Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 10. kapitola

25.06.2012 (18:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2007×

10. kapitola

Spokojne ležal v posteli a ani netušil, čo ho práve čaká. Isabella sa znova nadýchla. Tešilo ju trýzniť samu seba, pretože vedela, že tá bolesť, ktorú jej on spôsobuje, za chvíľku pominie. Nahradí ju len pocit úľavy, keď sa jeho sladká krv bude liať jej hrdlom. Keď bude zapĺňať jej vyprahnuté telo a zahrievať jej skamenené vnútornosti. Podišla ešte dva kroky a zastala tesne pri ňom. Jej zrak bol zahalený červenou clonou. Jej myseľ opantaná pôžitkom, ktorý o malú chvíľu nastane. Jej telo spaľované bolesťou.

Isabella sa usmiala a naklonila sa k svojej obeti. Muž sa na posteli pomrvil. Odklonil od nej tvár a nastavil jej tak na obdiv prudko tepajúcu tepnu na jeho krku. Búšila do jeho pokožky a odrážala tak rytmus jeho srdca. Isabella dokonale videla, ako sa mu ňou prelieva tá horúca krv. Tá manna, ktorá ju vábi a láka. Ktorá ju volá, aby sa poddala a ochutnala. Ktorá sľubovala slasť a úľavu, po stáročia odriekanú. Prečo sa brániť, keď to chcem a keď to mám na dosah, pomyslela si a ohrnula svoje pery. V tme sa zablysli jej ostré zuby. Naklonila sa k jeho krku a svoje pery približovala k jeho tepne.

Nevnímala nič okolo seba. Jediná vôňa, ktorú cítila, bola lahodná vôňa jeho tela - krvi, ktorú sľubovalo. Jediný zvuk, ktorý hladil jej uši, bol zvuk jeho srdca, pokojne búšiaceho v tele tak opojnom. Všetko okolo nej prestalo existovať. Nebolo nič, len ona a jej...

V tom momente zámok ožiarilo práve vychádzajúce slnko. Isabellu skrútila odporná bolesť. Jej telo zachvátil kŕč, šíriaci sa od končekov prstov na nohách, postupujúci jej vnútornosťami, končiaci v korienkoch jej mahagónových vlasov. Kŕč ju neprirodzene prehol v páse. Metal ňou na všetky strany. Spaľoval ju oheň, horší ako pri premene. Menil jej nádhernú alabastrovú pokožku, ktorá sa strácala pod zdrapmi látky, ktoré na nej zostávali visieť po tom, čo jej telo naberalo iný tvar, inú podobu. Zviera preberalo svoju moc.

„Aaa...“ ozval sa krik útrobami hradu. V tom momente Isabella vystrelila najrýchlejšie ako jej to toto telo, práve zmietané premenou, dovoľovalo a trielila do bezpečia svojej rakvy. Keď sa za ňou zaklaplo veko, bolesť pomaly ustupovala. Nikdy nepremeškala východ slnka. Vždy bola načas v bezpečí svojej rakvy, no dnes... Dnes jej myseľ zamestnal ten človek. Isabella predýchavala ten žiar, ktorý konečne ustupoval. Únava ju premohla a ona k sebe pritlačila svoje viečka. Hneď ako zmizol posledný záblesk nejasného svetla, ktorý jej prítmie rakvy poskytovalo, odplávala jej myseľ do upokojujúcej temnoty.

Edwardom trhlo. Zo spánku ho vytrhol zúfalý výkrik. Prudko sa posadil na posteli a zahľadel sa do izby zaliatej ranným slnkom, v ktorom sa tu všetko kúpalo a tým naberalo podivný medový lesk. Drevo bolo na pohľad teplejšie. Steny doslova žiarili. A Edward? Ten sa teraz cítil ako kráľ, ako šľachtic. Zabudol na desivý pocit, ktorý ho prebudil. Ako v tranze vstal z postele a prešiel do lúča slnka. Na tvári mal šťastný úsmev. Kúpal sa v hrejivom slnku a myšlienky mu zabiehali na všetky strany. Cítil sa opojne.

Keď sa dosýta nabažil ranného slnka, ktoré sa tu zdalo byť tak blízko, sklonil sa k svojmu vaku a obliekol si na seba čistú košeľu. Chcel sa vydať do kúpeľne, keď si spomenul, že tam nie je voda, a tak sa vybral preskúmať radšej zvyšok zámku. Schádzal po schodisku a obzeral sa okolo seba. Včera to tu, pri svetle lampáša, všetko vyzeralo také podivné, ponuré a strašidelné. Teraz sem cez veľké okná svietilo ranné slnko a všetko to tu ožarovalo. Cítil sa, akoby bol na úplne inom mieste, ako v noci. Oči mu padli na vstupné dvere a náhle sa zjavila spomienka zo včera, keď  v nich zazrel kúsok šiat.

„To dievča... Žena... Osoba...“ behalo mu mysľou. „Niekde tu byť musí!“ A tak sa vydal na prieskum zámku. Nakúkal do miestností na prízemí. Veľký salón ponorený do ranných lúčov slnka predierajúcich sa spoza ťažkých závesov mu pripomenul ten zvláštny pocit pri rannom prebudení. Akoby mu niečo chýbalo a on tušil, že je to len kúsok od neho. Miestnosť, ktorá mu tak pripomínala jeho sen, obišiel. Potreboval preskúmať celý zámok. Pod schodiskom našiel dvere, ktoré boli ukryté pred zrakom ostatných. Boli nenápadné a tak sa vydal tým smerom. S napätím stlačil kľučku a s obavou nakukol dnu.

„Kuchyňa?“ vzdychol sklamane a zvesil ramená. Nevedel, čo očakávať za týmito dvermi, ale sklamanie z neho sálalo na ďaleko. Podišiel ku skrinkám a začal sa v nich hrabať. Nikde nič. Aspoň nič, čo by sa dalo stráviť. Žalúdok mu skrútil hlad a on si uvedomil, že ak chce na tomto mieste nejaký ten čas vydržať, bude sa musieť o potravu postarať sám. Vyšiel z kuchyne a dvere za sebou hlasno zabuchol. Jeho nohy smerovali von. Prešiel vchodovými dverami a zostal onemene stáť.

Tie slnečné lúče, ktoré hladili každý kúsok, v noci tak ponurého nádvoria, ho teraz doslova láskali. V Edwardovi to vyvolalo zvláštny pocit. Túžil kúpať sa v tých lúčoch, cítiť ich teplo na svojom tele. Mal pocit, akoby to boli posledné okamihy, ktoré v tých lúčoch môže stráviť. Mal pocit, že neskôr by to mohol vnímať inak. Zatriasol hlavou a vykročil na nádvorie. Zastal v jeho strede a zatvoril oči. Zaklonil hlavu a rozpažil ruky. S jemným úsmevom na tvári nasával tú žiaru, ktorá sa mu vkrádala do kože i cez oblečenie. Neváhal a strhol zo seba košeľu. Slnko sa oprelo o jeho svalnatú hruď a lúče ho hladili. Mal pocit, akoby ho hladili ruky. Stále stál so zatvorenými očami a vychutnával si ten pocit. To vzrušenie, ktoré ho opantávalo. Bol omámený.

Edward by na tom mieste stál snáď večnosť, keby znova nepocítil hlad. Z tváre mu zmizol úsmev a nahradilo ho sklamanie. Sklamanie zo svojho tela, ktoré mu bráni vychutnať si okamžiky pohody.

„Keby som tak nemusel jesť...“ znechutene prehodil a naspäť si obliekol svoju košeľu. Otáčal sa okolo seba a premýšľal, čo teraz. V kúte nádvoria zbadal studňu a kúsok od nej drevené vedro. Rozišiel sa tým smerom. Zdvihol vedro a pristúpil k studni. Nazrel cez jej okraj a pohliadol do temnoty. Zavesil vedro na reťaz omotanú na brvno položené na dvoch železných podperách. Vzal do ruky kľuku a otáčal. Jeho pohľad sledoval vedro miznúce v tme a načúval. Až keď začul tupý náraz a následné žblnknutie, potešene sa usmial. Ešte párkrát otočil kľuku tým istým smerom, a potom ju začal otáčať opačne. Počul, ako vedro naberá vodu a s tichým kvapkaním vody, stekajúcej z neho, sa zdvíha k nemu.  Bol to zvláštny zvuk. Nikdy si neuvedomil, že ho poteší počuť zvuk dopadajúcej vody. Mal naňho zvláštny účinok. Tak, ako všetko naokolo. Mal pocit, že sem patrí, že toto je to miesto, ktoré k životu potrebuje, no na druhej strane cítil, že by tu nemal byť.

Keď sa ovlažil príjemnou studenou vodou a svoj hlad zahnal čiastočne vodou, znova prechádzal pohľadom po nádvorí. Upútali ho vráta na opačnom konci. Rozhodol sa preskúmať aj toto miesto. Keď nakukol dnu, pohľad mu padol na stenu, kde sa týčili zbrane. No nie také, na aké bol zvyknutí. Neboli tu pušky, či pištole. Boli to kuše, zbrane, s akými sa bojovalo, či lovilo v minulom storočí. Opatrne siahol na jednu z nich a prezeral si ju. Mala zvláštny mechanizmus. Mal len slabú predstavu, ako to môže fungovať, ale rozhodol sa to vyskúšať. Siahol na tulec so šípmi a vyšiel von.

„Ide sa na lov,“ zvolal potešene a už aj vychádzal bránou a smeroval do lesa. Uvedomil si, že zver sa nebude potulovať po jeho okraji a tak kráčal do húštiny. Obzeral sa však okolo seba, aby si zapamätal cestu. Mal v úmysle vrátiť sa späť a istý čas pobudnúť na tom mieste, kde ho to tak vábilo.

Znova mu na myseľ vyskočil včerajší večer. Káral sa za to, že mu tú myšlienku z hlavy vyhnala práve zvedavosť a že ho zámok upútal na toľko, že na malý okamih zabudol na záhadnú ženu. Teraz premýšľal nad tým, ako asi vyzerá a prečo pred ním utiekla. Náhle dostal strach.

„Čo keď to bol len prelud? Čo keď som si ju sám vytvoril v svojej hlave? Čo keď neexistuje?“ Zrazu ho zaujal pohyb, ktorý sa mihol kúsok od neho. Pozrel tým smerom, no nič nevidel. Všade bol pokoj.  Po chvíli uvidel zajaca, pasúceho sa kúsok od neho.

„Večera,“ pomyslel si. Pozrel na kušu vo svojich rukách a rozhodol sa ju nabiť. Nečujne, tak, aby nevyplašil svoj možný úlovok, kušu nabil a zamieril. Mal len malú predstavu, ako s ňou má zachádzať. Snažil sa mieriť na zajaca a pritom ho trafiť. Vystrelil. Až keď zahliadol zajaca, bez pohybu ležať na zemi, až vtedy mu došlo, že sa mu to podarilo. Nikdy si nemyslel, že to zvládne na prvýkrát. Podišiel k svojmu úlovku, zdvihol ho a potešene sa zasmial.

„Dúfam, že pečený budeš chutiť skvele.“ Edward natešený, že jeho lov sa vydaril a že nebude trpieť hladom, veselo kráčal lesom. Nevnímal nič okolo seba, len stále neveriacky krútil hlavou a pozoroval zajaca vo svojich rukách.

„Ako sa mi to mohlo hneď podariť?“ Z myšlienok ho prebralo zakopnutie a on sa zrútil k zemi. Pretočil sa do sedu a z tváre si zotieral hlinu, ktorá sa mu tam po páde usadila. Otvoril oči a pozrel pred seba.

„Aaa...“ skríkol a po zadku sa sunul preč od tej veci. Prudko siahol po kuši a snažil sa ju v tom zhone nabiť. Ruky sa mu triasli a občas mu zrak skočil na tú vec pred ním. No po chvíli prestal a len udivene hľadel pred seba. To niečo sa nehýbalo. Ležalo to bez pohybu na zemi a to, že o to Edward zavadil, ho vôbec nevyrušilo.

„Čo to je?“ spýtal sa sám seba, no k pohybu sa nemal. Hľadel na kopu chlpov, ktorá sa pred ním rozvaľovala. Po pár minútach mal istotu, že tú kopu chlpov nevyrušil, a preto si dodal odvahu a vstal. Pomalým krokom sa sunul k nej. Keď už bol od tej veci len na krok a mohol sa jej dotknúť, zastal a neveriacky na ňu hľadel. Spoznal v tom „kožuchu“ medveďa, neprirodzene skrúteného a ležiaceho v zvláštnej polohe. Dodal si odvahu a kopol doňho. No medveď sa ani nepohol. Sklonil sa k nemu a dotkol sa jeho kožucha. Keď silnejšie zatlačil jasne cítil tú posmrtnú tuhosť. No telo ešte nebolo riadne vychladnuté. Musel zomrieť len nedávno.

„Je mŕtvy,“ šepol si sám pre seba a s úľavou si oddýchol. Teraz už s odvahou si začal zviera prezerať. Že je mŕtvy, o tom už pochýb nemal, ale zarazilo ho, prečo tu len tak leží. Keď sa mu lepšie prizrel, zbadal jeho roztrhané hrdlo. No inú ranu si nevšimol. Netušil, aké zviera medveďa napadlo, zabilo ho, a potom ho len tak nechalo tu, bez toho, aby sa na ňom nakŕmilo. Hladil ho po kožuchu, akoby to to zviera mohlo ešte cítiť. Ten kožuch bol taký jemný. Edward zatúžil po kúsku tej srsti. Chcel si ju vziať na pamiatku tohto okamihu. Vytiahol nôž, ktorý nosil stále pri sebe, a zapichol ho do tela medveďa. Pomaly ho sunul dolu a tým sa odhalilo mäso. Edward čakal príval krvi, ktorý z rany vytečie, no nikde ani kvapka. Ešte hlbšie zaboril nôž do tela a rezal. No stále nič. Ani po viacerých pokusoch o nájdenie aspoň kvapky sa mu to nepodarilo. Vymrštil sa do stoja a hľadel na telo zbavené krvi. V mysli mu prebehli Emmettove slová:

... Ale raz po noci s gulatým mesácom, keď som ovce hnal spátky na pašu, som našól tú jednu našu. Ležala mŕtva na okraji lesíka. A bola vycucaná. Ani kapka krvi v nej neostala...

„Zviera... Bez kvapky krvi...“ mrmlal si Edward ako omámený a neveriacky hľadel pred seba na to bezkrvné telo. Pohľadom strelil k miestu, kde by sa mal nachádzať zámok, no pre husté stromy, a preto, že bol hlboko v lese, nič nevidel.

„Môže to byť pravda? Nie je to len historka? Naozaj žije? Ale prečo ja ešte žijem? Ak to je pravda, nemal by som už byť dávno mŕtvy? Zbavený krvi?“ Edward stále pozoroval striedavo medveďa a miesto, kde by mal byť zámok. Krútil nad tým všetkým hlavou a nechápal, čo sa to tu deje.

Edward sa obzrel okolo seba a začal zbierať haluze a zakrývať to telo. Nevedel, prečo to robí, no mal pocit, že to musí utajiť. Nikto nesmie to telo nájsť. Nik to nesmie zahliadnuť. Potom sa posadil vedľa plytkého hrobu, ktorý z nanosených konárov vznikol a stále naň pozeral. Sedel pohrúžený do svojich myšlienok a premýšľal, čo sa to okolo neho deje.

Najprv tá historka, potom sny, ktoré ho v noci prenasledovali, potom tá záhadná žena, ktorá pred ním utiekla a teraz toto. Telo bez krvi. Čo to všetko znamená? Jeho myseľ a telo sa práve delili na dve časti. Doslova cítil, ako ho jedna prosí a pobáda, aby odtiaľto čo najďalej utekal. Neobzeral sa späť a hneď zmizol a už nikdy sa sem nevrátil. No ďalšia jeho časť ho nútila zdvihnúť sa a vrátiť sa do zámku. Akoby ho k sebe volala neviditeľná sila a nútila ho zostať a zistiť, čo to všetko znamená. Akoby mu nútila myšlienku, že tam v tom zámku, niekde v jeho zákutiach, je osoba, ktorá ho potrebuje. Ktorá ho k sebe láka a prosí, aby jej pomohol a zostal s ňou. Že len on jediný jej môže pomôcť.

Sám netušil, prečo sa tak rozhodol a uvedomil si to, až keď ho nohy niesli naspäť k zámku. Vedel, že za jeho múrmi ho čaká istá smrť, ale on to musel urobiť. Mal strach, ale vedel, že to aspoň musí skúsiť.

Edward si ani neuvedomoval, ako blízko sú jeho úvahy k pravde. Veď na svitaní stačilo tak málo a on by už nikdy neotvoril oči.

Máte za sebou ďalšiu kapitolu. Isabella nakoniec nedobrovoľne musela Edwarda nechať tak a utiecť. Takže Edward získal ďalší deň. Ale čo sa stane ďalej? Dožije sa ďalšieho dňa? Samozrejme, že áno. Veď Isabella teraz nie je schopná mesiac sa kŕmiť. Lenže čo keď je v nej aj iný diabol. Čo keď sa zvieraťu v nej nepáči, že sa sem niekto votrel? 

To všetko a možno viac v nasledujúcej kapitole. Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 10. kapitola: