Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Detestabilis - 12. kapitola

31.07.2010 (18:08) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1270×

12. kapitola – Miraculum? Non, fortuna... 

„Niééé!“ vykríkol zúfalý Jacob a rozvzlykal sa ako malé dieťa. Jeho srdce puklo a roztrieštilo sa na malé kúsočky. Cítil ako z Nessiinho tela vyprcháva aj posledné teplo. Ako aj posledné zvyšky života opúšťajú jej dokonalé telo. Ako chladne jej odvážne srdce. Cez slzy takmer nevidel. Nikomu nedovolil dotknúť sa jej. Sedel tam dlho. Všetci ho nechali žialiť osamote. Nevedeli si ani predstaviť, ako veľmi by ich bolelo, keby prišli o zmysel svojej existencie. Jasper to cítil, preto musel aj odísť. Bolesť, ktorá nebola jeho, ho ničila. Ničila ho zvnútra, spaľovala ho ako lesný požiar.

„Prečo otec?! Prečo si nezoberieš môj život! Zober si ho, dám ti čokoľvek, len ju nechaj žiť!“ vykríkol zúfalo, s bolesťou v hlase, Jacob. Nikto už nebol v dome. Potichu sa vytratili a nechali ho, aby sa mohol rozlúčiť so svojou jedinou láskou, s ktorou prežil len veľmi krátky čas. Po niekoľkých hodinách sa vôbec pohol a teraz svoj nenávistný pohľad upieral na nebesia, akoby tam mohol nájsť odpoveď. Potom sa zadíval do podlahy a opäť vykríkol:

„Kiež by si sa pražil v pekle za to, že si mi nedoprial lásku!“ A vtedy akoby sa niečo stalo. Nevedel čo, ale cítil sa inak. Pozeral na telo svojej lásky a zarazil za. Nejaká nejasná červenkastá žiara prechádzala jej telom. Keby nemal dokonalý zrak, ani by si to nevšimol. Pozoroval ako okolo nej krúži, okolo jej nôh, rúk, okolo hlavy. A potom akoby sa usídlila na hlave, zrazu Nessie otvorila oči... Jacob sa prekvapene nadýchol, keď zacítil opätovné teplo jej tela a hlavne kvôli tomu, že jej oči mali inú farbu. Už neboli kamenné a bez lesku. Teraz žiarili tisíckami svetielok a mali tyrkysovú farbu. Jej očiam sa vrátila pôvodná farba! Kliatba odchádzala.... cítil to, ale cítil aj niečo iné. Jej srdce začínalo biť v pomalom, ale pravidelnom rytme. Do jej tela sa postupne vracalo teplo a do jej rúk a nôh sila, ale cítila aj niečo iné, to isté, čo cítil aj Jacob. Akoby ich nejaká neznáma sila vťahovala do podzemia... Pomaly sa postavili a dívali sa jeden druhému do očí.

„Čo to bolo, Nessie?“ spýtal sa a pohladil svoju lásku po tvári, užívajúc si jej hrejivé teplo a úsmevu, ktorý vyčarila.

„Ja neviem. Viem, že som zomrela a potom som počula ako preklínaš svojho otca. Akoby som tu poletovala ako duša. A potom na niečo začalo vracať späť. Cítila som podivné vlnenie a zrazu som otvorila oči, svoje oči. Nie tie, ktoré som mala ako duch, ale tie, ktoré som mala ako človek. Neviem, čo sa stalo, ale nie je koniec. Cítim akoby ma niečo ťahalo spať do podzemia,“ povedala a na konci jej hlas znel vystrašene, dokonca hystericky.

Do miestnosti sa nahrnula celá Cullenovská rodina, keďže cítili, že sa niečo deje, a keď videli tých dvoch stáť v strede miestnosti, zarazene sa zastavili. Videli, ako Nessie zomrela a teraz ju predsa len videli, ako stojí na nohách a je viac ako len živá. Nessie s Jacobom si ich však nevšímali, ani nevedeli, že nie sú sami. Znepokojene sledovali jeden druhého. Cítili, že ich niečo ťahá, že nebude trvať dlho a vtiahne ich to úplne. Rýchlo sa pobozkali a potom z nich telá zaliala neskutočná páľava a ostré svetlo. Vyžarovalo z ich tiel. Chytili sa za ruky a zavreli oči v očakávaní, čo sa stane.

Z čista-jasna sa z oblohy vznieslo zelené svetlo, ktoré ich pohltilo a ako rana z dela sa im zapichlo do srdca. Obaja zalapali po dychu. Cullenovci to len so strachom v očiach sledovali, ale nemohli sa pohnúť. Akoby ich nejaká sila držala na mieste a kým stihli žmurknúť, Nessie s Jacobom boli preč. Akoby ani nikdy neexistovali. Neostalo po nich nič, ani vlások, nič.

Keď sa konečne mohli pohnúť,  ešte viac kameneli. Nemohli uveriť vlastným očiam. Práve im pred očami zmizli dve bytosti.

Medzitým Nessie a Jacob leteli vzduchom, až dopadli na kamennú zem v nejakej zatuchnutej jaskyni, kde sa ozýval len hrôzostrašný škrekot netopierov. Pár minút ležali bez pohnutia. Jacob, pretože to musel predýchať, Nessie, pretože si hlavu udrela o kameň a upadla do bezvedomia. Našťastie len do ľahkého bezvedomia.

Jacob sa pohol a pomaly sa posadil, čím pohol aj s Nessie, ktorá sa prebudila. Stále sa držali za ruky, sedeli blízko seba a obzerali sa po mieste, na ktoré sa dostali. Nessie toto miesto pripadalo veľmi povedomé, ale nevedela prečo.  Akoby tu už bola, a nie raz. Akoby tu strávila dlhý čas...

„Kam sme sa to dostali?“ spýtal sa nakoniec Jacob a pozrel na Nessie, ktorá vyzerala zamyslene. Stále nemohla prísť na to, prečo je jej to miesto také známe, akoby tu bola pred pár dňami... A potom jej to náhle došlo! Spomenula si, prečo je jej to miesto také známe, akoby tu bola len nedávno, akoby tu strávila dlhý čas.

„Na tomto mieste som zakliata do kameňa prežila takmer osem storočí,“ povedala mdlým hlasom a pozerala sa okolo seba. Keď tu bola pred pár dňami, nepozerala sa, kde je. Len odtiaľto zmizla. Ale ako sa sem dostali teraz, a prečo sú tu?

„Prečo sme tu?“

„Keď sme prelomili kliatbu, vrátili sme sa na začiatok. Tak to malo byť. Tam, kde sa všetko začalo, všetko skončí. Len neviem, čo tu musíme ešte urobiť...“ povedal Jacob a zamyslel sa. Obzeral sa dookola, až si všimol starý, napoly rozpadnutý kameň, ktorý sa tu akosi nehodil. Nebol obrastený machom, bol zapadaný prachom a na ňom ako svetluška svietil obrovský červený nápis v latinčine. V tom kameni spoznal Nessiino väzenie.

Obaja sa pozerali rovnakým smerom a postavili sa. Rozhodli sa, že ho zničia. Možno to je posledný kus skladačky. Možno to je dôvod. Prečo sú tu, na tomto podivnom, magickom mieste.

„Čo s ním chceš spraviť?“ spýtala sa ho Nessie, keď stáli pri tom kameni, pri pomníku jej utrpenia.

„Rozbime ho, ale čarami,“ povedal Jacob a obaja sa sústredili. Nepotrebovali žiadne zariekavanie, obaja si v duchu hovorili to isté. Nessie bola v plnej sile a aj Jacobova čarovná moc sa z väčšiny obnovila. Kameň vybuchol a oni akoby sa dostali do nejakého čudného víru, ktorý ich ťahal nahor, leteli krajinou a pristáli tam, kde boli predtým: v obývačke Cullenovcov. Ale bolo ich tam o jedného viac a Jacob nemohol nespoznať nenávistný hlas, ktorý sa mu ozval za chrbtom:

„Dlho sme sa nevideli, synak...“ 

»» zhrnutie ««

Ešte venovania ku kapitole: Nerissa, PinkVolturi, JEAKS, rossieC, MatusQaDLS, Letti, blotik a Eliza2. Veľmi ma potešili a hlavne prekvapili vaše komentáre. Vážne som nečakala, že sa to niekomu bude páčiť.

Hádam vás táto kapitola nesklamala a ste radi aký to bude mať koniec... Ešte raz vďaka, že to vôbec čítate. Vaša ness ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Detestabilis - 12. kapitola :