Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, prepáč, no milujem ťa - 5. kapitola

13.12.2010 (20:45) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1814×

5. kapitola

„Čo?” spýtala som sa s hrčou v krku. Snáď na to len neprišla. To by bol môj koniec. Určite by to povedala Edwardovi.

„Ale nič,” povedala a otočila sa, no jej oči však stále žiarili šťastím, ako keby v nich mala milión hviezdičiek. S trpkosťou som sa obrátila a začala som sa v duchu modliť. Áno, modlila som sa, aby to nikomu nepovedala, ak to predsa len zistila, aby to nikomu ani len nenaznačila pohľadom. Dostala som nápad. Rozhodla som sa, že ju zaštítim. Áno, to urobím. Urobila som to hneď a teraz som si bola istá, že jej Edward nebude čítať myšlienky. Uhniezdila som sa na sedadle a rozhodla som sa, že na pár dní zmiznem z domu. Aspoň dokým budú Cullenovci u nás. Ja tam moc husto a ešte k tomu ja tu aj ten malý blázon vedľa mňa. Vedela som, že ma k nej a jej rodine niečo tiahne, no musím spomienkam nechať voľný priebeh. Potichu som si vzdychla a premýšľala som, aký bol môj život v minulosti. Alice s Rose sa na mňa otočili so spýtavým pohľadom a snažili sa zistiť, čo sa stalo. Len som prevrátila očami. Ten blbý upírsky sluch...

Po chvíli sa krajina začala meniť a ja som vedela, že sa blížime k domu. Ani neviem, ako Alice už brzdila pri dome. Keď Alice zastavila, vybehla som z auta a vbehla do domu. Bez zbytočných rečí som vybehla do izby a začala som si baliť svoje veci. Potom som zišla dolu a požiadala som Carmen a rozhovor medzi štyrmi očami, tak ďaleko, aby nás nikto nepočul.

„Carmen, odchádzam. Musím si utriediť myšlienky. Necítim sa tu teraz dobre. Prepáč,” oznámila som jej, keď sme boli hlboko v lese.

„Jasné, Bella. V pohode, len mi sľúb, že sa vrátiš,” požiadala ma a ja som jej to sľúbila. Ešte som ju stihla požiadať, aby o tom nikomu nepovedala, pokým jaj nezavolám. Chvíľu s tým nesúhlasila, no nakoniec som ju presvedčila. Rýchlo som ju objala a vybehla som do svojej izby (oknom). Nechcela som, aby ma videli. Vzala som si kufor a vyskočila som von. Vedela som, kam chcem ísť. V lese máme malú chatku. Tam budem môcť premýšľať. Lenže mohla by som sa spýtať Cullenovcov. Možno by mi pomohli si spomenúť. Túto myšlienku som však rýchlo zamietla, predsa len nechcem, aby vedeli, kto som. Rozbehla som sa a za pár minút som bola pri našej chatke. Poslala som Carmen SMS–ku, že je všetko v poriadku a môže im oznámiť, že som odišla.

Alice

Keď sme vystúpili z auta, Bella tu už nebola. Ach, Bella žije. Aká som šťastná. Ale prečo to pred nami tají? Prečo nám to nechce povedať? Bojí sa, alebo sme jej až priveľmi ublížili? Vtrhla som do domu a sadla som si do obývačky. Budem to musieť povedať Edwardovi. Moje myšlienky by už mal počuť. To by mu malo stačiť, aby to pochopil. Nechcem, aby o tom vedeli všetci. Najprv sa s tým musí zmieriť Edward. Po pár minútach môjho premýšľania vošla do izby Carmen s pohľadom plným bolesti. Na tvári mala čudný výraz, ako keby sa niečo stalo. Vedľa mňa sa Jazz nervózne pomrvil. Carmen odišla von a ja som počula, ako sa rozprávali s Bellou. Rozhodla som sa, že pôjdem za nimi. Dlho som ich nemohla nájsť, no po chvíli som zacítila ich pach smerujúci k lesu.

V lese som nikoho nenašla a tak som sa rozbehla do domu. Vedela som podľa pachu, že sme sa tesne obišli. Pribehla som k domu. Začula som, že Bella odišla. Čože? Musím nájsť Edwarda a podľa pachu som vedela, že  je hore vo svojej izbe. Keď som prechádzala obývačkou, Jazz sa na mňa pozrel spýtavým pohľadom. Prešla som ku schodom, akože som si nič nevšimla a vybehla som hore z Edwardom.

Edward? Vošla som do jeho izby. Zamyslene sedel na posteli a pozeral von oknom.

Edward? Skúsila som to ešte raz. Možno ma nevníma. Bella žije. No teda, Bella je Bella. Nič, ani sa len nepohol. Oči mi sčerneli a zúžili sa mi do úzkych štrbín.

„Edward Cullen, ty ma ignoruješ alebo si robíš srandu? Vieš, ja sa náramne bavím!” vyblafla som a bola som rada, že som mu to povedala. Trhol sebou a pozrel sa na mňa vydeseným pohľadom, ktorý sa po chvíli zmenil na skúmavý a potom opäť na vydesený.

„Ja nepočujem tvoje myšlienky,” povedal zdesene a mne to vtedy došlo. Bella!

„Musíš ísť so mnou,” zašepkala som a už som ho ťahala k oknu, z ktorého som následne vyskočili von. Po pachu som sa vybrala za Bellou. Jej pach bol síce už slabý, no našla by som ju. Ona je určite štít a preto Edward nemohol čítať moje myšlienky. Nechce, aby to vedel. Sústredila som sa na beh. Po chvíli sme sa zastavili pred chatou, kde bol Bellin pach najsilnejší. Edward bol ešte stále mimo. Chudáčik, nechápal, na čo sme tu. Vyvalila som dvere a pohľadom som prešla celú izbu. Bella stále vystrašene v jednom rohu a pozerala sa na mňa vydeseným pohľadom. Ach, Bože, koľko ľudí dnes ešte vystraším? Ostala som stáť ako socha.

„TY, okamžite stiahni ten štít, a, TY, poď dnu! A netvár sa ako vyplašená veverička!” Bella záporne pokrútila hlavou a nahodila neutrálny výraz skôr, ako si všimla môj pohyb som sa premiestnila k fotke, čo ležala pri jej nohách a zodvihla som ju. Načiahla sa za ňou, no ja som jej uskočila.

„Daj to sem. Do toho ťa nič nie je!” zavrčala a vrhla sa na mňa. Skôr, ako som niečo stihla urobiť, ju Edward schytil pod krk a pritlačil ju k stene. Beline oči sčerneli a ona... nie tomu neverím. Asi odpadla, alebo čo. Zosypala sa na zem a nehýbala sa. Čupla som si k nej a Edward tak isto. Po chvíli sa opäť začala hýbať a otvorila oči. Pozrela sa na nás a opäť ich zatvorila, zadržala dych a viečka stisla pevne k sebe. Po chvíli oči opäť otvorila a zhlboka sa nadýchla.

„Bella?” spýtala som sa opatrne.

„Alice!” vykríkla a hodila sa mi okolo krku. Pevne som ju objala a všimla som si Edwarda. Stál ako primrznutý.

„Prepáč. Mysleli sme si, že si mŕtva. Nevidela som tvoju budúcnosť. Ako keby sa po tebe zľahla zem. Snažila som sa ťa hľadať, no Edward mi to nikdy nedovolil,” zašepkala som. Pozrela som sa na Edwarda, no jeho výraz ma odzbrojil.

„Edward,” povedala som, no on si ma nevšímal. Pohľadom prepaľoval Bellu rovnako, ako ona jeho...

Dívali sa na seba pol dňa, no ja som tu už nevydržala a chcela som niečo urobiť, no Bella ma predbehla. Postavila sa a prudko Edward objala. Lenže jeho správanie nás obidve prekvapilo. Odstrčil ju od seba a potom vyslovil tie najhnusnejšie slová na svete.

„Ty nemôžeš byť Bella. Ona ja mŕtva. Aspoň pre mňa je to tak!” A odišiel preč. Vo dverách sa otočil a pozrel na mňa. Myslela som si, že sa vráti späť, no on sa iba otočil na päte a zmizol. Sledovala som, ako sa Bella predo mnou zosypala na zem a začala vzlykať. Videla som na nej, že trpí, a že sa rozhodne z tej zeme nepostaví. Jemne som ju zdvihla a rozbehla som sa domov.

„Prečo ja? Prečo som si len musela spomenúť?” vzlykala po ceste.

„Al, sľúb mi niečo. Prosím!” požiadala ma, keď som ju položila pred domom na zem. Prikývla som a pozrela som sa jej do očí.

„Nikomu nepovedz, že som si spomenula. Nechcem, aby to vedeli.”

„Sľubujem!” povedala som smutne, aj keď som vedela, že je to tak dobre. Predsa len dúfam, že im to povie sama, keď na to bude pripravená. Keď im to bude chcieť povedať, určite im to povie.

OSUD

To snáď nie je pravda! Dáliu som požiadal o pomoc a ona všetko zničí. Toto nie je možné. Teraz obaja trpia. On vie, že je to ona, no nepripustí si to kvôli Dáliinej moci. Dočerta, ja som tomu dal. Nemal som ju žiadať a pomoc. Veď je to Nešťastie.

Ako som im to mohol urobiť? Musím to nejako napraviť. V hlave som dostal úplne nový nápad. Áno, urobím to takto. A budem potrebovať Rebekinu pomoc...

Nová kapitola pribudne podľa komentárov. Ak ich bude veľa, pribudne rýchlo. Ale ak ich bude naopak málo, pribudne veľmi pomaly...

Dúfame, že sa Vám páčila, a že nám tu zanecháte nejaký ten komentár .:)

Vaše ACullen a rossieC ;)

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, prepáč, no milujem ťa - 5. kapitola: