Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dovoľ mi ukázať ti vášeň - 1. kapitola

19.06.2012 (15:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3588×

Láska je plameň, ktorý zahrieva, vášeň je požiar, ktorý ničí. Aert van der Neer

Vždy som si myslela, že človek nemôže ísť novou cestou, keď príde o všetko, čo miloval. Dovtedy boli súčasťou vás, vášho života, nevedeli ste si predstaviť ani jeden deň bez nich. Vaše srdce sa smialo, keď ste boli s nimi. Stačil vám jeden pohľad do očí vašich najbližších a cítili ste sa ako doma. Každý problém vám pomohli vyriešiť, ukázali vám, kam vedú životné cesty a upozornili na všetky prekážky. Cez niektoré vám pomáhali už od detstva, no postupom času vám zverili všetko do rúk a povedali: „Teraz je ten čas. Teraz začni žiť a ukáž svetu, že si niečím výnimočná. Nenechaj sa odradiť nenávisťou a žiarlivosťou. To ty si tá, ktorá chce niečo dosiahnuť a všetky ťažké prekážky odhodí nabok, zvíťazí nad nimi a nedá šancu, aby ťa porazili. Ži, smej sa, užívaj si život a nikdy na nás nezabudni!“

Vždy budem mať pred očami tvár mojej mamy a starej mamy, ktoré som držala pevne za ruku, keď ležali na smrteľnej posteli a ja som každú snažila svojím dotykom udržať na tomto svete čo najdlhšie. No bol to ich čas a ja som ich musela nechať ísť.  V pätnástich som odprevadila matku na druhý svet, v dvadsiatich to bola stará mama, ktorá sa o mňa starala.

Dali mi všetku silu do života a ja musím... chcem splniť všetky ich želania! Preplakala som až príliš veľa rokov. Teraz musím žiť! Dvadsaťsedem rokov života mám za sebou, ešte nikdy som nemala žiadneho muža a nespoznala krásy života. Vyštudovala som univerzitu, ale bolo to k ničomu. Starala som sa po škole radšej o starých ľudí pár rokov, no chodila som domov s ešte väčšími depresiami, než som  mávala. Je čas ísť a všetko nechať za sebou...

Práve preto som sa rozhodla urobiť zmenu, zbalila som všetky kufre a musela som odísť z toho upršaného, depresívneho mestečka, kde som žila len so svojím ockom, ktorý sa ani za dvanásť rokov nespamätal z maminej smrti. Musí začať žiť ako ja. Alebo teda... idem sa o to pokúsiť.

Možno mi súostrovie korálových a sopečných ostrovov v Tichom oceáne vyčistí myseľ a krása ostrova Oahu, ktorý je súčasťou Havajských ostrovov, dá krajší pohľad na svet.

Taxikár, či ako nazvať toho chlapíka s veľkým klobúkom a kvetinovou reťazou na krku, konečne zastavil, musela som sa nadýchnuť. Ani raz cestou z letiska do hotela som sa neodvážila pozrieť von. No chlapík vystúpil, dokonca mi otvoril dvere so širokým úsmevom. Vytiahol mi kufre.

„Peknú dovolenku prajem, slečna. Tu sa vám bude určite páčiť,“ povedal a už nasadol do svojho malého autíčka, ktoré vyzeralo, že sa každú chvíľu rozpadne na stovky kúskov.  Odvrátila som pohľad od cesty a otočila sa smerom k obrovskému hotelu, ktorý patril medzi najluxusnejšie v oblasti. No to nebolo práve to, čo ma tak ohromilo. Pohľad mi zastal na najkrajšom obraze, ktorý som kedy videla. Slnko síce nepríjemne hrialo, až sa som išla upiecť, i keď bolo už popoludnie, ale pohľad na krásnu piesočnatú pláž, čisté nehybné more... Bola som uchvátená, a to som videla len  z diaľky. Po prvý raz za roky som ucítila, že sa mi pery zvlnili do úsmevu. Čistá panenská príroda a tu mám stráviť celý mesiac. Srdce mi radosťou zaplesalo,  na miesto ako je práve toto sa mi bude vynikajúco pracovať na svojej knihe, ktorú som začala len prednedávnom písať a zistila, že ma to nesmierne baví.

Nadýchla som sa čerstvého morského vzduchu a pomaly kráčala s kuframi k hotela. Išlo o štvorhviezdičkový hotel s tými najlepšími službami. Pred hotelom stál mladý muž, ktorý bol síce oblečený v obleku, ale okolo krku mal zase kvetinovú reťaz. Roztomilé. S úsmevom mi otvoril dvere a pomohol s kufrom. Na recepcii stála krásna blondínka, pohľad na ňu vyrážal dych. Videl som vôbec niekedy tak krásnu ženu?

Trochu zahanbene som podišla k recepcii, no ona sa milo usmiala a ja som nedokázala povedať ani slovo. Privítala ma milými slovami...

„Ďakujem. Mám tu zarezervovanú izbu na meno Swanová,“ oznámila som jej. Prikývla a nakukla do počítača. Medzitým som sa poriadne poobzerala, vedľa bola obrovská reštaurácia a bar, kde bolo dosť ľudí. Jednoducho luxus. Myslela som si, že budem ľutovať tú veľkú čiastku peňazí, čo som vyhodila za dovolenku, ale určite bude stáť za to.

„Áno, máme tu vašu rezerváciu.“ Ešte niečo naťukala do počítala, ukázala som jej doklady a dala mi kľúč od izby.

„Prajem príjemný pobyt, slečna Swanová. Určite sa vám bude páčiť na ostrove.“

„Už teraz som unesená, je tu nádherne.“

„Tak to som rada. Jeffrey vám pomôže zobrať kufre a ukáže vám izbu.“ Zrazu k nám podišiel mladý... nazvime ho radšej chlapec a zobral obidva kufre do rúk.

„Poďte, slečna.“

Išli sme do výťahu, ktorý nás vyviezol na druhé poschodie. Všetko kričalo luxusom, až sa mi to zdalo nemožné. Izbu som mala na samom konci, kufre mi položil pred dvere a zaželal príjemný pobyt. Milý chlapec.

Odomkla som a vošla dnu.  „Panebože,“ vydralo sa mi z hrdla pri pohľadu na toľko krásy. Okamžite ma zaujal nádherný pohľad na pláž, celé more... Dokonca tu bola i terasa, čo mi ani nepovedala pani v cestovke. A opäť všetko luxusné, obrovská obývačka, spálňa, minibar...

Leto začína! Konečne trochu oddychu...

Zvalila som sa na obrovskú manželskú posteľ. Dokonalé uvoľnenie. Musím ešte zavolať Charliemu, nech vie, že som v poriadku. No ešte predtým som radšej vybalila všetky kufre, aby som mala neskôr pokoj  a konečne našla mobil v tom neporiadku.

„Bells? Už si tam?“ vybafol na mňa hneď jeho starostlivý hlas.

„Áno, ocko, už som v hoteli. Je tu neskutočne nádherne, bol to skvelý nápad.“

„To som rád, Bells. Hlavne dávaj na seba pozor.“

„Charlie, nerob si, prosím ťa, starosti. Možno by si mohol skočiť k Sue na obed, čo povieš? Určite ťa rada uvidí,“ navrhla som mu nádejne.

„Ja neviem, Bells. Ešte uvidím.“

„Ako myslíš, Charlie. Len nechcem, aby si bol sám. Budem ti pravidelne volať, dobre?“

„Dobre, Bells. Maj sa tam pekne a poriadne si užívaj, len nepreháňaj,“ zasmial, ale pekne nasilu.

„Jasné, jasné. Ahoj.“

Dobre, to by bolo vybavené. Ale čo teraz? Kúpať sa už nejdem, lebo sa začínalo stmievať. Vyšla som na terasu, vonku bolo snáď ešte viac ľudí ako poobede. No pri pohľadu na krásnu pláž a západ slnka moje nohy akoby samé kráčali smerom z izby. Ešte som sa rýchlo prezliekla do ležérnych minišiat a vyšla von s malým blokom a perom. Musím trochu zapracovať na knihe.

Zamkla som a rýchlo vybehla z izby, akoby malo všetko utiecť. Na recepcii tentoraz stála malá čiernovláska, neuveriteľne sa podobala na tú blondínku, ale teraz neviem v čom.

Vyšla som radšej z hotela na pláž, veľa párikov sa prechádzalo po pláži, rozprávali sa, objímali, bozkávali... Zrazu som pocítila menší smútok. Tešila som sa, že tu budem sama a oddýchnem si od všetkého, no pri pohľade na zaľúbené páry, som chcela tiež. No nikdy som nedôverovala žiadnemu mužovi, že by ma mohol naozaj milovať. Možno mám až príliš skreslenú predstavu o mužoch, ale potrebujem sa s ním cítiť bezpečne. Cítiť, že som preňho jediná, a keď som celé roky len pozorovala svoje okolie, ako sa všetky páry rozchádzajú, rozvádzajú, prišlo mi všetko zbytočné a sústredila som sa len na seba.

Odvrátila som radšej od nich pohľad,  vyzula som si šľapky a pomaly som kráčala bosými nohami po horúcom piesku. Celá pláž pri mori vyzerala z hotela tak obrovská, no bolo tu dosť ľudí a akoby sa zmenšila. No stále bola nádherná a dych-vyrážajúca. Ale potrebovala som si nájsť miestočko, kde nie je toľko ľudí. Nie som ten typ, čo sa vyvalí k pláži a bude sa opaľovať.  Neďaleko bol i bar, kde mladý muž pripravoval miešané nápoje a desiatky žien v bikinách sa pri ňom chichotali. Panebože...

Išla som radšej smerom doľava, kde boli menšie skaly. O chvíľu som bola u nich a vyliezla som opatrne na menšiu z nich, okolo sa síce prechádzali ľudia, ale bolo tu príjemne. More sa takmer ani nepomohlo, obloha bola pomaľovaná západom slnka, čím vytvárala úžasne obrazy aj na hladine mora. Hlasno som sa nadýchla, musela som sa od šťastia zasmiať, ako som sa úžasne cítila. Radosť mi zaplavila telo, akoby som tu nebola len pár hodín, ale celé mesiace. Ako doma.

Blok s perom som položila vedľa seba a postavila sa, no noha sa mi zakliesnila medzi kamene a už som letela hlavou priamo do skaly, čakala som náraz, ale nespadla som. Len som zrazu ucítila silné, svalnaté ruky okolo pásu. Ucítila som chladný dych na krku. Srdce mi prudko narážalo do hrude a oblial ma pot. Postavila som sa lepšie na nohy, aby som sa mohla otočiť k svojmu záchrancovi. Ako sa sem vlastne tak rýchlo dostal?

Páni...

Okolo pásu ma držal vysoký muž s bronzovými vlasmi a svalnatým telom, ale to ma nezaujalo okamžite... to ten jeho pohľad. Hladnými očami pozeral do mojich. Tvár mal tak blízko mojej. Pekne vykrojené pery mal pootvorené, ale akoby ani nedýchal. Tmavé oči ma sledovali a ja som si ho nehanebne prezerala. Dokonalosť. Inak sa nedá nazvať tento muž.

Zrazu sa ku mne sklonil ešte nižšie a ja som vyvalila oči. Vzrušenie mi prešlo celým telom, chvela som sa, i keď mi zima nebola. Nedokázala som od neho odtrhnúť oči, ani len vydať zo seba jednu hlásku. Bola som ako zhypnotizovaná a on očividne tiež.

„Toto je snáď sen,“ vydýchol zrazu omámene a na jazyku som ucítila jeho ľadový dych. Áno, mal pravdu, toto môže byť len sen.

Už som otvorila ústa, aby som mu povedala, že ma môže pustiť,  ale jeho pery sa zrazu dotkli mojich a mne sa zatočila hlava. Panebože... asi odpadnem. Nikdy som sa s nikým nebozkávala a teraz sa tu odovzdávam perám neznámeho muža, ktorý vyzerá ako boh dvadsiateho prvého storočia. Jemne sa pohol perami po tých mojich, vystrašene som zamrzla, nevedela som, čo robiť s ústami.

„Uvoľni sa,“ šepol mi do pier. Zopakovala som jeho  pohyb, ale stále som bola strnulá. Jeho svalnatá ruka mi prešla po chrbte a pritisol ma k svojej hrudi.

„Prosím, nie,“ šepla som, keď sa začal vášnivejšie dobiedzať do mojich úst.

„Prečo?“ šepol omamujúco a odhrnul mi vlasy z tváre.

„Mám strach, ja...“ Ešte som sa nikdy nebozkávala, ale to som radšej nevyslovila. Čo to vlastne robím? Nechala som sa omámiť úplne neznámym mužom a ešte mu dovolím, aby ma bozkával.

„So mnou sa nemusíte báť, drahá. Ako sa voláte?“

„Isabella, teda vlastne Bella, tak mi hovoria všetci,“ dostala som zo seba. Odvážila som sa mu pozrieť do očí, stále bol tak blízko, no jeho oči boli zrazu svetlejšie, i keď za to asi mohla tma.

„Edward,“ predstavil sa a usmial sa. „Prepáčte, že som vás tu tak... prepadol. Videl som vás už z diaľky a nemohol od vás odtrhnúť oči.“

Prosím, volajte záchranku. Toto neprežijem. Čo to vraví?!

„Ehm, ja...“ Bože, nedostanem asi zo seba nič normálne.

„Edward!“ ozvalo sa zrazu neďaleko. Malá čiernovláska naňho kývala. Počkať, nebola náhodou na recepcii?!

„No... zachránená ste a ja musím ísť. Sestra ma zase otravuje, čím ma pripravila o rozhovor s nádhernou ženou. Dúfam, že sa zajtra uvidíme, Bella. Ja si vás nájdem, nebojte sa. Prajem príjemný večer a dávajte na seba väčší pozor.“

Len som chabo prikývla. Pustil ma a ladným krokom odišiel. P-A-N-E-B-O-Ž-E!

Celá omámená som sa musela posadiť. Ja si vás nájdem. Stále sa mi premietali tie slová v hlave. Prečo? Prečo ja? Prečo mňa? Veď... veď on je boh a ja len... ja! Ja sa asi zbláznim! Možno bol opitý. Nie, nebol, mal čistý a omamujúci dych. Alebo je možno na drogách alebo je možno slepý...

Toto je vážne sen a ja sa nechcem prebudiť. Alebo sa možno o chvíľu prebudím a naozaj ma nebozkával pred chvíľou žiadny dokonalý, svalnatý muž, ktorý ma chce ešte vidieť, aj keď ma nepozná. Áno, musel to byť len sen.

Tak to som strašne zvedavá na zajtrajšok...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dovoľ mi ukázať ti vášeň - 1. kapitola: