl. Ja som si zatiaľ šla naliať kávu a zobrať si sendvič. Nechcela som sa im do toho miešať.

„Renesmee, pokiaľ to nezješ, nikam nejdeme!“ povedal rázne Edward. Nessie sa na neho zadívala a začala poťahovať nosom. „Hádam nebudeš plakať,“ povedal jej otecko zmierlivejšie, ale to bola len voda na jej mlyn.

„Mne to nechutí. Nekrič na mňa,“ šepla Nessie s vlhnúcimi očami. Vzala som si chlieb, hrnček a sadla som si za stôl. Pozrela som na Renesmee a ona na mňa. Pokrútila som hlavou.

„Nessie, máš desať minút, kým zjem svoj chlieb. Pamätáš, čo sme si hovorili o jedle a iných deťoch?“ Zodvihla som obočie. Nessie na mňa vyvalila oči a okamžite chytila krajec chleba. Začala do neho oduševnene hrýzť a zapíjala to svojim obľúbeným ružovým mliekom. Nessie ťažko niesla fakt, že niektoré deti nemajú čo jesť. Esme pokrútila hlavou.

„Ako je možné, že vás počúva na slovo, Isabella?“ Zodvihla sa a mala som pocit, že je trocha urazená. Zamrzelo ma to. Nikto z rodiny by nemal mať pocit, že im to dieťa beriem. Malo by to byť naopak. Mala by som im ju viac priblížiť. S Renesmee to bolo inak, než s inými deťmi. Vytvorili sme si k sebe vzťah. Keď budem musieť o pol roka odísť, budeme obe dosť trpieť. Mala by som s tým začať niečo robiť.

„Bella, si v poriadku? Tak vážne si sa zahľadela pred seba,“ povedal Edward starostlivo. Pozrela som mu do očí. Nemala by som s nimi nikam chodiť. Mala by som ho požiadať o rozhovor a povedať mu, z čoho mám obavu. Mám tú malú jašteričku priveľmi rada.

„Nie, všetko je v poriadku,“ šepla som. Som sebec. Ja som jednoducho chcela ísť s nimi.

Nessie dojedla, šli sme sa teplo obliecť a čakali sme pred domom na Edwarda. Z garáže vybral Jeep. Posadil Nessie do sedačky a ja som si sadla na predné sedadlo. Chytila som pás a natiahla som ho cez seba. Edward ma pohotovo zapol.

„Môžeme vyraziť, dámy?“ opýtal sa povznesene. Nessie radostne zatlieskala a Edward šliapol na plyn. V meste sme boli behom štyridsiatich minút. Renesmee si hlasno spievala a Edward jej veľmi podarene robil druhý hlas. Ja som sa dívala cez okno a smiala sa.

„Bella, pridaj sa,“ vypískla Nessie.

„Vám dvom to tak ide. Nechcem to skaziť,“ šepla som. Dorazili sme do centra. Nessie sa okamžite rozbehla ku vchodu obrovskej haly. Edward ju dohnal, chytil ju za rameno a pritiahol späť. Kľakol si k nej. Než som k nim došla, niečo jej naliehavo vysvetľoval a ona prikyvovala. Potom ju pustil a ona sa rozbehla dnu. Len čo sme prešli otočnými dverami, zostala som pozerať s otvorenými ústami. Obrovská hala hrala miliónmi farieb. Bolo tu kopec detí, ktoré sa naháňali, výskali a vyvádzali. Dookola stála hŕstka rodičov, ktorí postávali pri rôznych stánkoch a z diaľky dozerali na svoje ratolesti. Edward mi stiahol kabát a spolu s ostatnými ich podal žene na šatni.

„Čo je to za akciu?“ opýtala som sa ohromene.

„Organizuje to škola, o ktorej som hovoril. Je to súkromná akadémia pre nadané deti.“ Nevinne sa usmial. Ja som sa rozhliadla po ľuďoch, čo tu stáli.

„Nadané, alebo bohaté?“ opýtala som sa netaktne. Edward sa na mňa prekvapene zadíval. Podišiel ku mne.

„Chcem, aby dostala kvalitné vzdelanie. Je to najlepšia škola v krajine,“ obhajoval sa.

„Pre príjem na školu musia deti prejsť testami, talentovou skúškou alebo niečím podobným?“ Zodvihla som obočie. Edward sa zarazil.

„Nie. Podmienka je zaplatiť vysoké školné,“ šepol. Ja som si založila ruky na hrudi a znova sa rozhliadla. Bolo to tu ako farebné, drahé pozlátko. Na každom kroku nejaký klaun s logom školy. Samé balóny a občerstvenie zdarma. Pomedzi rodičov chodili páni v oblekoch s logom školy a dámy v značkových kostýmoch. Bolo to zvláštne. Hovorila som sama sebe, že tomu musím dať šancu, a tak som sa snažila zapliesť do davu. Edward šiel za mnou. Prišli sme pod pódium k Nessie. Stála tu zatiaľ úplne sama a rozhliadala sa. Vtedy na pódium vystúpila asi štyridsaťročná žena. Teatrálne všetkých privítala a predstavila sa, ako riaditeľka tej najlepšej súkromnej školy vo Francúzsku. Začala skladať ódy na dokonalosť ich vyučovacieho systému a o tom, že ich študenti sú výnimoční a po absolvovaní tejto školy majú najreálnejšiu šancu dostať sa na prestížne univerzity. Táto škola poskytovala všetky stupne vzdelania. Ospevovala ich jazdecký klub, tenisové kurty, výsledky študentov v plávaní a mnohé vedomostné úspechy. Potom ohlásila vystúpenie žiakov a zišla z pódia. Na stupienok napochodovali deti, ktoré pôsobili skôr ako vojaci v modrosivých uniformách s logom školy a ja som mala dosť. Chcela som tomu dať šancu, ale toto?

Po vystúpení prišlo do haly niekoľko mladých žien a rozdelili deti do skupín. Edward zas niečo horlivo vysvetľoval svojej dcére a ona sa zaradila medzi deti. Ja som sa zatiaľ predierala davom k občerstveniu. Chcela som sa napiť.

„Ste tu tiež prvýkrát?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila. Stála tam nejaká vymaľovaná Barbie a vedľa nej Ken poriadne staršej výroby.

„Dobrý deň. Áno, som tu prvýkrát,“ pípla som.

„My sme priviedli nášho syna. Od septembra nastúpi na školu,“ zatrilkovala blondína. Vtedy sa k nám pridal Edward a blondínke vyleteli oči. S mužom si okamžite podali ruky.

„Som Redley Skot,“ povedal muž sebavedomo. Edward sa usmial.

„Edward Cullen. Pán Skot, teší ma.“ Potom podal ruku blondínke, ktorá sa predstavila ako Beatrix. Čo za človeka dá dieťaťu také meno. Aj keď meno Renesmee je uletenejšie, to musím uznať.

„Edward Cullen? Ten chlapík z Ameriky? Myslel som, že ste starší. Počul som, že kupujete Benex Group. Všade sa to šepká,“ povedal Skot zaujato.

„Keď sa to šepká, najskôr to bude pravda,“ prehodil Edward s jemným úsmevom. Ja som sa pri týchto ľuďoch vôbec necítila príjemne. Divne si ma premeriavali.

„Aj vy sem zapisujete svoje dieťa?“ opýtala sa ma Beatrix a dotkla sa môjho ramena, akoby sme boli nejaké priateľky. Zaskočilo ma to a než som stihla niečo povedať, Edward ma majetnícky objal okolo ramien a usmial sa.

„Áno, Renesmee by tu mala od septembra nastúpiť, ale Isabelle sa to tu nepáči. Ešte to zvážime,“ povedal uvoľnene a mne vybehli oči. On sa bude prispôsobovať tomu, čo poviem?

„Čo sa tu vašej manželke nemôže páčiť. Je to tu dokonalé a tie detské uniformy sú jednoducho na zjedenie.“ Tá ženská sa mi nepáčila. Okrem toho, že bola celá nejaká umelá, nechutne nadhadzovala svojimi polonahými prsiami a neustále si olizovala tie opuchnuté pery.

„Nie som manželka pána Cullena a nepáčia sa mi práve tie uniformy. Renesmee je naozaj nadané dieťa a zaslúži si svoj talent rozvíjať a toto je podľa mňa škola pre bohaté a nie pre nadané deti. Rodičia tu zaplatia obrovské školné. Kto si to môže dovoliť, jeho dieťa bude excelovať. Všetky tieto školy sú na jedno kopyto. Rada by som sa mýlila, ale myslím, že je to tak,“ povedala som rozhodne. Skot sa zarazil.

„To chcete dať tú malú do štátnej školy?“ opýtal sa, akoby to bolo to najhoršie, čo sa dieťaťu môže stať. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý stál s rukami založenými na hrudi a mykali mu kútiky pier.

„Ja nie som jej rodič, aby som o tom rozhodovala. Som len jej guvernantka a bude tak, ako povie Edward,“ šepla som rezignovane, lebo som si uvedomila svoje rozohnené zanietenie.

„Vy ste len guvernantka? Myslela som, že ste snúbenka, alebo priateľka, keď sa tak striktne vyjadrujete o budúcnosti tej malej. Možno tu ide o niečo iné. Ja guvernantky neuznávam. Všetky chcú dosiahnuť len jedno,“ odvrkla Barbie a ja som zrazu mala chuť jej tie nadviazané vlasy vytrhať z hlavy.

„Isabella je síce guvernantka mojej dcéry, ale aj moja priateľka. Jej názor je pre mňa dôležitý. Mne ide o kvalitu vzdelania pre moju dcéru a Belle záleží na tom istom. Radi sme vás spoznali, pán a pani Skotovci.“ Edward ma vzal za ruku a viedol preč. Vo mne vrela žlč.

„Bože, to je taká krava!“ vybafla som a Edward sa začal smiať.

„Väčšia, než si myslíš.“ Pohladil ma po ramene a ja som prekvapene krok ustúpila. „Pekne si sa do nej obula,“ šepol.

„Iste. Ďakujem, že si sa ma zastal,“ šepla som.

„Vyvyšovali sa, a pritom sú to obyčajní úbožiaci.“ Odmlčal sa, a potom ku mne pristúpil bližšie. „Bella, možno by si nemusela každému hneď hovoriť, že si guvernantka,“ šepol a ja som zalapala po dychu.

„Žartuješ?“ opýtala som sa pobúrene a Edward sa na mňa nechápavo pozrel. „Ja som hrdá na svoju prácu a nehanbím sa za to, že som obyčajná guvernantka! Ak sa hanbíš ty, nemal si ma sem brať. Ja som ti vravela, aby šiel s Nessie sám. Mohli sme sa vyhnúť...“ Edward mi rýchlym pohybom priložil prst na ústa.

„Mlč, Bella. Nepochopila si to a nenechala si ma dohovoriť. Vlastne som sa ťa chcel na niečo opýtať a ty si sa hneď začala hádať.“ Pokrútil hlavou a zložil prst z mojich pier. Nemo som prikývla. Zhlboka sa nadýchol.

„Bella, vieš, myslím, že si rozumieme a si naozaj veľmi príjemná spoločníčka. Ja som nad tým dosť uvažoval. Viem, čo mi najskôr povieš, ale premysli si to. Nechcem, aby si pre to, čo sa opýtam, od nás odišla. Ja sa ťa to ale musím opýtať.“ Znova sa zhlboka nadýchol a ja som už mala pootvorené ústa. Nechápala som, čo odo mňa chce. „Bella, ja by som bol rád, ak by sme to spolu predsa len skúsili,“ šepol. Ja som nahla hlavu nabok, lebo mi to zatiaľ nejako nedochádzalo.

„Prosím? Myslím, že veľmi nerozumiem,“ povedala som prekvapene.

„Pýtam sa ťa teda dosť neobratne, či so mnou nechceš... Ak sa opýtam, či so mnou nechceš chodiť, budem sa cítiť, ako pubertiak. Hľadám vhodnejšie slová, ale nejako sa mi nedarí,“ povedal zmučene a ja som otvorila ústa dokorán. Doslova mi padla sánka až na zem.

„Ja...“ šepla som.

„Ááá... Zavolajte sanitku!“ ozval sa výkrik a Edward sa prudko obzrel. Na druhej strane haly sa pár ľudí skláňalo pri lezeckej stene.

„Nessie!“ skríkol Edward a rozbehol sa tým smerom.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 14. kapitola: